Bývalý minister školstva Juraj Draxler sa vo svojom statuse vyjadril k tomu, ako politická frakcia Európa suverénnych národov, ktorú vytvorila nemecká AfD, odmieta za svojho člena novozvoleného europoslanca Mazureka, pirom Uhríka si dala za svojho podpredsedu:
Mazurek z Republiky dostal v Bruseli facku až to zasvišťalo
A asi je to aj posledné, čo v súvislosti s ním v Bruseli reálne bolo toto volebné obdobie počuť.
Čo sa stalo?
Republiku nikto nechcel do svojej frakcie. A tak teraz tie strany, s ktorými nikto nechce spolupracovať, založili vlastnú minifrakciu. Jediná významná strana v nej je nemecká AfD (s ktorou nechce nič mať ani Meloniová, ani Le Penová, ani Babiš, ani Orbán), zvyšok sú doslova pozbieranci z niekoľkých nevýznamných strán z Maďarska, Bulharska a pod.
Ale pozor: dokonca aj táto bezvýznamná frakcia ODMIETLA medzi seba prijať M. Mazureka. Z Republiky zobrali len Uhríka, ten druhý ostal pred dverami.
Jednoducho, keďže na rozdiel od tichého Uhríka sa druhý Milan k neonacizmu pomerne ukričane hlásil, nechcú s nim nič mať dokonca aj pomerne radikálne strany.
Pravica kritizujúca úniu je tak v europarlamente výrazne roztrieštená. Žiadna eurorevolúcia sa ani zďaleka nekoná:
1. Meloniovej strana aj poľská PiS ostali členmi frakcie ECR.
2. Lepenovci sa naopak pridali k novej frakcii vytvorenej Babišom a Orbánom. Tieto dve frakcie sú zostavené z pomerne silných strán a v europarlamente budú mať nejaký vplyv, aj keď nie taký ako najväčšia frakcia, stredopravá EPP.
3. A teda tretia tvrdo pravicová, mrňavá „frakcia“, kde zakotvil aj Uhrík, je úplne na okraji diania.
Mimochodom, frakcia je to síce v EP najmenšia, ale vyvažujú to tým, že skoro každý je funkcionár. Majú dvoch predsedov a troch podpredsedov, takže celá pätina členov frakcie (25 ľudí) sú funkcionári.
A ešte jedna „perlička“: partnerom Uhríka v novej frakcii je aj maďarské Hnutie Naša domovina, čo je úplne ultra iredentistická strana. Čiže náš národný, slovenský Milan bude v Bruseli sedieť vedľa maďarského europoslanca za stranu, ktorá požaduje pokiaľ možno okamžitý návrat minimálne južného, ak nie rovno celého, Slovenska do náručia Uhorska. Pokojne to môžeme nazvať vlastizradným konaním.
Samozrejme, to že sa aspoň jeden z dvojice Pat a Mat niekam dostal, Republika bude podávať ako „víťazstvo“.
Niet sa čo čudovať, ich voliči, to sú presne ľudia, ktorým úspešne predáte teleshoppingové haraburdy, predražené hrnce či deky na seniorských výletoch alebo investičné životné poistenie. Oni naozaj v drvivej väčšine nie sú schopní ani hmlisto vnímať realitu, a ak im niektorý z Milanov nahrá v kúte europarlamentu video, že práve vystrašili polovicu Bruseli, tí voliči tomu z veľkej časti naozaj veria.
Nemajú radi, keď im to takto priamo hovorím, ale podľa mňa v politike sa nemá len klamať, niekedy aj pravdu treba povedať, dokonca aj voličom.
Reálne je to teda tak, že, ešte raz, žiadna revolúcia sa v Bruseli nekoná. „Euroskeptické strany“ sú roztrieštené v troch frakciách, ktoré sa medzi sebou nevedia dohodnúť na celom rade tém – od prístupu k ukrajinskému konfliktu po úlohu štátnych intervencií v hospodárskej politike.
No a nezmysly typu Italexit či Frexit (odchod Talianska či Francúzska z EÚ) lepenovci a meloniovci používali akurát ako lacny trik na prilákanie voličov vtedy, keď ešte nemali takmer žiaden vplyv. Dnes už si to nedovolia. Naopak, ako som ukazoval minule, Meloniová v zákulisí v skutočnosti podporuje silnejšiu hospodársku integráciu EÚ, na tejto koncepcii s jej podporou pre európske inštitúcie v súčasnosti pracujú dvaja talianski expremiéri.
To, k čomu dnes dochádza, je pohyb v imigračnej politike. Je to pohyb pomalý, ale spejeme k tomu, že kontrola vonkajšej hranice EÚ sa postupne ako-tak sprísňuje a najmä sa začína efektívnejšie podporovať zadržiavanie utečencov v krajinách tesne pred EÚ (Maroko, Tunisko, Egypt, Turecko). To nie je ani tak žiadúce ale jednoducho nevyhnutné.
Ale nejaké snahy o vystúpenie z EÚ, alebo vôbec rozbitie únie, to naozaj vždy bol len lacný trik na voličov, ktorí majú často problém prečítať si aj etiketu na konzerve lanšmítu, o nejakých zložitejších veciach sa ani nebavme.
Na okraj: Brexit bol špecifický v tom, že tam išlo o oslobodenie plutokracie v jej snahách naďalej zachovať silné offshore bankovníctvo, takže do vystúpenia investovali seriózne peniaze.
A, samozrejme, ktokoľvek iný, kto nie je úplne slepý, vidí, že Brexit nesplnil nič zo sľubovaného, napríklad zrušenie bruselských zákonov v legislatíve Británie či pokles imigrácie. Tá je výrazne vyššia ako pred Brexitom.
A, naopak, viedol k ešte silnejšej moci korporácií, ktoré už nie sú zviazané dokonca ani pravidlami EÚ a tak sa postupne privatizuje zdravotníctvo napriek odporu verejnosti, znižuje sociálna ochrana a znižuje ochrana prírody – do riek sa lejú obrovské objemy splaškov a na peknom britskom vidieku rastú megafarmy amerického typu. Jednu takú podporila aj niekdajšia premiérka Liz Trussová, čo ju aspoň teraz stálo poslanecké kreslo, ale farma už rastie, smola. (To je princíp práce s dnešným lumpenproletariátom, marketingoví stratégovia vedia, že tieto vrstvy dnes už nemá čo strategický navigovať, a tak chcú len, aby sa im ponúkali jednoduché riešenia: ak si kúpite tento krém, budete krajší a štíhlejší, ak zahlasujete za Brexit, budete slobodnejší a bohatší.)
Priateľom dvoch Milanov už nepomôže nič, ale trochu rozumnejší ľudia by naozaj mali zodpovedne pristupovať k tomu, komu dávajú dôveru.
Nekompetentní ľudia bez spojenectiev by znamenali, že nás budú v Európe kopať.
Ak by sme dnes nemali kompetentnú zahraničnú politiku, už túto jar by nám boli bývali napríklad zastavené aj eurofondy aj peniaze z Plány obnovy.
Že to nie je dôležité? Pardón, ale pozrite sa okolo seba, väčšina významných investícií tu doma sa roky realizuje práve z takýchto zdrojov, vynovené sídliská, zateplené školy, zrenovované námestia obcí a miest, obnova železníc, a podobne. Nejde to ideálne, to ani zďaleka, ale z našich domácich špecifických dôvodov. Avšak bez EÚ peňazí by sme vyzerali ako dnes vyzerá Albánsko. Alebo Bulharsko – ktoré prístup k eurofondom má, len s nimi nevie vôbec narábať.
Našťastie, k tomu nedochádza a ani nedôjde práve preto, že Slovensko do Bruselu a Štrasburgu poslalo od milovníkov pochodov a historických uniforiem len tamtých dvoch, chvalabohu.
Napríklad europoslanci vládnych strán síce tiež vyjednávajú o tom, do akých frakcií pôjdu (a tiež sú tam nejaké hádky o niektorých konkrétnych menách), ale sú to úplne iné diskusie ako pri uhríkovcoch, majú za sebou pomerne silnú domácu vládu a navyše majú dlhoročné dobré kontakty v Bruseli aj inde v zahraničí.
Medzinárodná politika je už taká. Často ju ľudia prehliadajú a venujú sa jej len pri nejakých emotívnych výkrikoch, a že je zle, si uvedomia, až keď niekto krajine zastaví peniaze či si dovolí ju inak priamo ekonomicky poškodiť, alebo, nebodaj, keď sa krajina dostane do bezpečnostných problémov.
Takže: buďme radi, že po parlamentných aj prezidentských voľbách aj europarlamentné dopadli, ako dopadli, a zastúpenie klaunov v našich politických reprezentáciách je vcelku pod kontrolou.
Tamtí dvaja našťastie nenarobia veľa škody. A úžitku už vôbec nie.
