Po Trumpovom víťazstve sa objavujú náznaky zmeny tempa pre svet. Hoci je to stále len perspektíva, oznámenie nového prezidenta, že chce ukončiť vojny, už prináša ovocie. V skutočnosti napriek tomu, že medzinárodné sféry, odhodlané na nekonečné vojny sa nevzdali, čo je odhodlanie, ktoré robí mesiace do Trumpovej inaugurácie veľmi nebezpečnými, ich zovretie sveta sa uvoľnilo a uvoľnilo miesto politickým silám, ktoré im boli doteraz odovzdané, avšak môžu byť donútené, aby sa premiestnili.
Scholzova úniková stratégia a Mattarellova cesta
Najvýraznejším prípadom je Nemecko, kde Scholz, ktorý je stále príliš slabý na to, aby odvolal svoju agresívnu ministerku zahraničných vecí Annalenu Baerbockovú (nemeckú zelenú Nulandovú), avšak vyhodil svojho ministra financií Christiana Lindnerapre zjavnú neschopnosť okrem iného aj preto, že mu už po niekoľkýkrát navrhol vyslať na Ukrajinu rakety dlhého doletu Taurus (Strana) – dodávku, ktorú kancelár vždy dôrazne a odvážne odmietal.
Táto opozícia je možno jedinou dobrou vecou, ktorú urobil počas svojho mandátu okrem toho, že si uvedomil svoju úplnú nedostatočnosť, keď pripravil krajinu na nové voľby v nádeji, že sa objavia nové sily, schopné viesť dialóg s novou vládou USA a zastaviť preteky smerom k priepasti svojho národa v dôsledku vojny na Ukrajine a deinstrualizácie Nemecka.
V malej miere sa prebudilo aj chudobné Taliansko s Mattarellom, pripraveným odletieť do Číny s klobúkom v ruke, aby obnovil vzťahy, ktoré boli prerušené, keďbola vláda prinútená partnerskými štátmi ukončiť dohody o Novej hodvábnej ceste.
Mattarellova misia je skutočne nezvyčajná, pretože sú to otázky, ktorými by sa mala zaoberať vláda a nie prezident republiky, ale berme to tak, že v súčasnej situácii je to v poriadku. Týmto spôsobom bolo zamýšľané povedať, že je to Taliansko, ktoré chce zmeniť kurz, nie vládne sily, ktoré sa tiež budú môcť tešiť zo srdečných vzťahov s budúcou Amerikou (aj keď je v stredopravých silách okolo toho veľa zmätku – stačí povedať, že z pohľadu takéhoto žiadúceho zosúladenia vydavateľská skupina na čele s Angeluccis v médiách uprednostňovala a vsadila všetko na Mikea Pompea, čím sa stal hlavným referenčným bodom pre tieto noviny. Výsledok bol ten, že práve Pompeo vyhlásil Donald Trump za personu non grata za jeho neokonzervatívnedrifty).
Poľsko hľadá dividendy
Za zmienku stojí aj nadšenie z Trumpovho zvolenia, ktoré sa rozšírilo v Poľsku, keď poľské úrady začali explicitnejšie kritizovať žiadosti Ukrajiny o pomoc a jasnejšie hovoriť o ukončení vojny.
Treba však zdôrazniť, že premiér Donald Tusk, horlivý vyznávač najzaostalejšieho amerikanizmu, oznámil nadchádzajúcu cestu prezidenta Andrzeja Dudu do Spojených štátov, aby sa stretol s Trumpom a porozprával sa o Ukrajine. Sú to dôležité vyhlásenia a kroky pre globálnu geopolitiku, pretože Poľsko bolo hlavným aktérom tragédie, ktorá zachvátila susednú krajinu.
S možným koncom ukrajinských nepriateľských akcií si chce Varšava uvedomiť príležitosti, ktoré jej konflikt otvoril, teda dostať západnú Ukrajinu pod svoj úzky vplyv, čo by Poľsku otvorilo ešte dôležitejšiu geopolitickú budúcnosť.
Táto perspektíva by sa, samozrejme, uprednostnila, ak by Donbas zostal pod kontrolou Moskvy, čo je teraz zjavný osud, pretože Ukrajina by vyšla viac ako oslabená a neschopná obstáť sama, zatiaľ čo nikto by sa už nezaujímal o jej osud, keď sa skončí súčasná užitočnosť, ktorú dáva zástupná vojna Západu proti Rusku. Z tohto pohľadu sa záujmy Poľska zhodujú so záujmami historického nepriateľa Ruska. Heterogenéza cieľov, ktorá sa odohrala vo východnej Európe, je skutočne zvláštna.
Londýn, Paríž a duch Merkelovej
Čo sa týka Francúzska – úbohého Emmanuela Macrona a Veľkej Británie – nehybného Keira Starmera – zmocnila sa ich hrôza, že potvrdenie republikánov v zámorí by mohlo priniesť šťastie ich vnútorným rivalom, toryovcom a pravici Le Penovej. Strach z toho v Londýne zhoršuje vyhliadka na prímerie na Ukrajine, ktoré by ukončilo konflikt, ktorý rozdúchala v spojení s americkými neokonzervatívcami s cieľom zničiť súperov v kontinentálnej Európe politicky aj ekonomicky.
Aj z tohto dôvodu si americké neokonzervatívne kruhy zvolili dvoch európskych lídrov ako kameň úrazu vyhliadok, ktoré sa otvorili po Trumpovom víťazstve, a to natoľko, že obaja majú v úmysle oživiť bilaterálne vzťahy medzi svojimi krajinami pod nikým iným ako parížskym Víťazným oblúkom. Spomínané kruhy dúfajú, že prostredníctvom týchto nepravdepodobných diskurzov zopakujú slávu prvého Trumpovho prezidentovania, keď sa Európa pod vedením Merkelovej koordinovala s vnútornými nepriateľmi amerického prezidenta, aby mu čelili.
Ale potom bola európska opozícia voči magnátovi prežičanému tejto politike širšia a jednotnejšia ako tá, ktorú sa obaja politickí lídri snažia viesť a Starý kontinent bol stále ekonomickou mocnosťou a stále mal určitý politický význam, teraz už zvyšný. Takže viac ako rev, ten, ktorý bol spustený pod Víťazným oblúkom, vyzerá skôr ako neškodný štekot.
Čo sa týka takzvaných „putinovcov Európy“, predovšetkým Orbána a Fica, ich pozícia sa stala menej kolísavou. Možno to bude stačiť na to, aby zabránili v ďalších šípoch od ich doterajších zúrivých protivníkov v EÚ a NATO. Ak prežijú nepriazeň osudu, časom budú cenní pri obnove prerušených vzťahov s Ruskom, ktoré by sa mali v rámci novonadobudnutých väzieb medzi Washingtonom a Moskvou znovu otvoriť aj starému kontinentu.
Piccole Note
