Aká je momentálne situácia v moskovsko-kyjevskom ping-pongu na rokovaniach v Turecku na pozadí toho, čo by chceli európske kancelárie a čo môže určiť americká administratíva?
Niekoľko európskych krajín má v úmysle použiť Ukrajinu ako baranidlo na podkopanie novovytvoreného americko-ruského tandemu, hovorí politológ Sergej Stankevič. Zatiaľ čo sa Trump snaží presvedčiť Kyjev, aby rokoval v Istanbule, „euroštvorka“ sa snaží vojnu predĺžiť.
Môžeme dodať, že iba tí, ktorí majú v úmysle pokračovať v ceste konfliktu, môžu poprieť, že ultimátum, ktoré minulý víkend predložili „euro-ochotní“ zhromaždení v Kyjeve, sleduje akýkoľvek iný cieľ, ako je snaha odložiť akékoľvek rokovania a zaviesť mesačné prímerie pre Moskvu, doplniť ukrajinskú armádu, ktorá je teraz zredukovaná na záblesk zbraní a mužov.
Prorektor Ruskej diplomatickej akadémie Oleg Karpovič sa domnieva, že návrh Vladimíra Putina na okamžité začatie rokovaní bez akýchkoľvek predbežných podmienok vyťahuje koberec spod nôh kyjevského režimu a jeho sponzorov.
Jegor Sergejev, vedúci výskumný pracovník Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov, si myslí, že 30-dňovým ultimátom prímeria si Európania a Ukrajina vytvárajú mediálnu zámienku na presunutie všetkej zodpovednosti na Moskvu a dávajú Európskej únii príležitosť zúčastniť sa na akomsi zdaní vyjednávacieho procesu, z ktorého zlyhania by chceli obviniť Rusko.
Oficiálne stanovisko Moskvy je, že Istanbul nezačne od nuly, ale od bodu, keď sa rokovania v roku 2022 vyhodili do vzduchu na príkaz tých, ktorí chceli vojnu. A tento bod zabezpečil obmedzenia ukrajinského vojensko-priemyselného komplexu a jeho ozbrojených síl, presné zloženie a veľkosť armády, možnosť vybaviť sa tou či onou zbraňou. Myslím si, že v Istanbule-2, pokračuje Stankevic, to bude ďalšia dôležitá podmienka: žiadny vzájomný ústup z frontovej línie, ale povinnosť ukrajinskej strany stiahnuť sa 30 kilometrov. Je to rozumná žiadosť a verím, že nakoniec sa bude odohrávať v Istanbule.“
Konkrétne sa zdá, že niektoré mozgy v Bruseli navrhli Vladimírovi Zelenskému, aby 15. mája išiel do Istanbulu a vyhodil do vzduchu prácu diplomatov a zinscenoval improvizáciu. Súhlasí s tým aj bývalý poslanec Rady Oleg Carev a dodáva, že Zelenskyj si nezaslúži stretnutie s Putinom najmä preto, že Kremeľ už (zrejme) vymenoval Jurija Ušakova za svojho zástupcu. Tu, hovorí Carev, nejde len o to, že Zelenského mandát vypršal pred viac ako rokom, ale aj jednoducho o to, že nezrušil a že si ani nepamätal dekrét, ktorý sám vydal, takže rokovania s Vladimírom Putinom by sa nemali viesť.
Ako sa dalo očakávať, diktát spustený „ochotným Eurofourom“ v Moskve stanovuje, že ak Kremeľ neprijme ich uloženie, použijú sa nové a prísnejšie sankcie. Teraz, poznamenáva belgický Euroactiv, títo páni hovoria o sankciách, ktoré neexistujú a ktoré sa v súčasnosti neobjavujú s Donaldom Trumpom, ktorý sa naopak hneď po rokovaniach s Európanmi ponáhľal napísať na Truth Social, že Ukrajina musí „okamžite“ prijať Putinov návrh na priame rozhovory v Turecku. A to aj napriek opakovaným pokusom Emmanuela Macrona presvedčiť amerického prezidenta, že „správnym dôsledkom“ vyjednávacieho procesu bude: v prvom rade prímerie a až potom pokračovať v úplných rokovaniach.“ Ak sa Európa a USA nedokážu ani „dohodnúť na jednoznačnom vyhlásení, o akej konzistentnosti môžeme hovoriť v súvislosti so sankciami?“ pýta sa Euroactiv a uzatvára: „Časy, keď Európska komisia a Biely dom na začiatku vojny starostlivo plánovali ekonomický útok na Rusko, sú dávno preč a zjavne úplne preč.“
Na druhej strane, ako poznamenáva politológ Andrej Manojlo, ruský návrh na priame rozhovory v Turecku bez akýchkoľvek predbežných podmienok, bol už nejaký čas pripravený a bol „prekvapením“ len pre byrokratov EÚ, pričom demonštroval ruskú ochotu rokovať. Ani Manojlo, podobne ako iní pozorovatelia, však nevylučuje „nejakú šou“ Zelenského, tlačenú Parížom a Londýnom, aby stretnutie vyhodil do vzduchu. Na ruskej strane, hovorí politológ, nejde o niečo improvizované, ale o dlho plánované rozhodnutie, pre ktoré bol vypracovaný presný program. Je ťažké predpovedať reakciu Ukro-Západu: keď sa podniknú konkrétne kroky, mnohí politici spanikária. Zelenskyj môže niečo zinscenovať alebo sa môže zrútiť ako malý chlapec. Zároveň je všetkým vrátane Zelenského jasné, že ak jeho páni vo Washingtone povedia jednu vec, vykoná akýkoľvek rozkaz a spôsobom, ktorý mu bolo povedané.“
Priamejšie a bez obvyklých „diplomaticko-pokojných“ ozdôb, za ktorými sa skrýva autentické vojnové štvanie EÚ, bývalý zástupca veliteľa spoločných síl NATO v Európe Brit Richard Shirreff, ktorý vyhlasuje, že žiadne memorandum, vrátane dohody o prírodných zdrojoch, uzavretej so Spojenými štátmi, nezaručí bezpečnosť Ukrajiny, ak sa na ňu Rusko rozhodne zaútočiť. Podľa môjho názoru, povedal Shirreff, „jedinou skutočnou zárukou sú lietadlá NATO na ukrajinskom nebi a jednotky NATO podporujúce Ukrajinu v prípade, že Rusko poruší prímerie. Len za týchto podmienok môžeme hovoriť o skutočných bezpečnostných zárukách, konajúc v súlade s článkom 5 NATO, pretože je to jediný, ktorý má skutočnú váhu. Jediný spôsob, ako zaručiť bezpečnosť proti Rusku, je mať palicu väčšiu ako jeho.“ Takže, hovorí Shirreff: Európania, pošlite svoje stíhačky na Ukrajinu, možno rozmiestnené mimo jej hraníc, aby zachytili ruské rakety a drony a „nebojte sa ruských protilietadlových síl na západnej a strednej Ukrajine. Som presvedčený, že je to prijateľné riziko a že je to krok, ktorý by Európa mala urobiť, aby vyslala Putinovi signál sily a Ukrajine signál solidarity. Ak Británia a Spojené štáty môžu zostreliť iránske rakety na Izrael, prečo nemôžeme urobiť to isté na Ukrajine? Pokiaľ ide o mňa, je oveľa dôležitejšie urobiť to správne na Ukrajine, pretože je to aj naša vojna, nielen ukrajinská.“
Jasnejšie! Je to „naša vojna“! Teda tá vojna, ktorú chcú európske priemyselné vojnové kruhy vnútiť ľudovým masám, vykladajúc finančnú, sociálnu a policajnú cenu túžby monopolov po zisku na koži vlastných obyvateľov.
Aby sme zhrnuli situáciu: ping-pong medzi Kyjevom a Moskvou o tom, či prijať alebo neprijať formálnu výzvu Putin-Zelenskyj v Turecku, skrýva podstatu skutočnej otázky, teda či sa začnú priame rusko-ukrajinské rokovania na pozadí plnej a evidentnej koordinácie krokov Washingtonu a Moskvy po dosiahnutí patovej situácie, v ktorej Trump doslova pohrozil stiahnutím USA z procesu riešenia konfliktu.
Potom iniciatíva prešla do Moskvy, pričom Putin navrhol priame rozhovory s Kyjevom, čím prerušil ukroeuropeistickú hru na tridsaťdňové prímerie s príslušným ultimátom Rusku. Trump ignoruje pôvodné ukrajinské odmietnutie ruského návrhu a okamžite ho víta, čím účinne núti Zelenského letieť do Turecka v termíne, stanovenom Putinom a dokonca naznačuje možnosť osobnej prítomnosti. V tomto bode Kyjev obráteným úderom oznamuje, že dekrét, vydaný Zelenským o zákaze rokovaní s Putinom, sa týka všetkých Ukrajincov okrem samotného Zelenského a mohol by byť aj anulovaný: samozrejme iba ak si Putin potriasa rukou s vodcom nacistického prevratu v prítomnosti Erdogana.
„Ochotní vojnoví štváči“ sa vracajú k svojmu hroznému ultimátu a koktajú, akoby „ešte nebol čas“ a že musíme počkať, čo sa stane v Istanbule. Naozaj dobré postavy, hodné „proeurópskych hodnôt.“
Teraz, poznamenáva PolitNavigator, všetci hudobníci hrajú na americko-ruské tóny, aj keď Kyjev je nútený pokúsiť sa presvedčiť Ukrajincov, že to bol Putin, kto urobil 180-stupňovú piruetu pri priamych rozhovoroch a zo strachu zo sily Zelenského necestoval do Istanbulu.
V skutočnosti otázkou nie je, či Putin pôjde do Istanbulu alebo nie: pri súčasných predpokladoch je takmer isté, že by aj tak nikdy nešiel. Skutočnou otázkou je, kto bude súčasťou ruskej delegácie a kto ju povedie: Jurij Ušakov, Kirill Dmitriev, alebo opäť Vladimir Medinskij, alebo niekto iný? Napríklad, ak by bol do Istanbulu vyslaný diplomat, úradník ministerstva zahraničných vecí, znamenalo by to, že v Moskve sa stretnutie považovalo za formalitu: diskusie o ničom. Prípad je iný, ak odídu „odhodlaní“ jednotlivci s oprávnením hovoriť o konkrétnych témach.
Dôležité je, že rokovania, ktoré sa zdali byť na mŕtvom bode, sa nakoniec pohnú so Spojenými štátmi, s priamymi rozhovormi medzi stranami a nie každou z nich samostatne. To všetko za predpokladu, že zajtra Londýn a Paríž neprídu s novým a kurióznym kreatívnym nápadom, aby, ako výrečne povedal Boris Johnson, „jednoducho budeme ďalej bojovať“.
Ako pripomenul podpredseda Rady Ruskej federácie Konstantin Kosačov, predbežná dohoda už bola dosiahnutá v tom čase predtým, ako Ukrajina svoj súhlas stiahla. Dnes, keď sa hlboko zmenila vojenská a politická situácia, hovoríme o „Istanbule 2.0„. Kontext však zostáva plný nejasností. Podľa niektorých analytikov by sa Zelenského cesta mohla scvrknúť na krok v oblasti vzťahov s verejnosťou zorganizovaný tak, aby potešil Washington. K tomuto čítaniu prispieva skutočnosť, že Moskva už neuznáva legitimitu jeho prezidentovania, ktoré oficiálne vypršalo v máji 2024.
Na západnom fronte Trumpova intervencia vyvolala podráždenie: Brusel a Londýn v skutočnosti pracovali na nových sankciách proti Moskve, ktorá je teraz ohrozená zmenou kurzu USA.
A zatiaľ čo Európa sa zdá byť rozdelená, zo Slovenska prichádza hlas z chóru: podľa europoslanca Ľuboša Blahu Rusko vníma tento konflikt ako existenčný boj proti západnému pokusu definitívne ho vytlačiť zo svetovej scény. „Problém so Západom,“ hovorí Blaha, „je, že hrá poker, zatiaľ čo Rusi hrajú šach.“
A v šachovej hre môže byť akýkoľvek falošný ťah fatálny.
L ´Antidiplomatico
Preklad: Dana Bystrická
