Veľké rozlúčkové turné pani prezidentky s tými, od ktorých neodchádza, ale sa k nim vracia

„V poslednej hodine sa nás nebudú pýtať, akí sme boli slávni, koľko diplomatov sme hostili, koľkých prezidentov či kráľov sme postretali. Bude sa rátať, čo sme dali, a nie čo sme dostali.“  Matka Tereza

Myslím, že až do týchto dní nikto nepredpokladal, že sa opätovne staneme svedkami vzkriesenia kultu osobnosti, akým sa liberálna časť politického, mimovládneho, novinárskeho a umeleckého spektra adoračným rituálnym uctievaním, oslavovaním zveličovaných zásluh  a vyznávaním priam nadprirodzenej výnimočnosti teatrálne „lúči“ s odchádzajúcou zmonumentalizovanou pani prezidentkou, ktorá však nikdy neodišla z ich kruhov – zostala v nich pevne zasadená od prvého do posledného dňa svojho mandátu. Mainstreamová tlač chrlí jeden oslavný článok za druhým, konajú sa oslavné besedy a prednášky so snahou vytvoriť legendu možno aj pre budúce generácie. Lenže aké to lúčenie ? Skôr happyning návratu a ďalšieho pokračovania toho istého len bez paláca.

Keď si ako občan zrátam, čo mi dala pani prezidentka, tak to „vnímam“ takto:

Na zmarenie dvoch referend ako formy priameho vyjadrenia voľby nás občanov v politickej otázke predčasných parlamentných volieb  lišiacky použila Ústavný súd Slovenskej republiky, aby sa mala na koho vyhovoriť a ten jej „zasekundoval“ aj za cenu porušenia svojich dovtedajších právnych názorov.

Vyvolaný marazmus vo verejnej a politickej atmosfére štátu však pani prezidentka vo svojom antagonizme proti vláde stupňovala  ďalej:

Vládnutie Igora Matoviča nechám bez komentára a pokračujem:

Dňa 15. decembra 2022 padla vláda Eduarda Hegera.

Poverený premiér Eduard Heger, nominant OĽaNO, po dohode a súhlase prezidentky oznámil termín predčasných volieb na 30. septembra 2023.

Urobme si test Macronom:

Dňa 9. júna sa vo Francúzsku konali voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých Macronova strana utrpela zdrvujúcu porážku, na ktorú Macron reagoval okamžite tým, že vrátil rozhodovanie o budúcnosti štátu občanom a vyhlásil predčasné voľby: prvé kolo na 30. júna a druhé kolo na 7. júna – teda bez meškania.

Prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá s priamym úmyslom  utopila vôľu občanov, aby zostali pri moci tí, z ktorých vzišla, vrhla štát do rekordne dlhého času neistoty a nestability, pričom medzičasom 15. mája 2023 vymenovala vlastnú úradnícku liberálnu vládu v čele s Lajosom Ódorom s čestným vyhlásením, že ani jeden z nich po skončení mandátu nevstúpi do politiky.

Dňa 15. júna 2023 sa v Národnej rade Slovenskej republiky hlasovalo o vyslovení dôvery prezidentkinej úradníckej vláde Ľudovíta Ódora, ktorej  nebola vyslovená dôvera, takže vo svojom mandáte pokračovala ako odvolaná vláda. Prezidentkou bola odvolaná a v zápätí dočasne poverená vykonávaním kompetencií v obmedzenom rozsahu takisto, ako to bolo aj s predošlou vládou Eduarda Hegera, a to až  do vymenovania riadne zvolenej vlády Roberta Fica, kedy sa začali pomery v Slovenskej republike s neprimerane dlhým časovým odstupom a veľkým oneskorením, ktorý spôsobil štátu a občanom veľké škody, konečne stabilizovať.

Predseda úradníckej vlády sa napriek „čestnému“ sľubu prezidentky stal lídrom kandidátky Progresívneho Slovenska, ktorému bola podpredsedníčkou. Ľudovít Ódor, ktorý sa počas moratória objavil na Zomri s chutnou porciou segedínu, okrem iného povedal: „Ak budú pokračovať v demontáži právneho štátu, protesty by mali prísť.“  Keďže na právny štát majú aktivisti z PS svoj vlastný názor, ktorý chcú „demokraticky“ nanútiť zvyšnej časti spoločnosti, protesty určite budú. Protesty sú totiž životodarnou silou a miazgou mimovládnych organizácií, pôsobia ako infúzie na ich neúspechy.

Ďalšie dva body, ktoré sú mojimi osobnými a s ktorými sa nestotožňujem s pani prezidentkou, sú tieto:

Ad 1:Prezidentka prehlasuje, že vojna na Ukrajine začala 24. marca 2022 a bola nevyprovokovaná. Túto otázku mala ponechať na historikov a zostať vo svojich vyjadreniach opatrná, pretože jej slová sa dostanú aj k našim deťom, ktoré nechceme nechať napospas dezinformáciám, jednostrannej propagande a kriveniu dejín aj v prípade keď sa takto vyjadruje hlava štátu, ku ktorej školopovinné detí ešte vzhliadajú s rešpektom. V našej rodine máme iné empirické skúsenosti: Dlhé roky – ešte od študentských čias udržiavame priateľské vzťahy s manželmi v Donecku. Ona Ukrajinka, on Rus, pôsobiaci ako pilot. Lepších ľudí so širokým srdcom ako v Donecku sme nestretli a aj oni sa u nás cítili ako doma. Našou plážou bolo mestečko Taganrog na pobreží Azovského mora a ich obľúbeným miestom Vysoké Tatry a naše jaskyne. Už nie sú na Ukrajine, zaradili sa k tým, ktorí po tom, čo prežili v Donecku po roku 2014, opustili Ukrajinu a odišli k Vovovej rodine do Ruska, kde sú dodnes a viac sa na Ukrajinu neplánujú vrátiť, hoci to bol ich domov až do roku 2015. Niečo sa tam dialo, pani prezidentka, niečo, čo sa nepodarí nikomu vymazať.

Dňa 2. júna 2014 začal Luhanský masaker, kedy kyjevské milície zaútočili na mestské oblasti mesta. Nálety a mínometná paľba zasiahli civilistov priamo ničivými kazetovými bombami. Bola úplne zasiahnutá administratívna budova, kde zahynulo mnoho ľudí, roztrhaných raketami, väčšinou žien.

Ukrajinské bezpečnostné sily a polovojenské jednotky používali zakázané zbrane  vrátane zápalných bômb aj proti obyvateľom Slavianska, pričom OSN prísne zakazuje používanie zápalných bômb s použitím napalmu, bieleho fosforu alebo iných nebezpečných chemikálií.

Rusko predložilo Bezpečnostnej rade OSN návrh rezolúcie, ktorá odsudzuje útoky na obytné štvrte a civilné objekty na juhovýchode Ukrajiny a použití zakázanej munície vrátane zápalných bômb počas vojenských represií. Návrh uznesenia vyzýval  na okamžité ukončenie všetkého násilia a trvalé prímerie a podporoval úsilie OECD o zastavenie konfliktu.

V Donecku si budú navždy pamätať dátum 26. mája 2014, keď začali nálety v centre mesta – vtedy si obyvatelia Donbasu uvedomili, že začala skutočná vojna.

V októbri 2014 organizácia Human Rights Watch (HRW) odsúdila používanie kazetových bômb ukrajinskou armádou v obývaných oblastiach pod kontrolou separatistov. Niekoľko dní predtým bol v Donecku zabitý člen Medzinárodného výboru Červeného kríža pri útoku kazetovou bombou. Mark Hiznay z HRW povedal: „Ukrajinské úrady by sa mali okamžite zaviazať, že nebudú používať kazetovú muníciu a pripojiť sa k zmluve o jej zákaze.“

Ukrajinská vláda nereagovala na výzvy HRW ani na medzinárodnú Koalíciu kazetovej munície, ktorá vedie kampaň proti používaniu, výrobe, skladovaniu a transferu kazetovej munície.

Vzniklo niekoľko proukrajinských polovojenských jednotiek, nazývaných „prápory teritoriálnej obrany“, ktoré bojovali proti donbaským milíciám a iným povstaleckým skupinám. Medzi tieto sily patril prápor „Donbass“, prápor „Azov“, prápor „Charkov“ a milície Oleha Liaška.Ruské ministerstvo zahraničných vecí požiadalo vlády Švédska, Fínska, Estónska, Lotyšska, Litvy a Francúzska, aby dôkladne prešetrili správy o žoldnieroch z ich krajín, slúžiacich v ukrajinských silách, čo však zostalo bez odozvy.

Jednou z najkrvavejších epizód bol požiar v Odese 2. mája 2014, keď dav ukrajinských nacionalistov, ozbrojených Molotovovými koktailami, obkľúčil Dom odborov, kam sa uchýlila skupina proruských demonštrantov. Polícia zostala nečinná,  42 civilistov zahynulo. Až dodnes nie je záujem na objektívnom a zákonnom prešetrení veci.

V lete 2014 Amnesty International upozornila vodcu Ukrajinskej radikálnej strany Oleha Liaska a vyzvala Kyjev, aby zastavil svoje polovojenské akcie v Donbase.

Druhá správa Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva, zverejnená v júli 2014 potvrdila, že na základe „konzervatívnych odhadov“ bolo od polovice apríla 2014 počas bojov zabitých najmenej 1 129 civilistov a najmenej 3 442 bolo zranených. Okrem toho správa zistila, že v Doneckej a Luhanskej oblasti boli spôsobené škody na budovách a infraštruktúre vo výške 750 000 dolárov.

Human Rights Watch uviedla, že ukrajinské vládne sily, provládne polovojenské jednotky a povstalci použili neriadené rakety Grad pri útokoch na civilné oblasti, pričom uviedla, že „použitie nerozlišujúcich rakiet v obývaných oblastiach porušuje medzinárodné humanitárne právo alebo vojnové právo a môže predstavovať vojnové zločiny.“

New York Times uviedol, že vysoká miera civilných úmrtí „zanechala obyvateľstvo vo východnej Ukrajiny zatrpknuté voči prozápadnej vláde Ukrajiny“ a že tento sentiment pomohol „podnietiť nábor pre povstalcov.“

Do začiatku augusta utieklo z bojov v Donbase alebo odišlo do Ruska najmenej 730 000 civilistov. Toto číslo, oveľa väčšie ako predchádzajúce odhady, poskytol Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov. Počet vnútorne vysídlených osôb vzrástol na 117 000. Začiatkom septembra, po prudkej eskalácii v auguste, sa počet vysídlených ľudí z Donbasu v rámci Ukrajiny viac ako zdvojnásobil na 260000. Počet utečencov, ktorí utiekli z Donbasu do Ruska, stúpol na 814 000.

V roku 2014 ukrajinská vláda pozastavila vyplácanie dôchodkov v separatistami kontrolovaných regiónoch Donbasu, čo spôsobilo ťažkosti najslabšiemu a najzraniteľnejšiemu obyvateľstvu.

Generálny tajomník OSN PanKi-mun vyjadril znepokojenie nad tým, čo sa zdá byť „nebezpečnou eskaláciou“ krízy na Ukrajine so správami o zintenzívnení bojov v krajine juhovýchodne neďaleko hraníc s Ruskom. Podľa odhadov OSN bolo od polovice apríla do 27. augusta 2014 na Ukrajine zabitých najmenej 2 593 ľudí.

Podľa zverejnenej správy zo dňa 29. augusta 2014 sa civilisti, utekajúci pred intenzívnymi a dlhotrvajúcimi bojmi na východnej Ukrajine, stali terčom útokov a zabití. Ďalším ozbrojené skupiny zabránili opustiť mestá Luhansk a Doneck, keďže ukrajinská vláda sprísnila blokády okolo dvoch hlavných bášt ozbrojených skupín.

Údajne „bezpečné“ koridory, vytvorené ukrajinskými silami, aby umožnili obyvateľom utiecť z týchto miest, prechádzali oblasťami, kde prebiehali boje. Civilisti, využívajúci tieto koridory, boli následne zabití alebo zranení.

Hoci viac ako polovica obyvateľov miest Luhansk a Doneck už odišla, neurobilo sa dosť včas na evakuáciu ľudí z oblastí bojov, uvádza sa v správe, najmä tých najzraniteľnejších, ako sú deti v ústavnej starostlivosti, starší ľudia a ľudia so zdravotným postihnutím. Evakuáciu mnohých detí do iných častí Ukrajiny zablokovali ozbrojené skupiny.

Od začiatku septembra 2015 Amnesty International potvrdilo, že túto vojnu považuje za „medzinárodnú“. Generálny tajomník AI Salil Shetty povedal, že „satelitné snímky spolu so správami o zajatých ruských vojakoch na Ukrajine a pohybe vojenských vozidiel nikoho nenechávajú na pochybách, že ide o medzinárodný konflikt.“

Dňa 29. septembra 2015 pri príležitosti 70. výročia založenia OSN Vladimír Putin vystúpil na valnom zhromaždení OSN prejavom, v ktorom načrtol pohľad Ruska na rôzne otázky sveta vrátane vojny na Donbase, ktorá tam prebiehala.

Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva (OHCHR) dňa 12. 09. 2017 uviedol, že vojna v Donbase si vyžiadala viac ako 34 000 mŕtvych a zranených.  Úrad zdokumentoval 34 766 obetí vojny na Ukrajine od 14. apríla 2014 do 15. augusta 2017. Toto číslo zahŕňalo civilné obyvateľstvo, ukrajinskú armádu a členov militantných skupín. Informovala o tom Fiona Frazerová, vedúca monitorovacej misie OSN pre ľudské práva na Ukrajine počas prezentácie 19. správy o situácii v oblasti ľudských práv v krajine.

V Donecku bol dňa 2. júla 2017 v postavenej „ALEJI ANJELOV“ otvorený pamätník na pamiatku mŕtvych detí Donbasu, ktorým zobrali život od roku 2014. Socha detí bola vysvätená duchovenstvom kostola sv. Mikuláša a na konci podujatia sa konala modlitba za vládu mieru v Donbase. Od začiatku konfliktu zomrelo viac ako 100 detí, viac ako 200 maloletých bolo zranených rôznej závažnosti. Na jednom z lístočkov, položených k nohám detí pamätníka, je napísané:

„Našou svätou povinnosťou je pamätať na deti, ktoré trpeli a zomreli vinou dospelých, ktorým sa vyhrážali, že deti z Donbasu budú sedieť v pivniciach. Naše deti však budú rozvíjať našu krajinu v povojnovej dobe. Postavia mestá a továrne, rozvinú ekonomiku. Ale spomienka na deti, ktoré to nemôžu urobiť, zostanú v našich srdciach.“

Jednou zo západných techník je manipulácie histórie podľa toho, ako to vyhovuje globálnemu mainstreamu, ktorého silným megafónom sú dobre platení služobníci Európskej únie, rozložení v členských štátoch, avšak každý, kto má mozog vie, že táto tragická a umelo udržiavaná vojna začala v roku 2014 útokmi na rusky hovoriace ukrajinské obyvateľstvo Donbasu, a preto nedovoľme, aby si niekto cudzí našim deťom, a to nielen v tomto prípade, dovolil klamať. O tom, čo je pravda a čo je lož, rozhodujeme my, rodičia, je to nielen naše právo, ale aj povinnosť.

Ad 2: Pani prezidentka si vo Francúzsku pripomenula  80. výročie vylodenia spojencov v Normandii a uctila si pamiatku vojakov, ktorí sa pričinili o oslobodenie Európy a porážku nacistického Nemecka v druhej svetovej vojne.

„Bolo mi cťou si spoločne pripomenúť hrdinstvo generácie, ktorá sa postavila zlu, aby ukončila vojnové utrpenie na celom svete. Obete, ktoré priniesli spojenecké sily v Normandii, položili základ zjednotenej a mierovej Európy postavenej na demokratických hodnotách. Bojovali aj za našu slobodu a lepšiu budúcnosť,“ uviedla prezidentka. „Bojovalo sa aj za našu budúcnosť,“ pripomenula.

V srdci Európy leží jedna malá, našim srdciam najdrahšia krajina. Volá sa Slovensko. A tu –  na Slavíne, našej soche slobody a soche mieru, ako povedal predseda vlády Robert Fico, sme si ako každý rok pripomenuli 79. výročie ukončenia druhej svetovej vojny a porážku fašizmu.Pre nás všetkých bolo cťou, tak ako pre pani prezidentku vo Francúzsku pre spojenecké sily, spoločne si pripomenúť hrdinstvo vojakov Červenej armády, ktorej súčasťou boli aj Ukrajinskí vojaci, Rumunskej armády, Bieloruskej armády a všetkých, ktorí zostali odpočívať v našej zemi a krvou a vlastnými životmi vykúpili našu slobodu a lepšiu budúcnosť, sami sa ich však už nenadýchali.

Pani prezidentka so „svojimi občanmi“ na blízky Slavín nešla s pokorou vzdať hold tým, ktorým aj ona sama vďačí za „svoju slobodu a lepšiu budúcnosť“ a na rozdiel od ostatných európskych ústavných činiteľov úctu voči osloboditeľom vlastného štátu z ideologických dôvodov odmietla a odignorovala. Až tak veľmi jej zrejme prekážalo, že by mala pokľaknúť pred padlými vojakmi Červenej, teda Ruskej armády. Taká bola prezidentka našej vlasti.

„Žiadny človek nemôže obsadiť úrad prezidenta bez toho, aby si uvedomil, že je prezidentom všetkých ľudí.“ Franklin Delano Roosevelt

Tento základný atribút úradu prezidenta Mgr. Zuzana Čaputová v mojich očiach nenaplnila.

Dana Bystrická