Zelenskyj zakázal ruskú pravoslávnu cirkev, čo vyprovokovalo pápežove protesty

Predvčerom, po modlitbe Anjel Pána, prišla nečakane kritická reakcia pápeža Františka na rozhodnutie ukrajinského prezidenta Zelenského zakázať Ukrajinskú pravoslávnu cirkev (UPC) spojenú s Moskovským patriarchátom: „Nech sa modlia tí, ktorí sa chcú modliť v tom, čo považujú za svoju Cirkev. Prosím, žiadna kresťanská cirkev by nemala byť zrušená priamo alebo nepriamo: cirkvi by sa nemali dotýkať,“ povedal pápež. Toto je možno prvý tvrdý postoj pápeža voči opatreniu ukrajinskej vlády.

Kyjevský parlament minulý utorok hlasoval o návrhu zákona, zakazujúceho pravoslávnu cirkev spojenú s Moskvou napriek tomu, že tá je cirkvou s najväčším počtom veriacich na Ukrajine. Zákon bol schválený 265 zákonodarcami, ktorí hlasovali za a 29 proti. Motiváciu, ktorá podnietila Zelenského konať týmto smerom, predstavuje skutočnosť, že pravoslávna cirkev spojená s Moskvou je považovaná za blízku ruským politickým požiadavkám a vízii, a preto by priaznivo pozerala aj na začatie takzvanej ruskej „špeciálnej vojenskej operácie“ na Ukrajine. Bezpečnostná služba Ukrajiny (SBU) obvinila UPC zo šírenia proruskej propagandy.

Zákaz ruskej pravoslávnej cirkvi znamená odoprieť tisícom Ukrajincov právo modliť sa v ich cirkvi za predpokladu, že väčšina z nich je za „ruskú vec“: „Nerobíte zlo, pretože sa modlíte. Ak niekto spácha zlo proti svojmu ľudu, bude za to vinný, ale nemohol spáchať zlo, pretože sa modlil,“ povedal v tejto súvislosti pápež František.

Spolu s Pravoslávnou cirkvou spojenou s Moskvou ako väčšinovou, existovali na Ukrajine ďalšie dve cirkvi: Pravoslávna cirkev Ukrajiny Kyjevského patriarchátu (založená v roku 1992 metropolitom Filartom v opozícii voči Moskovskému patriarchátu, ktorý odmietol udeliť autokefáliu svojmu metropolitovi na Ukrajine) a Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev, ktorá bola založená v roku 1921 a obnovená v roku 1990 krátko pred pádom ZSSR. V roku 2018 sa tieto dve cirkvi, menšina na území, zjednotili  najmä na príkaz prezidenta Petra Porošenkaa dali život Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ktorú v roku 2019 uznal ekumenický patriarcha Bartolomej za autokefálnu cirkev.

Cieľom bolo urobiť z nej jedinú štátnu cirkev, ktorá posilní nacionalizmus a protiruské inštancie a vybuduje čisto ukrajinskú „duchovnú“ identitu. Porošenkov gól však nebol úspešný, pretože Ruská pravoslávna cirkev bola naďalej vo väčšine, vyhlásila sa za nezávislú od Moskvy ihneď po ruskej vojenskej intervencii na Ukrajine v roku 2022 a oficiálne sa dištancovala od niektorých vyhlásení moskovského patriarchu a celého Ruska Kirilla o dôvodoch vojny. Napriek tomu ju ukrajinské úrady naďalej vnímajú ako prostriedok vplyvu pre Kremeľ, dokonca majú podozrenie, že niektorí jeho členovia môžu spolupracovať s Ruskom. Moskva okamžite odsúdila opatrenie ako deštruktívny čin. „Cieľom bolo zničiť pravé kánonické pravoslávie v jeho koreňoch a namiesto neho zaviesť falošnú náhradnú Cirkev,“ uviedla  hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová. Moskovský patriarchát zároveň odsúdil Kyjevský patriarchát ako akt „prenasledovania“.

Okrem čisto politicko-náboženského aspektu Zelenského nedávne rozhodnutie zdôrazňuje, že vojna medzi Ruskom a Ukrajinou nie je len vojnou, ktorá sa vedie na historicko-politickej úrovni, ale aj na metahistorickej duchovnej úrovni, ako už v roku 2022 dobre zdôraznil ruský patriarcha Kirill: „Sme zapojení do boja, ktorý nemá žiadny fyzický význam, ale metafyzický,“ tvrdil.Zelenskyj si to uvedomuje a neurobil nič iné, len sa pokúsil zasadiť smrteľný úder ruskej „duchovnej vízii“,vnímanej ako existenčnú hrozbu.

Ruské pravoslávie v skutočnosti bojuje proti tomu, čo považuje za nihilistické „hodnoty“ Západu, považované za odporujúce Božiemu zákonu a prirodzenému zákonu a umožnené tým, čo je chrbtovou kosťou západnej sociálnej štruktúry: materialistickým individualizmom. Na druhej strane sa Ukrajina a následne aj jej cirkev stotožňuje s takzvanými demokratickými hodnotami Západu a s jeho sociálnymi a antropologickými modelmi.

Bez ohľadu na náboženskú a duchovnú otázku sa však objavuje rastúci zásah zo strany kyjevských inštitúcií v autoritárskom zmysle: zákaz ukrajinskej cirkvi spojenej s Moskvou je v skutočnosti len posledným zo série obmedzení týchto základných slobôd pre štát, ktorý tvrdí, že sa nazýva demokratickým.

Kyjev už obmedzil slobodu médií vytvorením jednotného štátneho televízneho kanála a neváhal zakázať opozičné strany. Porušovanie týchto slobôd je zaťažené mlčaním európskych inštitúcií, ktoré sa od začiatku zaviazali vykresľovať vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou ako vojnu za slobodu a demokraciu.

Pokiaľ ide o náboženskú slobodu, nečakane zasiahol pápež, ktorý na jednej strane využil príležitosť na spustenie novej výzvy na mier, na druhej strane mohol otvoriť novú trhlinu v diplomatických vzťahoch s Kyjevom.

L ´Indipendente

Preklad: Dana Bystrická