V konečnom dôsledku veľa bude závisieť od toho, ako skončí ukrajinský konflikt.
V tejto chvíli to však vyzerá, že sa ho na budúci rok môže podariť zmraziť do takej podoby, že Kremeľ bude môcť tvrdiť, že Rusko minimálne neprehralo.
Ruský prezident je tak po štvrťstoročí na čele krajiny, ktorá sa v niektorých ohľadoch výrazne zmodernizovala, jasne stúpol materálny komfort väčšiny obyvateľov, plus sa krajina do určitej miery vrátila na svetové javisko ako významný globálny hráč.
Ako sa to všetko podarilo?
1. Správny líder v správny čas
Základné tajomstvo Putinovho úspechu je jednoduché: Rusi si pamätajú 90. roky. Toto sa v západných klišé často extrémne podceňuje.
Preto bez ohľadu aj na veci, ktoré sa im niekedy nemusia páčiť, sa Rusi, väčšina, v kritické momenty postavia za velenie krajiny. Ako alternatívu totiž berú to, čo bolo predtým – všade gangstri, vláda oligarchie, bezprávie a chudoba.
A nesloboda. Je až bizarné, ako dodnes zo zahraničia niektorí zľahčujú napríklad to, ako hlboko nedemokratický bol režim Borisa Jeľcina: ignorovala sa ústava, na parlament strieľali tanky, znovuzvolenie v roku 1996 prišlo za pomoci nezákonného odobratia mediálneho priestoru všetkým protikandidátom a podvodov pri hlasovaní.
Ale keďže Jeľcin povoľoval výpredaj a rozoberanie štátneho majetku a nechal mestské elity hovoriť hocičo, tak to vraj bola demokracia, len s chybičkami.
Keď nastúpil Putin, mal spolovice vyhraté už len preto, že bol mladý a energický. A že mal za sebou kľúčové zložky KGB, ktoré sa nebáli podporiť ho v určitom čistení prostredia. Pre krajinu to bola obrovská úľava.
Odvtedy v Rusku stačí vždy a znovu ukázať ten kontrast: Jeľcin, za ním Berezovskij s Gusinským a ďalšími, konflikt v Čečensku, prekrikujúci sa politici v Dume, správy o nájomných vraždách.
A oproti tomu dnešok.
2. Získal si technokratické elity
„Netreba plakať a vyhovárať sa na iných. Sami zodpovedáme za to, ako sa nám darí.“ Tak hovoril Putin hneď na začiatku svojho vládnutia.
Na rozdiel od niektorých malých východoeurópskych krajín (fňukanie a výhovorky ako národná doktrína) sa tak v Rusku od 90. rokov dosť výrazne tlačí na to, aby sa veci zlepšovali, vlastnou aktivitou.
Samozrejme, že to nefunguje univerzálne. Ako v každom postsoc priestore aj v Rusku vo všeobecnom spoločenstve prevláda značná tvrdohlavá, úporná nechuť k zmenám, k ambíciám, k inteligencii. Masy si ale režim vie vyriešiť šikovnou komunikáciou (pozri ďalší odsek), no zároveň tlačí na to, aby v krajine existovala akcieschopná elita a naozaj bola aktívna.
Aj preto vždy bolo snahou vytiahnuť na vysoké posty okrem ľudí, ktorí sú proste lojálni aj vysoko inteligentných technokratov (takisto, získať si intelektuálov, aj inak značne kritických a umeleckú elitu, podotýkam, elitu, nie rôznych vyšinutých excentrikov či predajné dievky pochybného talentu).
Aj preto režim podporuje rôzne formy občianskej angažovanosti (od podpory mládeže bojujúcej s aroganciou na cestách v hnutí StopCham po rôzne formy pomáhajúceho dobrovoľníctva).
Kremeľ značne dbá na rozvoj školstva a vedy, nie sú to len rétorické priority, reálne sa toho veľa deje. Veľa sa podarilo aj v rozvíjaní inovatívneho podnikania.
Iste, realita je hodne komplikovaná. Kopa vychvaľovaných projektov boli Potemkinove dediny: z najviac výrazných ruský mobilný telefón, či limuzína Aurus. Ani suchojovský SuperJet, ktorý mal vzkriesiť domáci letecký priemysel, nedopadol bohvieako, a aj inovatívny klaster Skolkovo napriek nespornému progresu v podpore startupov všeobecne ešte nevyprodukoval nič komerčne prelomové v neustále zdôrazňovaných sférach ako nanotechnológie.
Podobne verejná administratíva ešte stále v mnohom pôsobí značne „rusky“ – stále častá neochota, bordel a korupcia. Ale každý, kto to roky sleduje tiež konštatuje, že ono sa to naozaj postupne zlepšuje, niekde výrazne. Aj preto dnes mesto Moskva funguje výrazne lepšie ako pred pár rokmi, aj preto sa čoraz efektívnejšie darí budovať infraštruktúru. A tlačí sa to ako téma: prezident neustále kontroluje ako gubernátori napredujú v projektoch, porovnávajú sa štatistiky.
Áno, veľa z toho je politická šou, plus stále sa dejú prúsery (niekde vypadne mestu kúrenie, niekde elektrina, na začiatku zimy, inde sú rozsiahle problémy s pitnou vodou, aby som spomínal len problémy ostatných mesiacov), ale je zjavné, že režim tlačí na to, aby tých prúserov bolo stále menej. A naopak, je stále viac úspechov, aj vysoko viditeľných: rozsiahla výstavba nových častí moskovského metra, dych berúce dielo Kerčský most, zrekonštruovanie Peterburgu, Moskvy a Kazane, a podobne.
A podstatou je, že ľudia vidia, že ak sa snažia, majú šancu na úspech, či už v biznise alebo politike. Aj z úplne najvyšších miest sa neustále zôrazňuje: buďte aktívni, buďte podnikaví, buďte zdraví a starajte sa o seba (ako prezident), tvrdo pracujte (ako prezident, ktorý je v televízii presne takto zobrazovaný, v neustálom pracovnom nasadení, nie pri ceremóniách, ale v pracovnej činnosti), vzdelávajte sa (na to tu máte TV programy o technológiách, vládou podporované konferencie a projekty k vede a vzdelávaniu, vždy za jasnej podpory najvyšších činiteľov, a podobne).
3. Efektívna propaganda
Robia to šikovní ľudia a robia to veľmi dobre. Režim sa nesnaží uzatvárať na čínsky spôsob (aj by to bolo zložité, iné podmienky). Naopak, protivníkom odpovedá tak, že podporuje diskusiu, ukazuje ju.
Preto sú v televíziách tak prominentné diskusné programy. Pričom je to chytro segmentované: pre tých najmenej náročných programy na NTV (bulvár) alebo štátnej Rossiji (výrazne hurá patriotické výkriky, primerane vulgárne), pre o niečo náročnejšie publikum potom to, čo ponúka pološtátny Prvý kanál (svet prezentovaný síce z pohľadu Kremľa, ale s veľa zaujímavými informáciami aj pre nezaujatého diváka).
Veľmi šikovne sa pracuje s blogermi, videoblogermi a podobne. Neznamená to, že informácie môžu plynúť úplne voľne. Internet je pomerne kontrolovaný a v niečom obmedzovaný (umelé spomalenie Youtube).
Niektoré veci zakazuje zákon: aj preto, podobne ako na Ukrajine, hocikto môže skončiť vo väzení, ak príliš hlasno kritizuje niektoré veci, najmä spojené s konfliktom na Ukrajine (hocikto znamená hocikto: veľa kritikov sa vyjadruje pomerne voľne, ale voči niektorým sa zakročí tvrdo, niekedy to záleží od politických priorít, niekdy od toho, ako dychtivé sú úrady a súdy ukázať sa). Netýka sa to ale len vojny – režim napríklad počas pandémie rýchlo prišiel na to, že šírenie covidových konšpi príbehov je dosť nebezpečné, tak to zakázal, a pod hrozbou veľmi prísnych trestov. Podobne ako neposlúchanie opatrení. Slovenský alternatívec naraz vzývajúci Putina a bojujúci proti rúškam v MHD by bol pred takými dvoma rokmi po príchode do Ruska veľmi zmätený (až do prvej rany obuškom, to v zorientovaní pomerne rýchlo pomáha).
Celkovo sa ale nedá povedať, že by režim bránil diskusiám, len majú obmedzenia. V krajine stále fungujú aj k vláde dosť kritické mediálne platformy, a aj vo veľkých televíziách často popri hurá patriotizme zaznie aj pomerne ostrá kritika toho či onoho. Pričom kľúčové je, absolútne kľúčové, že aj propagandisticky sa pracuje do veľkej miery s faktami, nie len s nejakým opakovaním klišé.
Na svetovom javisku Kremeľ potom využíva proste to, čo už existuje, teda veľkú nespokojnosť s moderným kapitalizmom, ktorý sa pretavil do nespokojnosti s „liberálnymi elitami“ s ich obranou nemateriálnych práv (LBGTI) v neprospech riešenia iných problémov a podobne. Preto aj Kremeľ silno podpouje naratívy o globalistoch, atď.
A sleduje, čo sa presne vo svete deje. Samozrejme, jedna vec sú vzťahy Juhu a Západu, tam Kremeľ prirodzene podporuje antikolonialistické diskurzy (tie môžu byť úplne faktografické, pravdivé, inokedy sú to značné bludy: v štýle ako vraj Rusko nikdy nedobývalo, vždy len oslobodzovalo, alebo jedovité poznámky o tom, ako vraj Západ je celý postavený len na kolonializme a bez neho by nebol ničím, veľmi úspešne sa to šíri aj u nás).
No a čo sa Západu týka, tu dnes v zásade existujú tri hlavné politické smery: postmoderní konzumní liberáli, konzervatívno-alter-konšpi reakcia podporovaná hyperkapitálom a zvyšky dedičov moderného osvietenského ideálu.
Tá posledná skupina (kam historicky patrí aj autor týchto riadkov) v zásade dnes nemá šancu na výraznejší úspech a prehrá. Ide o ľudí, ktorí kladú veľký dôraz na racionalitu, pravidlá, ochranu ľudskej dôstojnosti. Proste klasické ideály odvíjajúce sa od intelektuálnej tradície klasiky, renesancie, éry európskeho osvietenstva a moderných intelektuálnych velikánov prvých dekád rozvinutého kapitalizmu.
V tomto balíku sú rôzni umiernení konzervatívci, intelektuálna postmarxistická ľavica, umiernení klasickí liberáli a podobne.
Majú stále dosť čo robiť, pretože ich ideály sú dôležité, rozvíjajú konkrétne komunity, ale na veľkom politickom javisku nemajú šancu vyhrať.
Tam sa bijú dva tábory (čo pozorne sleduje aj Kremeľ, Číňania, Vietnamci, Indonézania, Indovia, Singapur.)
Prvým je celý ten komplex štruktúr, ktorý vznikol tým, ako sa časti ľavice aj pravice vzdali čeleniu „veľkým problémom“ spoločnosti a nahradili to opakovaním lacných klišé, o demokracii a podobne. Pričom v pozadí sú veľké koporátne štruktúry, ktoré si toto prostredie silno podmanili. Asi tak, ako britskú Labour Party začali silno podporovať bankári, ako sa londýnske think tanky bijú o financie konzultantskej veľkej štvorky, ako US Demokrati pre riešenie vážnych sociálnych problémov vytvárajú komisie nie nezávislých odborníkov ale zástupcov korporátov, a podobne.
Proti nim akoby stojí druhý tábor, vrstvy ľudí, ktoré sú nespokojné s dnešnou spoločnosťou, so sebou, s ľuďmi naokolo, s médiami, s politikmi.
Z veľmi rôznorodých dôvodov: pretože dnešný moderný kapitalizmus mnohým z nich zničil ich tradičné zamestnania, pretože ich komunity sa rýchlo menia v dôsledku imigrácie, pretože politika centrálnych bánk vytvorila kopu hotovosti, ktorá sa roky tlačí do nehnuteľností, čím má bežný pracujúci čoraz väčší problém s bývaním, pretože stredná trieda všeobecne platovo stagnuje, najmä v USA, v druhom slede v UK a čoraz viac aj inde, pretože aj vďaka internetu je jednoduchšie vidieť, v čom všetkom klamú veľké mediálne štruktúry či politici, a podobne. Alebo, pri niektorých, preto, že ich moderný svet proste mätie – ak si zase neviem otvoriť email, alebo som opäť niečo schaosila, určite za to môžu nejaké temné sily. Tie spôsobujú to, že tento svet je taký príliš zložitý.
Títo ľudia sú nespokojní, niekde sa tá nespokojnosť občas sformuje do snahy podporiť klasických, poctivých umiernených, zväčša ľavicových politikov (Corbyn, Sanders). To má ale malú šancu na úspech, pretože médiá ich vedia rozstrieľať dostatočne na to, aby sa nikdy nedostali ku kritickej mase.
Na veľkú časť obyvateľstva, vychovanú bulvárom a reality šou, sú tak či tak príliš intelektuálni.
A tak je dnes politická reakcia voči „systému“ skôr v podobe podpory ľuďom, ktorí vedia hlasno kričať, pričom majú za sebou pomerne veľkú silu nejakej časti veľkého kapitálu, takže majú silné politické a komunikačné páky, cez ktoré pohodlne predávajú imidž rebela. Príkladom je Trump, Johnson a podobní.
To sledujú Rusi. A tiež zo svojej, pomerne obmedzenej, pozície podporujú niektoré naratívy. (Bludy, ako vraj Rusi významne ovplyvňujú západnú verejnú mienku sú naozaj len propagandistické bludy, tá nespokojnosť nie je nikým umelo vytvorená, je reálna, a, naopak, rôzne vysoko emotívne politické príbehy, legendy, aj konšpi príbehy nevznikajú v Rusku ale v USA. Rusi sa len snažia na tom čiastočne viezť.)
Samozrejme, v Kremli vedia, o čo sa hrá v skutočnosti: liberálna demokracia v nasledujúcich približne desiatich rokoch skončí. Akurát nie tak, ako si to ľudia, ktoré kričia proti „liberálom“ predstavujú (ale aj to je história – pohrebisko ilúzií). Smerujeme k novému feudalizmu (ako hovorí Varoufakis, k technofeudalizmu) a na veľkom svetovom javisku sa bojuje o to, kto si v tomto novom poriadku vydobyje aké presne pozície.
Samozrejme, že v Kremli to sledujú aj z hľadiska toho, ako sa bude pretvárať ich spoločenstvo a štát, špekulujú, do akej miery skombinovať čínsky prístup k technofedualizmu so západným. (Niektoré texty k tomu občas prebublú aj do verejného priestoru.)
Pričom aj v novom poriadku bude stále veľa záležať na prírodných zdrojoch, ale aj na sile štátu (ktorý akurát bude vyzerať trochu inak, ako klasický liberálno kapitalistický štát v rokoch 1945 až do obdobia nedávno).
Aj preto aj dnes, aj o 5 či, asi, 10 rokov, bude stále záležať na tom, kto je aký šikovný politik, komu sa darilo napľňať nejaké ideály.
A Putin mnohých tak fascinuje práve preto, že v tomto všetkom obstál. Nie je, napriek propagande, silovým diktátorom, ktorému by moc vybavovali ozbrojené zložky. To ani náhodou.
Ani nežije v akomsi pohodlnom letargickom spoločenskom vákuu. Naopak, prežil niekoľko pomerne kritických momentov (tragédia ponorky Kursk, teroristické útoky v Beslane a inde, niekoľko vľn protestov mestských modernizátorov). Vrátane konfliktu na Ukrajine, ktorý vôbec nie je politicky jednoduchý: väčšina národa má na Ukrajine blízkych alebo vzdialených príbuzných, na fronte zomiera veľké množstvo mladých mužov. Ako ukázal pokus o vzburu J. Prigožina, sú figúry, ktoré sú pripravené túto latentnú nespokojnosť s krvavým konfliktom využiť.
Zatiaľ to vyzerá, že toto všetko Putin mocensky ustál. To, či to je dobre a zle, a pre koho, môže slúžiť na samostatnú diskusiu. Je ale dôležité (pre politikov, ale aj pre chytrejších pozorovateľov, ktorí následne verejne diskutujú) uvedomovať si práve dôvody, prečo to ustál, ako vládne, ako sa odlišuje od svojich protivníkov či napodobovateľov.
Pretože je to dôležité pre pochopenie, ako sa ku krajine stavať. A pretože je to poučné – aj pre politiku inde.
Zdroj: Facebook
