Na Slovensku, rovnako ako v mnohých ďalších krajinách, sledujeme zvláštny fenomén, ktorý môžeme nazvať seba-strašením (self-haunting). Je to stav, v ktorom si pod vplyvom médií a politickej propagandy internalizujeme strachy a obavy, ktoré často nemajú oporu v realite. Tento proces môžeme chápať aj v kontexte interpelácie, ako ju definoval Louis Althusser – ideologického mechanizmu, ktorý nás núti nevedomky prijímať hodnoty a presvedčenia dominantného systému.
Dnes sme nútení myslieť v rámci úzkych naratívov, ktoré sú nám predkladané ako nevyhnutné a jediné správne. Musíme veriť, že Rusko je absolútne zlo a musíme byť rusofóbni. Musíme veriť, že Čína je globálny nepriateľ. Arabské krajiny sú plné teroristov, a ostatné krajiny globálneho Juhu? Tie sa podľa tejto propagandy ani neoplatí spomínať, pretože sú len „banánové republiky“ plné šialencov. My sme predsa Európa, svetlo pokroku a civilizácie. Táto mentalita nie je len umelá a manipulatívna, ale aj nebezpečná a vyvoláva v ľuďoch pocity hlbokého mentálneho nepokoja, a to nielen u tých, ktorí propagnde veria, ale aj u tých, ktorí ešte majú svoj vlastný rozum, ale sú kvôli tomu natoľko spochybňovaní ostatnými, že si aj oni myslia, že im načisto preskakuje.
To, čo ma v posledných dňoch zarazilo najviac, je skutočnosť, že európska propaganda vojenského štváčstva už zničila aj naše chápanie mieru. Dospeli sme do bodu, keď už samotná zmienka o mieri vyvoláva výsmech. Ak tvrdíte, že bezpečnosť sa nedosahuje výlučne zbraňami a vojenskou silou, ste označovaný za hlupáka, slabocha, či dokonca zradcu. Akoby sme mali byť neustále v stave pohotovosti, pripravení na boj proti nepriateľovi, ktorý je nekonkrétny, no médiá a politické elity ho vykresľujú ako všadeprítomnú hrozbu.
Tento stav viedol k tomu, že naše prirodzené hodnoty – túžba po mieri, solidarita či sociálna spravodlivosť – boli obrátené naruby. Dnes sa očakáva, že budeme považovať mier za slabosť, solidaritu za zbytočnú a spravodlivosť za utopický koncept. Namiesto nich nám vnucujú agendu, v ktorej dominuje militarizácia, nenávisť a konfrontácia. A to všetko sa deje pod pláštikom údajnej „obrany hodnôt“.
No koho hodnoty vlastne bránime? Tých, ktorí zbroja na úkor vlastného obyvateľstva? Tých, ktorí rozširujú vojny namiesto ich ukončenia? Alebo tých, ktorí presadzujú geopolitické záujmy iných veľmocí na úkor vlastnej suverenity?
Na Slovensku je tento fenomén obzvlášť vypuklý. Opozícia, ktorá mesiace burcovala ľudí a šírila strach, sa dnes topí vo vlastných rozporoch. Protesty proti vláde Roberta Fica stratili akýkoľvek reálny ideový základ. Pôvodne sa argumentovalo ochranou demokracie a vraj aj mierom pre Ukrajinu, no dnes je jasné, že hlavným cieľom je jednoducho povaliť vládu – nie pre jej konkrétne zlyhania, ale preto, že ju médiá od začiatku vykresľovali ako nepriateľa.
V skutočnosti Fico nerobí nič nezvyčajné. Jeho vláda len prispôsobuje zahraničnú politiku meniacim sa globálnym podmienkam – presne tak, ako to v demokratických voľbách od neho očakávali občania. Komunikuje so všetkými svetovými stranami a získava pre Slovensko dôležitý geopolitický kredit. Dokonca aj generálny tajomník NATO Mark Rutte vyhlásil: „Nemám obavy o Slovensko ako člena Únie a Severoatlantickej aliancie.“ Tak ako nás ťahá Fico von z EÚ a z NATO, milá opozícia?
Zatiaľ som bola k protestom veľkorysá – uznávala som ich legitimitu a chápala, že niektorí ľudia sú nespokojní s vládou. Dnes, keď už je zrejmé, že tieto protesty nemajú žiadny hodnotový základ okrem čírej nenávisti voči Ficovi, musím byť ráznejšia. Tí, ktorí chodíte na protesty, zamyslite sa nad tým, čo vlastne robíte. Čo chcete dosiahnuť? Ak odložíte emócie a propagandu bokom, čo vám zostane? Nenávisť voči Ficovi ad hominem nie je dôvodom na povalenie vlády a ničenie nielen vlastnej krajiny a jej občanov vrátane samých seba.
Najlepším príkladom seba-strašenia je teda práve táto prehnaná reakcia na Ficovu vládu. Ak by sa rovnaké štandardy aplikovali na iných európskych lídrov, dávno by boli terčom masových protestov. No kým Macron, Scholz či von der Leyen môžu robiť rozhodnutia s reálnymi negatívnymi dôsledkami bez väčšej kritiky, na Slovensku stačí mediálny tlak našich neoliberálnych plátkov, aby bol Fico vykreslený ako démon.
Médiá hrajú v tomto procese kľúčovú úlohu. Gerald Sussman hovorí o systémovej propagande – o neustálom bombardovaní občanov informáciami, ktoré podnecujú strach a hnev, pričom reálny kontext zostáva zamlčaný. Digitálne technológie nás zaplavujú dekontextualizovanými senzáciami, ktoré formujú našu predstavu o realite viac než skutočné životné skúsenosti. A tak žijeme vo svete, kde sa viac bojíme toho, čo vidíme na obrazovkách, než toho, čo reálne prežívame.
Je ale len na nás, aby sme sa oslobodili od tohto seba-strašenia. Aby sme sa naučili rozlišovať medzi skutočnými hrozbami a propagandou. Aby sme sa vrátili k hodnotám, ktoré nás definujú – mieru, solidarite a sociálnej spravodlivosti – namiesto toho, aby sme slepo prijímali naratívy, ktoré nám vnucujú médiá skorumpované politické elity a lacné opozičné figúrky.
Zdroj: Facebook
