Ľudo Zelienka vo svojej knihe DETVIANSKA NÁTURA, ilustrovanej Boženou Plocháňovou-Hajdučikovou, napísal:
Na východ od staroslávneho Zvolena, v dedinkách nad Poľanou a nadol k Lučencu, žili a žijú smelí, hrdí, ako jedle urastení Očovania, Detvanci, Hriňovčania, Slatinci a ostatní Podpolianci. Žil som si v tom našom podpolianskom kraji ako vtáčik-letáčik, ako rybka v bystrej vode – nehatene, slobodne, bujne a radostne, ako tá vŕba, čo ju ustavične režú, kmášu, a jednako sa vždy znovu rozkošatí.“
„Napokon keď po hroznej búrke vojny šiblo spoza hustých, olovených mračien slniečko slobody, v Podpolaní platilo „Planô zmizlo ako rosa, čo bolelo, zhojilo sa.“
Nuž, a preto si myslím, že dnes sa traja už „zhojení“ čerstvo nezávislí poslanci dostavia do Národnej rady, aby aj oni v mene svojich voličov, ktorí to nich očakávajú a na ktorých sa odvolávajú (a ktorí im tak trošku aj ubúdajú), priložili svoje hlasy k schváleniu štátneho rozpočtu. Inej cesty dnes nemajú, tej zlatej strednej totiž niet, tá je zarúbaná a ich čaká ďalšia práca za „vodu, pôdu, lesy“, čo bol ich volebný slogan, ktorým oslovili Slovákov, hoci keď ich občan takto spolu čoraz častejšie vidí, občas si nevdojak spomenie skôr na českú komédiu Slunce, seno, jahody… Myslím to v dobrom len ako pripomienku, lebo ani voliči koalície to s niektorými poslancami nemajú ľahké, ale ako jednoznačne vyplýva z komentárov, ktoré sú veľmi kritické, aj tak ich vyzývajú k jednote a svornosti, lebo potom nastupuje garnitúra Progresívneho Slovenska. Voľby v roku 2023 boli totiž aj referendom občanov a postavení a základných princípoch štátu do budúcnosti. Občania to vidia a poslanci sa s tým zahrávajú ? Pôvodná Národná koalícia mala pri svojom zrode skutočnú n á r o d n ú myšlienku, ktorú by jej dedičia nemali zrádzať a dnes ani nezradia, lebo by za to zaplatili vysokú osobnú cenu. Voličov vládnej koalície zaujíma zásadne plnenie volebného programu, a to bez ohľadu na to, či sa slovutní poslanci a členovia politických strán medzi sebou zdravia alebo nezdravia, či si podajú ruky alebo nie alebo či sa hádajú. Na tento kolorit parlamentu sme si, žiaľ, boli nútení zvyknúť ako na denný chleba. A keďže týmto z môjho subjektívneho hľadiska považujem otázku hlasovania zrodených nezávislých poslancov za hotovú vec, vylejem si srdce aj na inú stranu, v ktorej existuje markantnejší prípad, a tým je (zasa iba podľa môjho subjektívneho názoru) trójsky kôň Progresívneho Slovenska, upelešený v Hlase-SD, a tým je poslanec Samuel Migáľ, ktorému to srší priamo z očí. Aj ten však dnes „statočne“ zahlasuje za štátny rozpočet, hoci srdce mu piští iným smerom. Ktovie, možno inokedy, pravda ? Ale keď Národná koalícia bude „kopať“ za národ, tento poslanec vládnej koalícii neublíži. Ako voliči vládnej koalície by sme uvítali, keby sa radšej vzdal mandátu, čím by aj de facto vstúpil tam, kam duchom patrí, ale potom by už jeho cena v PS klesla možno na nulu – stal by sa iba radovým členom. Takže de iure zatiaľ zostáva v Hlase a dnes zahlasuje za rozpočet. Ani pre neho niet inej cesty.
Druhým mojim možno výsostne osobným problémom je nominácia nezvoliteľného Daniela Krajcera do Rady STVR, na čom tak tvrdošijne za Hlas-SD bazíruje Erik Tomáš. Vieme, že sú starodávni kolegovia a kamaráti z Markízy, vieme, že je poradcom pána ministra vo veciach s o c i á l n y c h, ale takýmto svojvoľným a ľahkovážnym spôsobom hazardovať s poklesom preferencií Hlasu-SD, od toho by mal pán minister ustúpiť, lebo toto násilné pretláčanie svojho blízkeho človeka do Rady, ktorý ako nominant SaS za Radičovej vlády zničil dve fungujúce verejnoprávne inštitúcie – ROZHLAS a TELEVÍZIU, je objektívne neobhájiteľné. Účel vtedajšieho kroku bol výlučne politický a jeho jediným cieľom bolo zbaviť sa nežiadúceho riaditeľa STV. Richard Sulík ako politický šéf Daniela Krajcera v časoch likvidácie dvoch verejnoprávnych médií ich mocenským silovým zlúčením povedal: „Začiatkom príde k zmene financovania. Zrušia sa súčasné platby zo strany verejnosti, známe ako koncesionárske poplatky. Mesačný plat šéfa inštitúcie bude dosahovať deväťnásobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve.“
Mám za to, že svoju vzájomnú symbiózu môžu obaja aj naďalej dostatočne realizovať tým, čo robia doteraz, a tým je obnova a ochrany slovenských hradov, čo bolo prioritou bývalého ministra kultúry Daniela Krajcera.
Vytúžený nominant Erika Tomáša je všeobecne neprijateľnou osobou pre vstup na pôdu verejnoprávnej STVR. Je neprijateľný pre verejnosť, ktorej mal slúžiť, avšak poslúžil výlučne záujmom vtedajšej vlády na zlikvidovanie toho, čo fungovalo, je neprijateľný pre dve strany vládnej koalície a je neprijateľný aj pre opozíciu, čoho ikonou je súčasná poslankyňa Progresívneho Slovenska Mgr. art. Zora Jaurová, ktorá sa dňa 8. januára 2012 v mene Creative Industries Forum podpísala pod Výzvu požiadaviek vysokého počtu iniciátorov na odvolanie ministra kultúry SR Daniela Krajcera, adresovanú predsedníčke vlády SR Ivete Radičovej, ministrovi financií Ivanovi Miklošovi a ostatným členom vlády.
Záver si dovolím „dať“ na Zoroslava Kollára: „A ešte chcem dodať, aby sa STVR podľa možnosti ešte do Vianoc ospravedlnila rodine generála Milana Lučanského a verejne vyjadrila ľútosť za odvysielanie „zábavnej satirickej relácie“ PUMPA, odvysielanej dňa 16. januára 2021.“
Dana Bystrická
