Jeffrey Sachs -10 princípov trvalého mieru v 21. storočí

Budúci rok si pripomenieme 230. výročie slávnej eseje Immanuela Kanta o „Večnom mieri“ (1975),v ktorej veľký nemecký filozof navrhol sériu hlavných princípov na dosiahnutie mieru medzi národmi svojej doby. Zápasiac so svetom v konflikte a strašným rizikom jadrového Armagedonu, mali by sme uplatniť kantovský prístup v našej dobe a navrhnúť aktualizovaný súbor zásad pre trvalý mier na septembrovom summite OSN o budúcnosti.

Kant si bol plne vedomý toho, že jeho návrhy sa stretnú so skepticizmom „praktických“ politikov:

Praktický politik zastáva postoj, že sa s veľkým sebauspokojením pozerá na politického teoretika ako na pedanta, ktorého prázdne myšlienky nijako neohrozujú bezpečnosť štátu, pretože štát musí postupovať podľa empirických princípov; teoretik tak môže hrať svoju hru bez zasahovania štátnika, ktorý vie, ako sa svet uberá.

Ako však poznamenal historik Mark Mazower vo svojom majstrovskom opise globálneho vládnutia, Kantov text bol „textom, ktorý dodnes dôsledne ovplyvňoval generácie mysliteľov svetovej vlády“ a pomohol položiť základy pre OSN a medzinárodné právo v oblasti ľudských práv, praxe vedenia vojny a kontroly zbraní.

Kantove hlavné návrhy sa sústredili na tri myšlienky. Po prvé, odmietnutie stálych armád, ktoré „neustále ohrozujú iné štáty tým, že sa vždy zdajú byť pripravené na vojnu“. Kant tak o storočie a pol predbehol slávne varovanie amerického prezidenta Dwighta D. Eisenhowera pred nebezpečenstvom vojensko-priemyselného komplexu. Po druhé, Kant požiadal, aby sa nezasahovalo do vnútorných záležitostí iných národov. Z tohto pohľadu nemecký filozof očakával odsúdenie tých tajných operácií, ktoré Spojené štáty neúnavne používali na zvrhnutie cudzích vlád. Po tretie, Kant vyzval na „federáciu slobodných štátov“, ktorá sa v našej dobe stala OSN, „federáciou“ 193 štátov, ktoré sa zaviazali fungovať v súlade s Chartou OSN.

Kant vkladal veľké nádeje do republikanizmu, na rozdiel od vlády jedného človeka, ako brzdy vytvárania vojen. Nemecký filozof v skutočnosti uvažoval o tom, že jediný vládca by ľahko podľahol pokušeniu vojny:

Vyhlásenie vojny je najjednoduchšia vec na svete, pretože vojna nevyžaduje, aby panovník, ktorý je vlastníkom a nie členom štátu, čo i len obetoval pôžitky svojho stola, poľovníctva, vidieckych domov, dvorných funkcií a podobne. Môže sa preto rozhodnúť urobiť vojnu ako sviatok potešenia z tých najtriviálnejších dôvodov a zanechať s úplnou ľahostajnosťou ospravedlnenie, ktoré si slušnosť vyžaduje, diplomatickému zboru, ktorý je vždy pripravený ho poskytnúť.

 Naopak, podľa Kanta:

Ak je na rozhodnutie o vyhlásení vojny potrebný súhlas občanov (a v tejto ústave to tak môže byť), nie je nič prirodzenejšie ako to, že by mali byť veľmi opatrní pri začatí takej úbohej hry a nariadiť si všetky vojnové pohromy.

Kant bol príliš optimistický pokiaľ ide o schopnosť verejnej mienky obmedziť vojnu. Aténska aj rímska republika boli notoricky známe bojovnosťou. Británia bola vedúcou demokraciou devätnásteho storočia, ale možno najsilnejšou vojnovou silou. Spojené štáty sa už desaťročia zapájajú do neúprosných vojen a násilných zvrhnutí cudzích vlád.

Existujú najmenej tri dôvody, prečo sa Kant mýlil. Po prvé, dokonca aj v demokraciách je voľba viesť vojnu takmer vždy zodpovednosťou malej elitnej skupiny, ktorá je do značnej miery izolovaná od verejnej mienky. Po druhé, a rovnako dôležité, verejná mienka sa dá relatívne ľahko manipulovať prostredníctvom propagandy, ktorá dokáže prinútiť masy podporiť konflikt. Po tretie, verejná mienka môže byť v krátkodobom horizonte izolovaná od vysokých nákladov na vojnu, financovania vojny skôr dlhmi ako daňami a spoliehania sa skôr na dodávateľov, platených regrútov a žoldnierov ako na brannú povinnosť.

Kantove základné myšlienky o večnom mieri pomohli viesť svet k medzinárodnému právu, ľudským právam a dôstojnému správaniu sa vo vojne (ako boli Ženevské konvencie) v dvadsiatom storočí. Napriek inováciám v globálnych inštitúciách však svet zostáva strašne ďaleko od mieru. Podľa Bulletin of Atomic Scientists‘ Doomsday Clock je len 90 sekúnd do polnoci –  sme bližšie k jadrovej vojne ako kedykoľvek predtým od zavedenia hodín v roku 1947.

Globálny aparát OSN a medzinárodné právo pravdepodobne doteraz zabránili tretej svetovej vojne. Generálny tajomník OSN U Thant napríklad zohral kľúčovú úlohu pri mierovom riešení kubánskej raketovej krízy v roku 1962. Štruktúry Organizácie Spojených národov sú však krehké a naliehavo ich treba reformovať.

Na tento účel vyzývam na formuláciu a prijatie nového súboru zásad, založených na štyroch kľúčových geopolitických skutočnostiach našej doby.

Po prvé, žijeme s Damoklovým jadrovým mečom nad hlavami.

Prezident John F. Kennedy to výrečne povedal pred 60 rokmi vo svojom slávnom mierovom prejave, keď vyhlásil:
Hovorím o mieri kvôli novej tvári vojny. Totálna vojna nedáva zmysel v dobe, keď veľké mocnosti môžu udržiavať veľké jadrové sily, ktoré sú relatívne nezraniteľné a odmietajú sa vzdať bez toho, aby sa uchýlili k týmto silám. Nedáva to zmysel v dobe, keď jediná jadrová zbraň obsahuje takmer 10-násobok výbušnej sily všetkých spojeneckých vzdušných síl v druhej svetovej vojne.

Po druhé, dospeli sme k skutočnej multipolarite.

Prvýkrát od devätnásteho storočia Ázia prekonala Západ z hľadiska ekonomickej produkcie. Už dávno máme za sebou éru studenej vojny, v ktorej dominovali Spojené štáty a Sovietsky zväz alebo „unipolárny moment“, ktorý si nárokovali Spojené štáty po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Dnes sú Spojené štáty jednou z niekoľkých superveľmocí vrátane Ruska, Číny a Indie, ako aj niekoľkých regionálnych mocností (vrátane Iránu, Pakistanu a Severnej Kórey). Spojené štáty a ich spojenci nemôžu jednostranne presadiť svoju vôľu na Ukrajine, Blízkom východe alebo v indicko-tichomorskom regióne. Spojené štáty sa musia naučiť spolupracovať s inými mocnosťami.

Po tretie, teraz máme historicky bezprecedentný súbor medzinárodných inštitúcií na formulovanie a prijímanie globálnych cieľov.

Napr. v oblasti klímy, trvalo udržateľného rozvoja a jadrového odzbrojenia, na uplatňovanie medzinárodného práva a na vyjadrenie vôle globálneho spoločenstva (napr. vo Valnom zhromaždení OSN a Bezpečnostnej rade). Samozrejme, tieto medzinárodné inštitúcie sú stále slabé, keď sa ich veľmoci rozhodnú ignorovať, ale ponúkajú cenné nástroje na budovanie skutočnej federácie národov v kantovskom zmysle slova.

Po štvrté, osud ľudstva je užšie prepojený ako kedykoľvek predtým.

Globálne verejné statky – trvalo udržateľný rozvoj, jadrové odzbrojenie, ochrana biodiverzity Zeme, predchádzanie vojnám, prevencia a kontrola pandémii – sú pre náš spoločný osud oveľa dôležitejšie ako kedykoľvek predtým v histórii ľudstva. Opäť sa môžeme obrátiť na múdrosť JFK, ktorá je rovnako platná dnes ako vtedy:

Nebuďme slepí voči našim rozdielom, ale zamerajme sa aj na naše spoločné záujmy a prostriedky, ktorými možno tieto rozdiely vyriešiť. A ak nedokážeme ukončiť naše rozdiely, môžeme aspoň pomôcť urobiť svet bezpečným pre rozmanitosť. Pretože v konečnom dôsledku je naším najzákladnejším spoločným putom to, že všetci obývame túto malú planétu. Všetci dýchame rovnaký vzduch. Všetkým nám záleží na budúcnosti našich detí. A všetci sme smrteľní.

 Aké zásady by sme si mali osvojiť v našej dobe, aby sme prispeli k večnému pokoju?

Navrhujem 10 princípov večného mieru v 21. storočí a vyzývam ostatných, aby si ich prezreli, upravili alebo vytvorili svoj vlastný zoznam.

Prvých päť princípov sú princípy mierového spolužitia, ktoré navrhla Čína pred 70 rokmi a následne prijali nezúčastnené krajiny. Sú to:

1. Vzájomné rešpektovanie územnej celistvosti a suverenity všetkých národov;
2. Vzájomná neagresia; 
3. Nezasahovanie všetkých národov do vnútorných záležitostí iných národov (napr. prostredníctvom vojen podľa vlastnej vôle, operácií na zmenu režimu alebo jednostranných sankcií); 
4. Rovnosť a vzájomné výhody v interakciách medzi národmi.
5. Mierové spolužitie všetkých národov.

Na implementáciu týchto piatich kľúčových princípov odporúčam ďalších päť, ktoré si vyžadujú konkrétne opatrenia:

• Zatvorenie zámorských vojenských základní, ktorých majú Spojené štáty a Spojené kráľovstvo azďaleka najväčší počet. 
• Ukončenie tajných operácií na zmenu režimu a jednostranných donucovacích ekonomických opatrení, ktoré sú vážnym porušením princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí iných národov. (Politológ LindseyO’Rourke starostlivo zdokumentoval  64 tajných operácií na zmenu režimu Spojenými štátmi americkými od roku 1947 do roku 1969 a všadeprítomnú destabilizáciu spôsobenú týmito operáciami.) 
• Pristúpenie všetkých jadrových mocností (Spojených štátov, Ruska, Číny, Spojeného kráľovstva, Francúzska, Indie, Pakistanu, Izraela a Severnej Kórey) k článku VI Zmluvy o nešírení jadrových zbraní: „Všetky strany budú pokračovať v rokovaní v dobrej viere o účinných opatreniach, týkajúcich sa zastavenia pretekov v jadrovom zbrojení a jadrového odzbrojenia a o zmluve o všeobecnom a úplnom odzbrojení pod prísnou a účinnou medzinárodnou kontrolou.“

• Záväzok všetkých krajín „neposilňovať svoju vlastnú bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných krajín“ (podľa Charty OBSE). Štáty nevstúpia do vojenských aliancií, ktoré ohrozujú ich susedov a zaviažu sa riešiť spory prostredníctvom mierových rokovaní a bezpečnostných dohôd podporovaných Bezpečnostnou radou OSN.

10.Záväzok všetkých národov spolupracovať pri ochrane globálnych spoločných statkov a poskytovaní globálnych verejných statkov vrátane plnenia Parížskej klimatickej dohody, cieľov udržateľného rozvoja a reformy inštitúcií OSN.

Súčasné strety medzi veľmocami, najmä konflikty USA s Ruskom, Čínou, Iránom a Severnou Kóreou, sú do značnej miery spôsobené pokračujúcou snahou Ameriky o unipolaritu prostredníctvom operácií na zmenu režimu, vojen podľa vlastnej vôle, jednostranných donucovacích sankcií a globálnej siete amerických vojenských základní a aliancií.

Uvedených 10 zásad by pomohlo viesť svet k mierovému multilateralizmu, ktorý sa riadi Chartou OSN a medzinárodným právnym štátom.

L ´Antidiplomatico

Preklad: Dana Bystrická