Po parlamentných voľbách v Gruzínsku hrozí, že sa Kaukaz stane novým frontom vo svetovej vojne.
Ako bolo už veľakrát uvedené, v čiastkovej svetovej vojne zatiaľ existujú štyri základné fronty, ktoré sú od seba zdanlivo oddelené, ale pri bližšom skúmaní ich spája skutočnosť, že proti sebe bojujú vždy tie isté mocnosti, často s využitím miestnych zástupných aktérov, ktorí sú ťažko vyzbrojovaní a šikovne tlačení do vojny.
Máme na mysli európsky front, ktorého epicentrum je Ukrajina, zdevastovaná otvorenou vojnou s Ruskom, ale kde nemožno zabudnúť na pobaltský a fínsky front, kde sú jednotky NATO čoraz hustejšie natlačené k ruským hraniciam.
Ďalej na juh tu máme kaukazský front, ktorý bol doteraz svedkom otvoreného konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom o kontrolu nad Náhorným Karabachom, ale ktorý teraz hrozí rizikom nového konfliktu v Gruzínsku v dôsledku parlamentných volieb, v ktorých s veľkým náskokom zvíťazila proruská strana „Gruzínsky sen“, čím dosiahla porážku prozápadnej opozície.
Tretí front je samozrejme základným frontom Blízkeho východu, v ktorom je epicentrom Izrael, čoraz viac riadený Washingtonom, ktorý sa chce vyhnúť čínsko-ruskému prenikaniu do tejto oblasti sveta najvyššieho strategického významu.
Štvrtý front je africký, kde sa čoraz častejšie vedú zástupné vojny medzi Západom a Ruskom: Je to najmä v oblasti Sahelu (Mali, Stredoafrická republika, Burkina Faso), ale s rizikom ďalších konfliktov najmä v Africkom rohu.
Je to obrovský front, zdanlivo roztrieštený, ale na ktorom je jasne vidieť spoločnú niť Veľkej hry svetových mocností, ktoré hýbu miestnymi aktérmi, často s nimi šikovne manipulujú využívaním historických udalostí, územných sporov, antropológie a súčasného náboženského napätia. Kaukaz nemôže uniknúť tejto logike, ktorá je zásadnou križovatkou medzi Východom a Západom (aj z energetického hľadiska) a zložitým miestom, kde sa prelínajú rôzne náboženstvá a kultúry a mnohotisícročné dejiny konfliktov medzi populáciami.
Kaukaz je základnou oblasťou v dlhodobej stratégii Západu, ktorý chce zrútiť Rusko tým, že ho destabilizuje pomocou konfliktov, vytváraných okolo jeho hraníc; bruselskí stratégovia v skutočnosti už desaťročia sledujú stratégiu prenikania do tejto oblasti aj vďaka mimovládnym organizáciám, ktoré manipulujú miestnym obyvateľstvom, najímajú a korumpujú bezohľadné elity a predávajú ich tomu, kto ponúkne najviac.
V tejto logike treba vnímať napríklad rusko-gruzínsky konflikt z roku 2008, v ktorom najprv došlo ku gruzínskemu útoku s jasnou podporou Západu na polo nezávislý región Južné Osetsko, čo viedlo k priamej ruskej intervencii a následnej de facto nezávislosti (bývalých) gruzínskych regiónov Južného Osetska a Abcházska. Aj v tejto logike destabilizácie ruských hraníc možno vidieť rôzne konflikty medzi Arménskom a Azerbajdžanom v posledných rokoch, ktoré mali ako casusbelli kontrolu nad sporným územím Náhorného Karabachu. Dokonca aj v tomto spore sú ruky veľmocí vnímané proti svetlu s Arménskom, ktoré bolo vždy v rámci zmluvy SNŠ, a teda pod obežnou dráhou Moskvy a Azerbajdžanu v tom čase čoraz viac prepojeného so Západom a NATO najmä s turecky hovoriacim veľkým bratom Ankary.
Je však neuveriteľné, že so stratou Náhorného Karabachu Arménskom sme boli svedkami náhlej zmeny frontu, keď sa Jerevan čoraz viac približoval k Západu a najmä k Francúzsku, ktoré dodáva západné zbrane vo veľkých množstvách, zatiaľ čo sa zdá, že Azerbajdžan sa čoraz viac vracia na obežnú dráhu Moskvy s príslušnosťou Baku (ako partnera) k BRICS a s mnohými ekonomickými projektmi, súvisiacimi s plynom a severojužným koridorom, ktoré sa uskutočňujú medzi Rusmi a Azerbajdžancami.
Ale v tejto fáze sa práve na gruzínskej strane zhromažďujú najčernejšie mraky. Je to spôsobené príchodom strany „Gruzínsky sen“ do mocenských palácov v Tbilisi, ktorá výrazne uvoľnila vzťahy so Západom, aby sa priblížila k Moskve. Znakom tejto zmeny bol určite „zákon o zahraničných agentoch“,ktorý videl zasahovanie do krajiny, regulované Západom, financovanými mimovládnymi organizáciami (MVO); zákon, ktorý vyvolal obrovské protesty za veľkého záujmu a podpory v budovách Bruselu a ktorý v skutočnosti viedol k zmrazeniu postupov pristúpenia Gruzínska do EÚ.
A sú to práve výsledky parlamentných volieb v krajine, ktoré prinášajú existenciu rizika vypuknutia takzvanej „farebnej revolúcie západnej značky“ a v prípade odporu aj v jej premene na občiansku vojnu. Gruzínska strana snov získala 54,2 % hlasov po preskúmaní 99 % hlasovacích lístkov. Výsledok sčítania, ktorý by mal tejto strane umožniť autonómne zostaviť vlastnú vládu bez potreby koalícií.
Prozápadná gruzínska opozícia (ktorá bola vnútorne rozdelená) bola presvedčená osvojom víťazstve vo voľbách bez toho, aby vyčkala na vyhlásenie výsledkov volebnej komisie a po fatálnej prehre okamžite oznámila tvrdé pouličné protesty. Najohromujúcejším šokom však bola samotná gruzínska prezidentka Salome Zurabišviliová, ktorá vyhlásila, že neuznáva výsledky volieb, čo z titulu jej postavenia najvyššieho ústavného činiteľa hraničí so skutočným prevratom.
V tomto bode si prezidentka Zurabišvili zaslúži niekoľko slov vysvetlenia, v skutočnosti stačí prelistovať si ktorýkoľvek z jej životopisov, aby sme pochopili, že je veľmi špecifickou postavou: Narodila sa a študovala vo Francúzsku, navyše s titulom z univerzity, známej svojimi úzkymi vzťahmi s francúzskymi tajnými službami: Sciences Po v Paríži, v skutočnosti riadenej nadáciami s príspevkami Rockefellerovho centra, Fordovej nadácie a Carnegieho nadácie. V rokoch 1972 – 1973 nastúpila na Kolumbijskú univerzitu, kde ju Zbigniew Brzezinski, vtedajší riaditeľ Trilaterálnej komisie, vyškolil v sovietskej politike a diplomacii studenej vojny. V roku 1986, keď bola zamestnaná na francúzskom veľvyslanectve vo Washingtone, prvýkrát navštívila Gruzínsko, v roku 2003 bola vymenovaná za francúzsku veľvyslankyňu v Gruzínsku. Dňa 18. marca 2004 bola vymenovaná za ministerku zahraničných vecí v novej vláde gruzínskeho prezidenta Michaela Saakašviliho, ktorý jej udelil gruzínske občianstvo, čo schválil francúzsky prezident Jacques Chirac.
Zurabichvili sa vrátila na Sciences Po v roku 2006, tentoraz ako profesorka. Do roku 2014 pracovala na Parížskej škole medzinárodných vzťahov, kde vyučovala zahraničnú politiku veľkých mocností, postsovietsky svet, vývoj Eurázie od pádu ZSSR a príčiny tohto pádu.
V roku 2013 chcela kandidovať na úrad prezidentky, avšak gruzínska ústredná volebná komisia ju odmietla zaregistrovať ako prezidentskú kandidátku kvôli jej dvojitému francúzsko-gruzínskemu občianstvu. Dňa 23. augusta 2018, dva mesiace pred ďalšími voľbami, sa Zurabišviliová vzdala francúzskeho občianstva, ktorého sa musela vzdať, aby sa mohla zúčastniť na prezidentských voľbách. Podľa gruzínskej ústavy nemôžu osoby s dvojitým občianstvom zastávať funkciu prezidenta, premiéra alebo predsedu parlamentu.
Stručne povedané, stojíme pred dokonalým životopisom mandžuského kandidáta, ktorý bol postavený do pozície, aby viedol krajinu v mene a v záujme jej podnecovateľov, t. j. západných mocností, ktoré v skutočnosti nezabudli okamžite vyjadriť svoju podporu Zurabišviliovej postojom.
Americké ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že výsledky volieb „nie sú dôveryhodné“, pretože „medzinárodní pozorovatelia nedefinovali výsledky ako slobodné a spravodlivé“. Blinken uviedol, že Spojené štáty odsudzujú „všetky porušenia medzinárodných noriem“ a pripája sa k „výzvam národných a medzinárodných pozorovateľov na úplné vyšetrenie všetkých nahlásených nezrovnalostí, súvisiacich s voľbami“.
Európska komisia vyzvala na „vyšetrenie porušení“, a to aj s odvolaním sa na to, čo povedali „medzinárodní pozorovatelia“. Žiadosť Európskej komisie sa zdá byť veľmi klamlivá, pretože spoločná pozorovateľská misia Úradu OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva (ODIHR) nezistila podvod alebo zjavné nezrovnalosti. Pozorovatelia týchto inštitúcií v skutočnosti uznali, že „voličom bola ponúknutá voľba z 18 kandidátnych zoznamov a kandidáti mohli vo všeobecnosti slobodne viesť kampaň.“
Ako je vidieť z výsledkov parlamentných volieb, v Gruzínsku nastala situácia, ktorá sa môže veľmi ľahko vznietiť aktívnym prispením západných mocností a ich agentov v Tbilisi (počnúc prezidentkou republiky) a vytvoriť priestor pre ďalšiu kapitolu roztrieštenej svetovej vojny.
L ´Antidiplomatico
Preklad: Dana Bystrická
