Spolkový súd v Lipsku 20. augusta napriek pokročilému veku 99 rokov právoplatne odsúdil Irmgard Furchnerovú, bývalú sekretárku veliteľa SS nacistického koncentračného tábora Stutthof v okupovanom Poľsku, za spoluúčasť na vraždách 10 tisíc ľudí. V čase od júna 1943 do apríla 1945 písala príkazy na deportáciu a popravy. „Furchnerová pomáhala zodpovedným v tábore pri systematickom zabíjaní židovských zajatcov, poľských civilných občanov a partizánov, ako aj sovietskych ruských vojnových zajatcov vo funkcii stenografky a sekretárky veliteľa tábora,“ tvrdila prokuratúra, ktorá v obžaloba uviedla, že Furchnerová veľmi dobre vedela, čo sa v tábore deje, pretože všetko, čo sa tam dialo, mala denne priamo pred očami, navyše podľa vyšetrovateľov musela v prvom rade cítiť takmer neustály zápach z krematórií, v ktorých spaľovali mŕtvych. Súčasťou tábora bola aj plynová komora, mnoho väzňov bolo zavraždených zastrelením alebo pomocou fenolových injekcií do srdca. Tisíce ľudí zomrelo hladom.

V Nemecku v posledných rokoch pokračuje pátranie po bývalých vojnových zločincoch. V júni 2022 bol 101 ročný dozorca z koncentračného tábora Sachsenhausen odsúdený na päť rokov väzenia a začiatkom októbra 2023 začal ďalší súdny proces s niekdajším dozorcom koncentračného tábora vo veci napomáhania k vraždám vo viac ako 3 500 prípadoch. Agentúra AFP pripomenula, že proces sa mal začal deň pred 77. výročím ukončenia norimberských procesov (1.októbra 1946), v ktorých boli prominentní členovia nacistického režimu, vrátane Hermanna Göringa, postavení pred spravodlivosť za svoje činy.

Iná je však situácia v Estónku, kde bola donedávna predsedníčkou vlády Kaja Kallas a ktorá sa ujme postu vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (teda „diplomatka“). Aké kritériá ju na to asi predurčujú?

2. augusta v estónskom meste Johvi v okrese Ida-Viru, v oblasti, obývanej prevažne etnickými Rusmi, ako uvádzajú estónske štatistky, estónski predstavitelia slávnostne odhalili pamätník na počesť dvoch dôstojníkov Waffen-SS, ktorí po boku Nemecka slúžili nacistickému režimu počas druhej svetovej vojny.

Táto skutočnosť nielenže pripomína najtemnejšie obdobie minulosti Európy, ale hlavne vyvoláva otázniky o súčasnej politickej klíme, keď sa do najvyšších postov EÚ dostávajú osoby, ktoré napriek tomu, že na našom kontinente prebieha vojna, robia všetko pre jej eskaláciu, vháňajú nás do priepasti a priamo sa podieľajú na ničení Európy, pretože vedomie, svedomie a peňaženky majú za oceánom. V Pobaltí sa, žiaľ,  naďalej udržiava a živí nacistická viera s prekrúcaním histórie tým, že svoje spojenectvo s nacistickým Nemeckom zahmlievajú ako boj za nezávislosť, aby im to medzinárodne lepšie prešlo. A nielenže im to prechádza, ale vo svete majú veľa prívržencov a podporu, čoho výsledkom je aj nominovanie Kaje Kallas do funkcie, v ktorej jej osoba v pozícii ako „najvyššej európskej diplomatky“ nikdy nemôže získať legitimitu na rokovanie o mieri v mene Európy, nakoľko je iba niekoho zástupkyňou vojnovej mašinérie,  pričom nám – Európanom hrozilo dokonca aj to, že sa takmer stala generálnou tajomníčkou NATO !

Týmito oslavovanými estónskymi hrdinami sú Georg Sooden a Raúl Juriado, velitelia nacistických divízií estónskej SS za Hitlera a  Himmlera. Naši europoslanci by sa na túto závažnú skutočnosť mali spýtať Kaje Kallas, patologickú rusofóbku,  ktorej vláda v novembri 2022 odporučila odstránenie a demoláciu  244 z 322 sovietskych pamätníkov v krajine. Rusko na základe uvedeného na estónsku premiérku a ďalších pobaltských činiteľov vydalo zatykač a zaradilo ju na zoznam hľadaných osôb z dôvodu ich „nepriateľského postoja voči historickej pamäti.“

Samozrejme, tým nemám na mysli europoslancov za Progresívne Slovensko, ktorí nie sú v Európskom parlamente na to, aby napĺňali sľub poslanca, keď prisahali na Ústavu SR: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“Svoj postoj, komu bude verná, s dostatočným vizuálnym prejavom objasnila verejnosti Lucia Yar svojím hlbokým poníženým a subtílnym úklonom pred Ursulou von der Leyen. Prvým úkonom europoslancov Slovenskej republiky za PS bolo to, že spomedzi 272 poslancov patrili k tým málo početným 67, ktorí sa pridali k iniciatíve litovského poslanca Petrasa Auštrevičiusa sa a českej poslankyne Danuše Nerudovej a podpísali sa pod list predsedníčke Európskej komisie na vylúčenie Maďarska zo Schengenského priestoru, čo nie je v záujme Slovenskej republiky, čím sa postavili  proti vôli väčšiny občanov, pričom však Ľudovít Ódor –  hlava poslancov PS pre odnož Denníka N – južnoslovenský NAPUNK (Naše slnko) povedal, že to „nie je aktuálne“. Aktuálne to naozaj nie je, ani sa to nepodarí, ale títo poslanci poslúžili komu mali a nebola to Slovenská republika. Takisto je samozrejmé, že budú hlasovať aj za zrušenie práva veta, veď patria do „najväčšej frakcie EÚ“, a tou je Sorosova zbierka jeho vyvolených a spoľahlivých, až potom tie ostatné, čo je v Bruseli všeobecne známe …Ako vyšlo najavo v náhodne objavenom internom zozname „filantropa“ – figurujú v ňom okrem mnohých iných aj Roberta Metzola, predsedníčka EP a naša stará známa VěraJourová, ktorá ani nepohla brvou vo veci brachiálneho zmocnenia sa verejnoprávnej televízie za asistencie polície v Poľsku, držiac sa zrejme Havlovho hesla: „Nechme samet sametem, pánové a dámy, když my s nima nezametem, zametou oni s námi.“ A tak európskym elitárom blízka Tuskova vláda za 24 hodín „povymetala“ verejnoprávnu televíziu aj so štatutármi ako kominár komín, zo dňa na deň sa stala vzorom demokracie, vyváženosti a bol nastolený ten pravý právny štát. Ani Slovenská republika by nemala „medzery“ v právnom štáte, ale to iba za podmienky, keby bol predsedom vlády napr. Michal Šimečka a prezidentom Ivan Korčok. Dokonca si trúfam tipnúť, že v takejto zostave vedenia štátu, resp. krajiny, by sme v tej ich „európskej demokracii a hodnotách“  možno predbehli aj Poľsko …

Ale k meritu veci: Kto bol George Sooden? Do nemeckej armády vstúpil v roku 1941 a ako stúpal po hodnostiach, nakoniec zastával pozíciu veliteľa práporu, ktorý bol v roku 1944 začlenený do estónskej 20. dobrovoľníckej divízie SS ako súčasť estónskej légie Waffen-SS, vojenskej skupiny, ktorá sa vo veľkej miere zúčastňovala na mnohých brutálnych činoch. Dostal medailu zimnej vojny, znak statočnosti východných území a Železný kríž I a II. Hlavným kritériom na udelenie Železného kríža prvej triedy boli opakované prejavy odvahy a konanie nad rámec povinnosti. Posmrtne mu bola udelená hodnosť Waffen-Sturmbannfuhrerom. Pokiaľ ide o Raulajuriada, z dostupných údajov vyplýva, že bol mladším dôstojníkom v Soodenovej jednotke a obaja zahynuli nedaleko Narvy v lete 1944, kedy sa Tretia ríša snažila zadržať sovietsky postup.

HOLOKAUST V ESTÓNSKU OZNAČENÝ AKO „JUDENFREI“ – BEZ ŽIDOV

Estónsko bolo jednou z prvých krajín, ktoré sa počas rokov holokaustu vyhlásili za „Judenfrei“ (bez Židov).

Pred druhou svetovou vojnou žilo v Estónsku, najmenšom z pobaltských štátov, 4 550 Židov, asi polovica v hlavnom meste Talinn. Nemci dobyli Estónsko v júli 1941 a mnohí Židia utiekli do Sovietskeho zväzu. Tí, ktorým sa nepodarilo utiecť, boli umiestnení pod tvrdý režim obmedzení: boli nútení obliecť si žltú hviezdu a boli zbavení svojho majetku. S príchodom jednotiek Einsatzgruppen sa začalo ničenie estónskeho židovstva. Miestne pravicové milície pomáhali pri vraždení Židov. V októbri 1941 už bola väčšina židovských mužov starších ako 16 rokov zavraždená. Na konferencii vo Wannsee v januári 1942 bolo oznámené, že Estónsko bolo úspešne premenované na „judenfrei“, bez Židov.

Židia  z iných krajín boli vyhladzovaní v estónskych koncentračných táboroch: Jagala, Kalevi-Liiva, Vaivara, Tallinn Central Prison a Klooga.

Klooga: koncentračný tábor fungoval od septembra 1943 až do jeho oslobodenia sovietskou armádou v roku 1944. Bol súčasťou siete na území Estónska, ktorá zahŕňala 20 táborov s hlavným koncentračným táborom Vaivara. Stráž zabezpečoval estónsky policajný prápor č. 287.

V rokoch 1943 – 1944 bolo do Kloogy privezených niekoľko tisíc Židov z kaunaských a vilniuskových get, ako aj z koncentračného tábora Salaspils v Lotyšsku. Keď sa 19. augusta 1944 na prekvapenie Wehrmachtu jednotky Červenej armády prebojovali takmer do tábora, nemecké velenie nariadilo popravu všetkých väzňov.

19. septembra 1944, niekoľko dní predtým, ako sovietska armáda oslobodila otrocký pracovný tábor Klooga v Estónsku, Nemci a ich estónski kolaboranti zavraždili viac ako 2 000 Židov, väčšinou z geta vo Vilne. Židov prinútili ľahnúť si na rad kmeňov a zavraždili ich guľkou do zadnej časti hlavy. Potom pridali ďalší rad kmeňov a zavraždili ďalšiu skupinu Židov, pričom pokračovali v procese, až kým nezavraždili všetkých Židov v tábore. Podpálili guľatiny v snahe spáliť telá a zničiť dôkazy o masovej vražde. Vrahovia utekajúc pred ruským postupom nemali čas spáliť väčšinu tiel. Pred odstránením tiel z hraníc a ich pochovaním ruskí vojaci zdokumentovali zverstvá, ktoré našli.

Kalevi-Liiva:  Tento koncentračný tábor bol miestom zabíjania Židov, deportovaných zo strednej Európy, ako aj Cigánov a sovietskych vojnových zajatcov. Napríklad 5. septembra 1942 prišiel vlak s 1000 Židmi z geta Theresienstadt, ďalší priviedol Židov z Nemecka. Približne 3000 Židov vyhlásených za nespôsobilých na prácu, bolo zastrelených. V tomto koncentračnom tábore boli zabití aj Židia z Československa. Z 2000 Židov, privezených v septembri 1942, sa iba 74 dožilo konca vojny. Nacisti majstrovsky zakrývali stopy na mieste masového zabíjania: strelecké jamy boli zrovnané so zemou a nad nimi bol vysadený mladý les. Miesto masových hrobov bolo objavené náhodne v roku 1961. Podľa rôznych odhadov bolo v Kalevi-Liive zabitých tritisíc až šesťtisíc ľudí.

To, že postupom času sa Tallinn rozhodol rehabilitovať vojnových zločincov, vyplýva aj z toho, že estónski ultranacionalisti každoročne koncom júla tradične oslavujú Hitlerove víťazstvo na Sinimae Hillls vo východnom Estónsku. Starí estónski legionári Waffen SS sa zhromažďujú na kopcoch, aby si pripomenuli svoju účasť na druhej svetovej vojne na strane nacistického Nemecka. V bitkách o Sinimae Hills na jar a v lete 1944 estónski vojaci Waffen SS spolu so svojimi pronacistickými bojovníkmi zo Škandinávie, Belgicka, Holandska a Nemecka na pol roka zastavili postup spojenecko-sovietskeho frontu vo východnej časti Estónska, oddialili kolaps nacistického Nemecka a odsúdili nespočetných civilistov na pokračujúce nacistické zverstvá. Takmer pol milióna maďarských Židov prišlo v Osvienčime o život vďaka estónskym legionárom. Prežili by, keby sovietsky postup nebol zviazaný hlavnými spojencami Nemcov medzi estónskymi fašistami.

Záverom pre informáciu uvádzam verejne dostupný  Oficiálny protest Wiesentalovho centra zo dňa 25. augusta 2004 proti postaveniu pamätníka v estónskom meste Liluha na pamiatku príslušníkov 20. estónskej divízie SS, ktorá bojovala za nacistické Nemecko počas druhej svetovej vojny.

WIESENTHALOVO CENTRUM PROTESTUJE PROTI VZTÝČENIU PAMÄTNÍKA PRIPOMÍNAJÚCEHO ESTÓNSKU DIVÍZIU SS, KTORÁ BOJOVALA S NACISTAMI V DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE

Centrum Simona Wiesenthala dnes vydalo oficiálny protest proti postaveniu pamätníka v estónskom meste Lihula na pamiatku príslušníkov 20. estónskej divízie SS, ktorá bojovala za nacistické Nemecko počas druhej svetovej vojny.

Vo vyhlásení, ktoré dnes v Jeruzaleme vydal hlavný lovca nacistov Dr. Efraim Zuroff, Wiesenthalovo centrum odsúdilo postavenie pamätníka, ktorý oslavuje tých, ktorí boli ochotní obetovať svoje životy, aby pomohli dosiahnuť víťazstvo nacistického Nemecka a Tretej ríše v druhej svetovej vojne.

Zuroff dodal, že nápis na pamätníku, ktorý sa pokúša vykresliť členov jednotiek ako bojovníkov za nezávislosť Estónska v rokoch 1940-1944, je pomýleným pokusom prepísať históriu a premeniť nacistických kolaborantov na estónskych hrdinov. To nie je prekvapujúce v krajine, ktorá doteraz nedokázala stíhať ani jedného estónskeho nacistického vojnového zločinca a v ktorej prieskum verejnej mienky odhalil, že 93 % verejnosti je proti zavedeniu pamätného dňa obetí holokaustu.

Autor: Dana Bystrická