Juraj Šeliga: Z tribún slušnosti až na dno vlastnej sebahodnoty

❝ Trvalo mi, kým som si uvedomil vlastnú sebahodnotu… ❞

Slová Juraja Šeligu, ktoré znejú ako sebareflexia, no v skutočnosti len zakrývajú dlhoročný pád z výšin politickej morálky do bahna politického oportunizmu.

Aktivista, ktorého vyniesla vlna hnevu

Juraj Šeliga sa zviditeľnil po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ako jeden z organizátorov protestov Za slušné Slovensko. Mladý, charizmatický, vzdelaný – stelesnenie nádeje na novú, čistú politiku. Očakával sa z neho líder novej generácie.

A tak prišiel rok 2020 a Šeliga sa stáva podpredsedom parlamentu za stranu Za ľudí, ktorú založil bývalý prezident Andrej Kiska. Pre verejnosť bol symbolom zmeny. Ale len na chvíľu.

Keď morálka zostala pred dverami baru

Potom prišla pandémia. Prísne pravidlá, lockdown, zákaz zhromažďovania. Ľudia trpeli doma, zatvorení, v strachu. A Šeliga?

Chlastal v bratislavskom podniku v čase, keď bol zákaz vychádzania. Spolu s ďalšími vládnymi činiteľmi. Nie, to nebolo „zlyhanie človeka“. To bolo odhalenie pravého charakteru. Dvojaký meter. Iným kázať o zodpovednosti, sám sa baviť v podniku.

Kto to nafotil a prečo?

Otázniky visia vo vzduchu doteraz. Bol to úmysel? Politický útok zvnútra? Náhoda? Dôležitejšia než otázka „kto“ je však otázka „prečo to vôbec bolo možné“.

Namiesto odchodu len presun

Po škandále formálne rezignoval z pozície podpredsedu parlamentu. Ale naďalej chodil do podpredsedníckej kancelárie. Boris Kollár mal zjavne pre slabších kolegov slabosť – najmä keď sa vedeli usmiať do kamery a tváriť sa ako nevinní.

A Šeliga to vedel. Hral tú hru ďalej.

Oslava traumy ako politického štítu

Neskôr sa rozhodol otvoriť tému svojej minulosti:

„Moje detstvo bolo poznačené bitkami a alkoholom. Mal som šťastie na dobrých ľudí.“

Áno, to sú silné slová. Ale trauma nie je kvalifikácia na výkon verejnej funkcie. A už vôbec nie, keď je zneužívaná ako krytie pre politickú nevyzretosť, falošnosť a manipuláciu.

Šeliga u Demokratov: Posledná stanica

Po rozpade strany Za ľudí sa Šeliga ocitol v strane Demokrati, spolu s ďalšími „neumiestniteľnými“ politikmi. Strana, ktorá stratila voličov ešte skôr, než ich našla. A v nej sa Juraj znovu „našiel“. Teda aspoň podľa vlastných slov.

Hovorí o sebahodnote. Ale verejnosť si pamätá hlavne pokrytectvo, dvojaký meter a chuť po funkcii. Takú silnú, že ho ani vlastná hanba nedokázala zastaviť.

Aká je skutočná hodnota Juraja Šeligu?

Sebahodnota nie je o tom, čo si o sebe myslíme. Je to o tom, ako nás vidia tí, ktorým slúžime – občania. A tí si dobre pamätajú:
• Protesty, ktoré vymenil za pohodlie v parlamente
• Morálku, ktorú zavesil na vešiak pred vstupom do baru
• Kanceláriu, ktorú nechcel opustiť, aj keď mu už nepatrila

Juraj Šeliga nie je výnimočný politik. Je len ďalším produktom politického marketingu, ktorý sa rozpadol pod vlastnou váhou.

Zdieľajte, ak nechcete, aby sa história opakovala.