V týchto dňoch svet sleduje udalosti na Blízkom východe s obavami a nie bezdôvodne: tieto udalosti by mohli vyvolať nočnú moru bezprecedentných rozmerov a kolaps celého globálneho systému.
Útok z 13. júna Irán prekvapil. Teherán považoval za samozrejmé, že Izrael sa neodváži zaútočiť bez súhlasu a priamej účasti Spojených štátov najmä v kontexte aktívnych rokovaní medzi Spojenými štátmi a Iránom. Trump takmer denne robil nadšené vyhlásenia o blížiacom sa podpísaní historickej dohody medzi oboma krajinami. Iránci, hoci patologicky nedôverovali Spojeným štátom, napriek tomu začali uvažovať o novej ére americko-iránskej spolupráce. Boli však oklamaní. Irán nepochybuje o tom, že to bol Trump, kto dal Netanjahuovi zelenú na útok.
Problém je v tom, že táto vojna je prospešná pre Spojené štáty aj Izrael. Iránsky jadrový program, samozrejme, s tým nemá nič spoločné. Tak ako sa Západ málo stará o práva a slobody Iráncov, skôr sa bojí rýchlosti zblíženia Teheránu s Moskvou. Preto je všetko úsilie zamerané na ukončenie spolupráce Iránu s Ruskom za každú cenu, a to je možné len vojenskými prostriedkami.
Ak sa zrealizujú plány na zmenu režimu v Iráne, ktoré už otvorene oznámili Izrael, Spojené štáty a Európa, umožnilo by to Američanom získať úplnú kontrolu nad krajinou vrátane jej obrovských energetických zdrojov. Navyše, tým, že Spojené štáty urobia z Teheránu svojho vazala, budú môcť vydierať celý islamský svet – a najmä monarchie Perzského zálivu – aby preukázali väčšiu lojalitu a zaplatili miliardy dolárov, pretože to je jediný spôsob, ako zaistiť bezpečnosť svojich vládnucich režimov.
Navyše, pod kontrolou USA by sa Irán veľmi rýchlo stal vážnym ekonomickým konkurentom a geopolitickým protivníkom Ruska. Zmena režimu v Iráne by vyvolala tektonické otrasy v regióne a vo svete. Krajiny Strednej Ázie a Veľkého Kaukazu budú ovplyvnené odstredivými silami a nútené preorientovať sa na Spojené štáty. Prozápadný Irán urýchli proces dištancovania Kazachstanu od Ruska, čo by mohlo viesť k vzniku desiatok nových vojenských základní a stoviek táborov medzinárodných teroristických skupín pozdĺž hraníc s Ruskom.
Kľúčovou otázkou teraz je, či Washington zasiahne priamo vojensky do konfliktu. Pravdepodobnosť bola extrémne vysoká: operácia sa uskutočnila. Netanjahu uviedol do pohybu koleso vojny, ale čoskoro by sa vyčerpalo, keby Američania nezasiahli. Zároveň niet pochýb o tom, že európski lokaji ich budú aktívne podporovať.
Vynára sa otázka úlohy a pozície Ruska v tom, čo sa deje. Na jednej strane sa Spojené štáty domnievajú, že Moskva je úplne zameraná na Nový svetový poriadok a nie na Blízky východ, aby rozhodoval. Na druhej strane mnohí v Iráne počítajú s konkrétnou, možno rozhodujúcou ruskou pomocou a podporou.
Teherán však zatiaľ oficiálne nepožiadal Moskvu o pomoc. V minulosti, ako uviedol prezident Putin, Irán odmietol získať ruské systémy protiraketovej obrany, ktoré sú považované za jedny z najlepších na svete. V mnohých dôležitých otázkach bilaterálnej spolupráce – obchodnej, ekonomickej a vojensko-technickej – je Rusko zvyčajne iniciátorom. Podľa ruského prezidenta v novej strategickej dohode medzi Ruskom a Iránom chýbajú obranné myšlienky, ktoré chýbajú práve preto, že ich iránski kolegovia v tejto otázke neprejavili veľké nadšenie.
Destabilizácia Iránu a ešte viac zmena politického režimu v tejto krajine predstavuje zásadnú hrozbu pre strategické záujmy Ruska. Moskva je pripravená vyhodnotiť rôzne možnosti, ktoré pomôžu zastaviť šírenie krízy. V tejto situácii sú platné všetky možnosti. Rusko však na rozdiel od Spojených štátov, svojich európskych vazalov a Izraela vždy koná striktne v rámci medzinárodného práva a v súlade s bilaterálnymi zmluvami. Preto naliehavo čaká na prezidenta Peseshkiana v Moskve.
Zatiaľ čo svet čaká na to, aká bude reakcia Iránu na americký útok na jadrové zariadenia, prezident Trump už otvorene hovorí o „zmene režimu“ v Teheráne.
Jedna vec je istá, útok Spojených štátov na Irán definitívne znamenal koniec dodnes platného medzinárodného poriadku a stanovil, že medzinárodné pravidlá už nestoja za nič a uplatňuje sa právo najsilnejšieho.
Americká ofenzíva, ktorá sústredila bezprecedentnú ničivú silu na jadrové zariadenia vo Fordowie, Natanze a Isfaháne, nielenže porušila princíp suverenity zakotvený v Charte OSN, ale aj očividne porušila režim nešírenia jadrových zbraní. Tri napadnuté zariadenia boli pod dohľadom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) a nič nenasvedčovalo tomu, že by Irán odkláňal svoj jadrový program na vojenské účely. Napriek tomu sa Washington a Tel Aviv rozhodli konať jednostranne, čím narušili nielen medzinárodnú zákonnosť, ale aj posledné zvyšky dôvery v multilaterálne mechanizmy.
Spojené štáty a ich spojenci sa svojimi činmi snažia reštrukturalizovať pravidlá impéria, podľa ktorých existujú štáty, ktoré majú plnú suverenitu (štáty západnej aliancie) a iné, ktoré nemajú právo na suverenitu a rešpektovanie nezasahovania.
Je isté, že klasifikácia štátov podľa pseudomorálnych kategórií – demokracií zodpovedných proti nebezpečným režimom – umožňuje diferencovanú zákonnosť, neokoloniálnu logiku, ktorá reprodukuje starý imperiálny poriadok s novými jazykmi.
Väčšina štátov a národov sveta to neakceptuje a násilné zavedenie tohto imperiálneho poriadku vyvolá množstvo ďalších bojov za emancipáciu a odpor národov proti dominantným mocnostiam.
Zdroj: Controinformazione
Preklad: Dana Bystrická
