Roky som s prieduškami chodil na liečenia v Tatrách a tak som tam veru za ten čas zažil všeličo. Napríklad aj to, že si v roku 1979 mladý 16-ročný spolupacient Juraj požičal odo mňa turistickú mapu a volal ma aj s kamarátom na túru na Rysy. Mapu som mu požičal, ale odhováral som ho dôrazne lebo sa vždy na poludnie v tom istom čase strhla na štítoch júnová búrka z tepla.
Juraj si nedal povedať a traja mladíci na tú túru ráno vyrazili…. vrátili sa z nej iba dvaja, aj tých doviezla s omrzlinami uší a nosa na druhý deň polícia z Poľska. Spadli v oblasti Rysov do Poľska na ľadovom poli a Juraj ten 200-metrový pád neprežil. Zažili tam hore strašnú búrku lebo najprv začali padať krúpy, o chvíľu sneh, stratili v hmle a vetre orientáciu a spadli…. Juraj má odvtedy na symbolickom cintoríne kovové srdce.
Zažil som v Tatranskej Polianke aj známu blonďavú herečku, ktorá sa pohybovala sama, nápadne rýchlym krom….Nedávno odmietla prevziať vyznamenanie od prezidenta Pellegriniho. Na liečení v Polianke vydržala iba pár dní…. a zrazu bola preč. Pýtal som sa personálu prečo. Vraj sa tam strašne nudila a nemohla to tam vydržať, lebo sa nemala s kým rozprávať…. Pritom tam bolo na liečení viac ako 150 ľudí. Sama? Medzi 150 ľuďmi? Herečka mala smolu, mesiac predtým tam bol známy divadelný a filmový režisér, ten tam tiež chodil každé leto ako ja, pohyboval sa s paličkou v ruke. Nuž, to by bola pre ňu spoločnosť, ale my ostatní…. nestáli sme za reč.
Čo sa však stalo ďalej….. hrával som na gitare a spieval v spoločenskej miestnosti ľuďom keď bolo zlé počasie, alebo večer keď sa vonku ochladilo, a jedného dňa prišiel na liečenie jeden sympatický pán, nový pacient. Vždy keď som hral a spieval, sadol si v rohu k veľkému oknu s knihou na kolenách a počúval. Po celý čas ako som hral a spieval. Spolupacienti mi povedali, že ma chváli Boris, keď mi to povedali tretí raz znervóznel som lebo ja som nikoho menom Boris nepoznal. Vzali ma za ruku, viedli ma k tomu sympatickému pánovi pri okne a predstavili nás….. najprv mňa jemu a potom jeho mne: Majster Boris Šimanovský, sólista opery Slovenského národného divadla. Nuž, bol som prekvapený a zaskočený…. netušil som, že ma pozorne počúva spievať kolega Petra Dvorského. Spriatelili sme sa, spolu sme chodili na prechádzky a rozprávali sme sa o hudbe. Ukázal mi, ako vyzerá hlasová rozcvička operného speváka. Herečka Zdenka mala jednoducho veľkú smolu – pred ňou tam bol na liečerní známy režisér a po nej prišiel sólista opery SND v Bratislave. Tomu sa hovorí smola, lebo to by bola bývala spoločnosť na jej úrovni, ale my ostatní, bežní smrteľníci, škoda reči…..nestáli sme jej za to.
Ale to nič, netreba to brať osobne, veď tej veľkej umelkyni teraz nestál za to dokonca ani usmievavý prezident Slovenskej republiky keď ju chcel vyznamenať. Čo sa dá robiť. Takto si tu my spolu, vlastne vedľa seba, teraz žijeme. A to buďme ešte radi, že ten mladý študent matematik nevylepil včera prezidentovi v paláci zaucho a obmedzil sa našťastie len na to, že mu odmietol podať ruku. Čudná krajina, veľmi čudná krajina…..
Dobre, že už mám svoj vek a že tu už chvalabohu nebudem keď sa to tu totálne zvrhne tak, že sa táto krajina stane neobývateľnou. O takých desať rokov sme tam, ak sa nič nestane a nevrátime sa naspäť do civilizácie, v ktorej nebude určovať a riadiť naše hodnoty, myslenie, konanie a správanie stránka ZOMRI.
Zdroj: progresivne.com
Každý človek má čo iným povedať, samozrejme ak má dobrý sluch a hlavne dobré srdce. Lenže Studenková a jej podobní sú nad všetkými, takí nadľudia. Budem objektívna, je pekná, inteligentná, vzdelaná, má pekný hlas, rozumie sa hudbe, ale herečka je to priemerná a jej arogancia a nafúkanosť ju oberá o krásu, ktorú jej nadelila príroda; môže mať luxusné šaty, kabelky-je to len obal. Takže odmietla vyznamenanie, ktoré si v podstate ani veľmi nezaslúži, to už skôr hasiči, záchranári, lekári, ktorí zachránili ľuďom život. Takých povýšeneckých „bohov“ ako je Studenková, je v súčasnosti na Slovensku dosť. Kvietik, Romančík, Haverl….to boli herci, ktorým sa dnes málokto vyrovná.
A čo sa týka toho smutného príbehu o Jurajovi, je to presne o tom, že im nemajú čo povedať skúsenejší, a idú bezhlavo svojou cestou, hoci do priepasti.
Aj mňa utešuje, že zomriem skôr ako našu planétu ovládne primitívny kmeň ZOMRI.
Veru máte pravdu, ale treba povedať, že takých premúdrych umelcov je u nás veľa.
Tá sto krát operovaná múmia nech sa už dá radšej zabalzamovať. S umením tá sliepka nemala nikdy nič spoločné
Vy nuly! Myslím tých v diskusii…