Keď Matej Gašparovič v článku pre Štandard koncom roka 2023 odhalil “plejádu” Američanmi financovaných mimovládnych organizácií a ich agendy na Slovensku, neboli to samotné odhalenia, ktoré ma šokovali, tie boli už dávne jasné, bola to vzácna trhlina v opevnenom múre mlčania, ktorá sa mi zdala podstatnejšia. Totiž vieme to, ale nič s tým nerobíme.
Verejný diskurz na Slovensku – univerzity, médiá a občianska spoločnosť – je roky kolonizovaný jediným naratívom: vernosťou geopolitickým ambíciám Spojených štátov, EÚ a NATO. Nie je to náhoda. Je to starostlivo pripravený výsledok toho, čo USAID a jej spojenci označujú ako „podporu demokracie“ – eufemizmus pre ideologické dobývanie.
Pravda je takáto: zahraničná pomoc nie je charita. Je to iba pekne zabalený imperializmus. USAID spolu s inštitúciami ako Národná nadácia pre demokraciu (NED) a Svetová banka funguje ako zamatová rukavica, ktorá zakrýva železnú päsť americkej hegemónie. Jej poslaním nie je pozdvihnúť národy, ale podriadiť si ich a nahradiť suverenitu v tom lepšom prípade servílnosťou a v tom horšom otroctvom.
Jadro stratégie USAID spočíva vo vytvorení triedy kompradorov – miestnej elity, ktorá je vychovávaná tak, aby papagájovala požiadavky Washingtonu a zároveň sa vydávala za šampiónov pokroku. Ide o analytikov z think-tankov, riaditeľov mimovládnych organizácií a „progresívnych“ aktivistov, ktorí sa zúčastňujú na protestoch, organizujú pro-euroatlantické kampane, selektívne bojujú za ľudské práva… Sú štedro financovaní, mediálne zdatní a úplne odtrhnutí od potrieb vlastných ľudí. V čom spočíva ich úloha? Legitimizovať ubúdanie štátnej moci, privatizovať verejné zdroje a majetky a podkopať akýkoľvek ľudový odpor voči neoliberálnej ortodoxii.
V Bolívii vložila USAID milióny do „programov vedenia mládeže“ a „reforiem súdnictva“, aby podkopala Eva Moralesa, vodcu, ktorý sa odvážil uprednostniť bolívijskú suverenitu pred americkým diktátom. Keď Morales v roku 2013 vyhostil USAID, nebola to paranoja – bolo to prežitie. Podobne aj na Haiti USA realizuje infraštruktúrne projekty, ako napríklad letisko Port-au-Prince, ako úplatok za to, že Haiti zradí snahu Kuby o vstup do Organizácie amerických štátov. Princíp je jasný: buď sa podriadiš sa alebo budeš hladovať.
Projekty USAID sú trójske kone. „Podpora demokracie“, zámienka, ktorá upevňuje bábkové režimy. „Hospodárska pomoc“, tá dláždi cestu pre drancovanie korporáciami. Za každou „rozvojovou iniciatívou“ sa skrýva zmluva v prospech amerických korporácií, ktorá zabezpečuje ťažbu zdrojov a lacnú pracovnú silu pre globálne dodávateľské reťazce. No ten istý system nespravodlivosti a nerovnosti, ktorý sa aplikuje v tomto procese smerom navonok, je totožný s tým, ktorý sa aplikuje doma. Vytvárané bohatstvo pre nadnárodné americké korporáty nepreniká dolu, cez dane do verejnej infraštuktúry pre daňových poplatníkov, ale uniká nahor, na zahraničné účty a do pokladníc miliardárskej elity.
Medzitým sú klientské krajiny spútané podmienkami pre svoje domáce prostredie: potlačiť odbory, znížiť mzdy, privatizovať zdravotníctvo a otvoriť trhy dravým nadnárodným spoločnostiam. Výsledok? Replikácia nerovnosti globálneho Severu – odraz toho istého vykorisťovania, ktoré je na domácej pôde páchané na americkej pracujúcej chudobe.
Na Slovensku, rovnako ako vo väčšine východnej Európy, sa vplyv USAID maskuje pod heslom „európskej integrácie“. Naše verejné inštitúcie, médiá, a dokonca aj školy sú uchvátené monokultúrou prozápadnej dogmy. Nesúhlas sa odmieta ako „ruská propaganda“, zatiaľ čo mimovládne organizácie financované z grantov USA si monopolizujú verejný diskurz a redukujú demokraciu na performatívny rituál prísahy vernosti byrokratom NATO a EÚ.
Tragédiou nie je ani tak, že sa to deje – tragédiou je, že to dovolíme. Keď odhalenie Mateja Gašparoviča preniklo do éteru, slovenská „piata kolóna“ grantistov mimovládnych organizácií a strážcov médií mlčala. Žiadna introspekcia. Žiadna zodpovednosť. Len bežný biznis. A výsledok? Verejnosť, otupená rokmi „pokrokových“ kampaní, ktoré prirovnávali skepticizmus k zrade, si teraz spája demokraciu s poslušnosťou.
Globálna pomoc prekvitá na základe faustovskej dohody: národy vymieňajú svoju suverenitu za kúsky koláča z imperiálneho stola. Ako však ukazujú Bolívia, Haiti a nespočetné ďalšie krajiny, stávky sú existenčné. Prijať „pomoc“ USAID znamená poddať sa pomalej anexii, v ktorej miestne elity pôsobia ako koloniálni správcovia a presadzujú politiku, ktorá rozkladá ich vlastné spoločnosti.
Otázkou pre Slovensko – a pre všetky národy pod „láskavým“ imperializmom – je, či sa z tejto neoliberálnej hypnózy prebudíme. Odstránime ideologický aparát, ktorý stotožňuje americké záujmy s univerzálnymi hodnotami? Alebo zostaneme spolupáchateľmi nášho vymazania a budeme jasať, keď sa naše inštitúcie, kultúra a samotné postavenie budú dražiť tomu, kto ponúkne najviac?
Impérium sa živí naším mlčaním. Je čas ho vyhladovať.
Zdroj: Facebook
