Tabuľka indikátorov má vraj v nasledujúcich rokoch pomáhať tvoriť únijné politiky tak, aby sa EÚ neprepadala v… no, v konkurencieschopnosti.
Pomôže to?
V prvom rade treba povedať, že napriek „múdrostiam“ šíreným časťou politického spektra a po sociálnych sieťach je EÚ v mnohých oblastiach svetovou špičkou:
Dnes sa napríklad veľa hovorí o výrobe procesorov – ako tie ale vznikajú? Za drvivou väčšinou svetových pokročilých čipov stojí jedna jediná firma, holandská ASML.
Tá vyrába litografické stroje, ktoré sa potom inde na svete, zväčša na Taiwane, používajú na výrobu samotných čipov. Bez firmy umiestnenej v EÚ by to nešlo.
Niečo iné, čo predstavuje vysoko pokročilú výrobu? Čo tak letecký priemysel – EÚ je v ňom svetovým lídrom. Americký Boeing si síce ešte drží paritu v objeme výroby, ale je už nejaký čas silne stratový, na rozdiel od nášho Airbusu. Mimo týchto dvoch už na svete neexistuje žiaden reálny globálny hráč v tomto segmente.
Alebo: zďaleka najväčší výrobca pokročilých chemikálií na svete je nemecký BASF. Svet fičí na priemyselných roztokoch, bežných aj ultra drahých náteroch, pesticídoch, lakoch, palivových prímesiach, katalyzátoroch atď. Made in Germany.
Zďaleka najväčší svetový výrobca rámov na okuliare plus slnečných okuliarov je talianska Luxxotica (časť ich predáva pod vlastnými značkami ako Ray-Ban či Oakley, väčšiu časť dodáva inými značkám).
Najväčší finančný objem ultra drahých automobilov (nad 100 000 v základnej verzii) sa vyrobí v krajinách EÚ (Taliansko a Nemecko). Ešte aj drvivej väčšine luxusného tovaru (šatstvo, šperky, hodinky) dominujú francúzske a talianske firmy – vlastnia značky, po ktorých sa idú utĺcť Číňania aj Američania.
Takto by sa dalo pokračovať ešte nejaký čas. Európske hospodárstvo je veľmi – fuj, to škaredé slovo – konkurencieschopné. V mnohých segmentoch.
Faktom ale je, že v niektorých oblastiach sme začali trochu zaostávať, respektíve inde zostavili niečo, čo dominuje aj nášmu trhu. Niekde je to prirodzené, napríklad sociálne siete a podobné projekty výrazne benefitujú z toho, že sa najprv môžu rozmôcť na nejakom trhu s jedným jazykom, špeciálne s angličtinou, a potom expandovať.
Inde by nás určité zaostávanie malo začať škrieť, špeciálne hocičo, čo sa týka aplikácie nových materiálov v medicíne či strojárstve, kvantové technológie, AI a podobne.
Pomôže aktivita na úrovni EÚ? Niekde áno. Ono to slovo konkurencieschopnosť v spojitosti s EÚ sa od roku 2000 dosť sprofanovalo, keďže sa extrémne nadužívalo a často sa ním zaštiťovali nie bohvieako účelné analázy či projekty. Ale nesporne existuje priestor pre to, aby EÚ rozumnými politikami pomohla sceliť finančné toky aj výskumné platformy tam, kde treba práve to.
Ak si ale chceme zachovať to, v čom bola Európa dobrá už približne od 14. storočia, rozsiahlu inovatívnosť, tam nejaké bombastické EÚ projekty stačiť nebudú.
Na to totiž treba, aby sa bežnej inovatívnosti, ale aj aplikovanému či vysoko sofistikovanému základnému výskumu pomáhalo v rámci jednotlivých členských štátov.
Na to treba aj niečo iné ako štátnu politiku na úrovni organizácie inštitúcií či finančných tokov. Intelektuálne kvasenie vzniká z mnohých vecí. A aj na úrovni univerzít či ústavov je často rôzny byrokratický „manažment“ viac na škodu naozaj prelomovému výskumu.
To sú však otázky, ktoré sú budú jednotlivé krajiny riešiť (alebo nebudú) po svojom.
Bohužiaľ, niektoré budú najmä odstrašujúcim príkladom. Slovensko jedným z najhorších v celej EÚ.
Úprimne, asi by sme v únii nenašli iný podobný príklad krajiny s relatívne dobrým akademickým základom, ktorá sa v drvivej väčšine snahy o pokrok a objavovanie vzdala.
Niežeby sa stále nerobil aj zaujímavý výskum, prípadne, že by nevznikali zaujímavé startupové projekty. Ale na potenciál krajiny je to dosť málo. A celkovo veda a vôbec inovatívne procesy proste živoria.
Samozrejme, je ľahké vyhovárať sa na obyvateľstvo aj keď, áno, to je základ. Atmosféra kyslého komentovania, fňukania, čo všetko bolo a nie je a ako nám nikto nedopraje (sme v tom svetoví šampióni), vychytralosť namiesto chytrosti, závisť, nenávisť k ambíciám – to všetko nepomáha.
Aj preto toto nie je problém, ktorý by sa dal riešiť „demokraticky“ – viac demokracie by to zabilo už úplne.
Ale bohužiaľ krajine najmä zúfalo chýba aspoň ako taká osvietenská snaha na politickej úrovni. Potom celkom iste nielenže živoria často aj veľmi schopní vedci, ale chýba práve ten kvas, aj na úrovni škôl a vôbec práce s mládežou, aby sa jej dávali výzvy, predstavovali zaujímavé veci, a aby boli v napredovaní systematicky podchytení.
Takže, takto by som k tej téme pristupoval aj v budúcnosti. Akonáhle sa začne hovoriť o európskej konkurencieschopnosti či inovatívnosti, dajme si k tej európskej úrovni problému hneď pauzu, ani nezačínajme s komentovaním, a najmä sa zamýšľajme nad tým, čo pre tieto veci robíme u nás doma.
Zdroj: Facebook
EU pôjde čoskoro do psej matere a nepomôže jej ani pán Boh.Stačilo.