Iniciatívy Mier Ukrajine a Za slušné Slovensko ako organizátori protestov „Slovensko je Európa“ spojili sily a 21. februára spoja dva protesty v jednom: Spomienkové zhromaždenie z príležitosti siedmeho výročia vraždy novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktoré si pripomíname aj my ostatní občania, súcitiaci s rodinou a keby pietna spomienka nebola politicky zneužitá proti vláde, prišli by sme aj my vyjadriť našu solidaritu s rodičmi. Bude nedôstojné majestátu piety, keď z tribún budú lietať salvy hysterických výkrikov, za honoráre čítaných z mobilov a papierov formátu A4, že „Slovensko patrí do Európy.“ Myslím, že 21. februára opozícia vystupňuje vášne farebnými revolúciami osvedčenými kvílivými emotívnymi výbuchmi, aby vybičovala dav, v čom jej nebudú asistovať už iba Ukrajinci, ale aj aktivisti zo srbského „Otpor-u“, pretože na poslednom protivládnom proteste sa už objavil aj pútač s podporou Srbských aktivistov.
Mám za to, že Ukrajinci by nemali byť hrdinami iba tu na Slovensku a protestovať proti slovenskej vláde, ktorá nezavraždila Jána Kuciaka a nezavraždil ho ani Fico. Ukrajinci by mali statočne vystúpiť na tribúne a protestovať proti všetkým ostatným zavraždeným novinárom, z ktorých dvoch má preukázateľne na svedomí ukrajinský režim. Vystúpte pred slovenským národom, bratia Ukrajinci a verejne vyjadrite svoj protest proti vlastnej vláde a proti vlastnému prezidentovi Zelenskému, oznámte slovenskému a inému davu, že súčasný ukrajinský vládny režim má na rukách krv dvoch novinárov: Gonzala Liru a Andreu Rocchelliho. Vystúpte na pódium, veď keď tam mohol pár chvíľ „hviezdiť“ za frenetického potlesku davu študent, ktorý sa vo svojom živote zatiaľ vyznamenal iba tým, že nepodal prezidentovi Slovenskej republiky ruku, postavte sa pred dav aj vy. Ak neviete, kto sú títo zavraždení novinári, lebo zrejme ani vy „nememorujete“, tak vám, rovnako ako Európskemu parlamentu, ktorý sa dnesna plenárnom zasadnutí v Štrasburgu bude venovať svojej obľúbenej téme o vývoji slobody médií a stave právneho štátu na Slovensku, „vhodne“ nadväzujúc na siedme výročie vraždy novinára Jána Kuciaka, osviežim pamäť:
Gonzalo Lira bol prominentný čílsko americký vojnový komentátor, osem mesiacov väznený na Ukrajine za prejavy kritické voči ukrajinskému režimu, kde z dôvodu lekárskeho zanedbávania zo strany ukrajinských orgánov dňa 11. januára 2024 zomrel v Charkove.
„Bol mučený, vydieraný, držaný na samotke 8 mesiacov a 11 dní a americké veľvyslanectvo neurobilo nič, aby pomohlo môjmu synovi. Osobou zodpovednou za túto tragédiu je diktátor Zelenskyj so súhlasom hlúpeho amerického prezidenta Joea Bidena,“ napísal otec.
Podľa listu, ktorý zverejnil novinár Alex Rubinstein, mal Lira obojstranný zápal pľúc, pneumotorax a veľmi ťažký prípad opuchu. V liste sa uvádza, že choroby sa zhoršili v polovici októbra a väzenské úrady to ignorovali až do 22. decembra.
„Otec Gonzala Liru hovorí, že jeho syn zomrel vo veku 55 rokov v ukrajinskom väzení, kde bol zadržiavaný za zločin kritiky vlády Zelenského a Bidena. Gonzalo Lira bol americkým občanom, ale Bidenova administratíva jasne podporila jeho zadržiavanie a mučenie,“ napísal americký novinár Tucker Carlson na svojom účte X.
Po prvých správach o osude novinára americké ministerstvo zahraničných vecí potvrdilo, že Gonzalo Lira zomrel na Ukrajine. Odmietol však poskytnúť akékoľvek ďalšie informácie s odvolaním sa na potrebu rešpektovať rodinu zosnulého.
Gonzalo Lira žil v Charkove a blogoval pod pseudonymom „CoachRedPill“, ale po vypuknutí ukrajinského konfliktu prešiel na komentáre na YouTube. V máji 2023 ho zatkla Bezpečnostná služba Ukrajiny (SBU) na základe obvinení z „diskreditácie“ ukrajinských orgánov a ozbrojených síl.
Niekoľko verejných činiteľov reagovalo na smrť Gonzala Liru vo väzení kyjevského režimu.
„Bidenova administratíva mohla Gonzala Liru oslobodiť jedným telefonátom, ale nepohla ani prstom. Ukrajinská vláda preto vedela, že môže konať beztrestne. Avšak číra drzosť zabitia amerického občana vo väzbe odhaľuje zločinecký režim,“ odsúdil podnikateľ, spisovateľ a investor David Sacks.
Americký miliardár Elon Musk reagoval na túto správu a označil situáciu za „katastrofu“. Syn amerického prezidenta Donalda Trumpa, Donald Trump mladší, povedal, že dúfa, že štátne médiá o incidente budú adekvátne informovať, ale je presvedčený, že sa to nikdy nestane.
„Takže teraz dovoľujeme našim zahraničným poberateľom sociálnych dávok, ako je Zelenskij, zabíjať našich občanov a našich novinárov?“ spýtal sa Donald Trump mladší.
Nečinnosť americkej vlády v prípade Gonzala Liru nahnevala aj amerického vedca a ekonomického analytika Chrisa Martensona, ktorý nazval Bidenovu administratívu „čistým zlom a morálnou katastrofou“.
„Gonzalo bol jedným z dobrých chlapcov, zavraždený lacným diktátorom a nedbanlivosťou Spojených štátov,“ dodal.
„Gonzalo Lira dnes zomrel v ukrajinskom väzení za jediný zločin novinára, ktorý chcel, aby svet poznal skutočnú povahu nacistického režimu na Ukrajine. Chcel len pravdu, chcel len spravodlivosť. Odpočívaj v pokoji, priateľu,“ povedal analytik Angelo Giuliano.
Americký politický komentátor Jackson Hinkle povedal, že situácia Gonzala Liru ho inšpirovala k „odhaleniu pravdy o vojnovom štváčskom impériu Spojených štátov“.
„Nikdy nezabudnem, čo vám Zelenskij a jeho ukrajinská nacistická vláda urobili na príkaz Bidenovej administratívy. Boli ste uväznený, mučený a nakoniec zabitý za to, že ste povedali pravdu,“ odsúdil Hinkle.
Prvý podpredseda Komisie pre rozvoj masmédií a masovej komunikácie Ruskej občianskej komory Alexandr Malevič navrhol nominovať novinára na Svetovú cenu za slobodu tlače. „V najbližších dňoch predstavíme našu kandidatúru UNESCO.“
Obhajca Gonzala Liru ukázal jeho list, v ktorom vysvetľoval svoju situáciu, čo je pravdepodobne jeho posledná písomná korešpondencia.
V liste sa píše: „Mal som dvojitý zápal pľúc (obe pľúca), ako aj pneumotorax a veľmi ťažký prípad edému (opuch tela). To všetko sa začalo v polovici októbra, ale väznica to ignorovala. Priznali, že som mal zápal pľúc, až na pojednávaní 22. decembra. Chystám sa podstúpiť procedúru na zníženie opuchového tlaku v pľúcach, ktorý mi spôsobuje extrémnu dýchavičnosť už po minimálnej aktivite alebo dokonca len 2 minúty rozprávania.“
Gonzalo Lira starší nebol presvedčený, že jeho syn dostane náležitú lekársku starostlivosť v ukrajinskej nemocnici a naďalej prosil veľvyslanectvo, aby situáciu monitorovalo. „Potrebujem, aby veľvyslanectvo zostalo v úzkom kontakte s väznicou a zabezpečilo, že jeho zdravie sa počas pobytu v nemocnici zlepšuje. Počas pobytu v nemocnici by ste mali kontaktovať aj lekára, ktorý má na starosti Gonzala a overiť jeho zotavenie.“
Jeho úsilie sa však ukázalo ako márne. O týždeň neskôr sa najhoršie obavy naplnili. Líra starší potvrdil, že jeho syn zomrel. Zo smrti svojho syna obvinil Washington a Kyjev.
„Nemôžem akceptovať spôsob, akým môj syn zomrel. Bol mučený, vydieraný, v izolácii 8 mesiacov a 11 dní a americké veľvyslanectvo neurobilo nič, aby pomohlo môjmu synovi,“ uviedla Lira staršia v e-maile oznamujúcom túto správu.
„Zodpovednosť za túto tragédiu nesie diktátor Zelenskyj so súhlasom senilného amerického prezidenta Joea Bidena,“ napísal a dodal: „Moja bolesť je neznesiteľná. Svet musí vedieť, čo sa deje na Ukrajine s tým neľudským diktátorom Zelenským.“
Zatiaľ čo sa pozornosť sveta presúva od západnej zástupnej vojny na Ukrajine, Lira starší sa pripája k státisícom otcov, ktorí teraz smútia nad smrťou svojich synov. Na rozdiel od väčšiny z nich jeho syn nezomrel na bojisku, ale vo väzení za odsúdenie vojny, ktorá tisíce ľudí stála život.
Andrea Rocchelli – taliansky novinár, zabitý ukrajinskou armádou, pretože dokumentoval Donbas.
V deň, keď si na podnet opozičných protislovenských poslancov liberálno-progresivistický Európsky parlament svojimi politickými demagógiami pripomína 7. výročie vraždy novinára Kuciaka, na ktorej ani vláda, ani Robert Fico nenesie žiadnu vinu, právom očakávame, že Európsky parlament sa rovnako zíde aj 24. mája 2025, kedy si novinári pripomenú 11. výročie zavraždenia talianskeho novinára Andreu Rocchelliho konkrétne zistenými páchateľmi ukrajinskej armády a za ktorého vraždu súd vo Verone výslovne označil zodpovednú Ukrajinskú republiku. Vzhľadom na mimoriadne dobré a vrelé vzťahy Európskej komisie, Rady Európy a Európskeho parlamentu s prezidentom Zelenským, by tieto inštitúcie mali vyvinúť tlak na pána Zelenského, aby vo veci konal v súlade so zákonom.
Európskemu parlamentu týmto dávam na vedomie, že v Taliansku – členskom štáte EÚ – sa v týchto dňoch, tak ako každý rok, až do konca marca koná výstava pre Andreu Rocchelliho, ktorý bol zabitý 24. mája 2024 pri Slavjansku spolu s ruským novinárom Andrejom Mironovom pri fotení v Donbase. „Bol to dážď 20-30 výstrelov vypálených rýchlym tempom s jasným úmyslom zabiť nás“ uviedol Francúz Roguelon, ktorý bol prvý, koho zasiahol šrapnel a zranil ho na oboch nohách. Andyho a Andreja zabili.“
Andrea Rocchelli sa zaslúžil o zdokumentovanie základných príčin súčasného rusko-ukrajinského konfliktu. Bol to on, kto odfotil množstvo detí, skrývajúcich sa pod bunkrami v pivniciach, pretože nad nimi lietali mínometné granáty od ukrajinských nacistov z práporu Azov, ktorý ukrajinská vláda asimilovala do pravidelnej armády. Realita, ktorú zdokumentoval Andrea Rocchelli, za cenu vlastného života.
Andrea sledoval mierové iniciatívy v rôznych kontextoch, na Ukrajine spolupracoval s mimovládnou organizáciou Soleterre a na získanie finančných prostriedkov vypracoval reportáže, v ktorých dokumentoval tragickú realitu detí v ich domovskej krajine. Andrea Rocchelli na Donbase zdokumentoval aj dramatický stav obyvateľov Slavjanska, ktorí sa „previnili len tým, že chcú žiť v mieri.“
Andrea Rocchelli išiel na Donbas spolu s novinárom Andrejom Mironovom a francúzskym fotoreportérom Williamom Roguellonom. 24. mája 2014 traja novinári dokumentovali podmienky civilistov, ktorí sa ocitli medzi paľbou ukrajinskej armády. Zatiaľ čo neozbrojení zastavili v blízkosti opustených koľají, traja muži boli opakovane zasiahnutí strelnými zbraňami z kopca, obsadeného ukrajinskými pozíciami práporu Azov.
Andrea Rocchelli a Andrej Mironov boli zabití a William Roguelon bol vážne zranený spolu s miestnym vodičom, zatiaľ čo okoloidúci civilista našťastie vyšiel bez zranenia.
V máji 2016 boli nájdené posledné fotografie, ktoré urobil Andrea Rocchelli, ktoré dokumentujú trvanie bombardovania, formáciu miesta, kde sa nachádzali obete a ich oblečenie ako neozbrojených civilistov.
Taliansky súd uznal, že mínometná paľba prišla z ukrajinskej strany a nebola náhodná, ale ukrajinská vláda to vždy popierala.
Dňa 12. júla 2019 porotný súd v Pavii odsúdil zisteného Vitalija Markiva na 24 rokov väzenia za spoluzavinenie z nedbanlivosti pri vražde Andyho a Andreja a ako zodpovedný uznal ukrajinský štát.
Dňa 3. novembra 2020 bol obžalovaný v odvolacom konaní oslobodený z dôvodu procesnej chyby v prvostupňovom konaní, keď boli spolupáchatelia vypočutí ako svedkovia.
Dňa 11. februára 2022 bolo na RaiNews24 odvysielané vyšetrovanie, – vysielané spoločnosťou Spotlight a očakávaným článkom v týždenníku l’espresso z 31. januára, ktoré viedli traja nezávislí novinári, Valerio Cataldi, Giuseppe Borello a Andrea Sceresini, ktorý zdokumentoval ako dezertér z ukrajinskej armády, ktorý utiekol do zahraničia a obvinil svojho nadriadeného, veliteľa Michaila Zabrodského zo zodpovednosti za smrť Rocchelliho.
„Naše vyšetrovanie trvalo viac ako rok a zaviedlo nás na Ukrajinu, kde sme vystopovali Sergejových bývalých kamarátov, ktorí boli v ten deň s ním na kopci. Podarilo sa nám stretnúť aj s veliteľom 95. brigády, dôstojníkom, ktorý podľa nášho svedka vydal rozkaz strieľať na reportérov. Volá sa Michajlo Zabrodskyj, bol vyhlásený za hrdinu Ukrajiny, od roku 2019 sedí v kyjevskom parlamente a dnes je členom skupiny pre medziparlamentné vzťahy s Talianskou republikou. V máji 2014 bol podľa vlastného priznania zodpovedný za všetky jednotky prítomné v Karachúne. Ďalšia kapitola tohto príbehu – ak vôbec niekedy bude – by sa možno mala začať u neho. A tu by mal pokračovať Volodymyr Zelenskyj.
Všetky rozsudky, vrátane toho, ktorý Markiva za základe procesných pochybení oslobodil, výslovne uvádzajú, že „smrteľné výstrely vypálili z kopca Karachun vojaci ukrajinskej armády“. Nemohla to byť Národná garda, ktorej príslušníci boli vybavení iba ručnými zbraňami, ktorá materiálne stlačila spúšť – sieť pozorovaní a správ. Mínometmi v Karachune manévrovala ďalšia jednotka: 95. výsadková brigáda, elitná jednotka ukrajinskej armády, ktorá podporovala Markivov tím pri obrane vyvýšeniny. Vojaci 95. brigády sa však v súdnych sieňach nikdy neobjavili. Rocchelliho kolegovia sa chceli dopátrať k pravde:„Okamžite sme sa zamerali na utečencov, ktorých zoznamy pravidelne zverejňujú na internete kyjevské úrady: „Predpokladali sme, že len niekto, kto odhodil uniformu, môže súhlasiť so spoluprácou pri takomto vyšetrovaní. A tak sme po dlhom hľadaní a nekonečných dierach vo vode prišli k Sergejovi.“
V máji 2014 bol Sergej vojakom 95. brigády. Bol súčasťou „rozved rota“, tímu strážcov. Jeho úlohou bolo pozorovať územie, ako ukazujú niektoré fotografie, zverejnené na sociálnom profile, ktoré ho zobrazujú v jeho zákope v Karachune presne pred miestom, kde boli zabití Rocchelli a Mironov. Nevedel, že civilisti, ktorí práve vystúpili z auta, boli zahraniční reportéri, ale o sedem rokov neskôr a s tisíckami kilometrov, ktoré ho delili od vlasti, opustenej po dezercii, boli jeho spomienky jasné a presné: „Neviem, prečo náš veliteľ vydal rozkaz strieľať. Nedošlo k žiadnej provokácii a tí muži boli oblečení v civilnom oblečení, nepredstavovali pre nás hrozbu. Prvé výstrely vybuchli ďaleko, za keramickou továrňou, potom sa oheň presunul smerom ku križovatke, nakoniec guľky zasiahli priekopu. Strieľali sme aby sme zabili. Nepoužili sme normálne mínomety: vystrelili sme Vasilek, automatický mínomet, ktorý dokáže vybuchnúť dávky štyroch výstrelov. Táto epizóda mi utkvela v pamäti, pretože sme nikdy nevystrelili tak intenzívne presne týmto smerom,“ hovorí.
Dynamika, ktorú Sergej opísal, sa dokonale zhoduje s rekonštrukciami prokurátorov. Potvrdil nám to jediný reportér, ktorý útok prežil, William Roguelon, ktorý nám poskytol rozhovor: „Výpoveď svedka sa úplne prekrýva s mojou. Tak to jednoducho prebiehalo,“ povedal nám William. A potom je tu Vasilek, zbraň, ktorú nikto predtým nikdy nespomenul v súvislosti s Rochelliho prípadom. Vasilek vystrelil guľky kalibru 82 a separatistická milícia, ktorá sa po útoku ponáhľala na miesto činu, vždy tvrdila, že šrapnel, ktorý našli, bol presne takej veľkosti. Najzaujímavejšia spätná väzba však prichádza z úplne iného smeru. V roku 2021 vyšiel v Kyjeve nevinný pamflet s názvom „Vitalij Markiv“ (Folio edície, autorka Daria Bura). Jedným z respondentov je Andrej Antonišak, ktorý bol v roku 2014 jedným z veliteľov Národnej gardy v Karachune: „V priemyselnej oblasti naši vojaci používali 82 mm Vasilek,“ hovorí vojak. Presne o jednu stranu skôr je nasledujúce nepublikované vyhlásenie Maxima Tolstého, civilistu, ktorý sa uchýlil do priekopy s tromi reportérmi a taxikárom: “ Nestrieľali jedným výstrelom, bol to Vasilek.
Vo svojich reportážach z Donbasu píše Rocchelli o rodinách, nútených skrývať sa v pivniciach. Medzi opýtanými ľuďmi sú Vladimir a Nadežda Karnakovci, obyvatelia Slavjanskej štvrte Mymovka, ktorá bola od 2. mája 2014 dejiskom bojov. Obom sa podarilo odviezť svojich päť maloletých detí a hostí príbuzných zo Slavjanska, ale ostatní sa skrývajú v pivnici. Ľudmila a Sergej Kuščovyovci naopak prijali desať chlapcov do pestúnskej starostlivosti. Ešte sa neocitli v centre bojov, ale dokončili svoj podzemný prístrešok a naučili deti, ako používať vrecia s pieskom na hasenie požiarov a lopatu na premiestnenie bloku. „Zostávame tu, pretože sme separatisti“ „Pozeráme ukrajinskú televíziu a počúvame, čo o nás hovoria. Nemáme prístup k žiadnym iným informáciám. Klamú, hovoria, že všetci opustili mesto, že ak tu zostaneme, je to preto, že sme separatisti,“ odsudzuje Ľudmila a zdôrazňuje, že je ťažké vidieť, ako ukrajinská armáda „strieľa na nás, na nás, ktorí sme Ukrajinci“. „Chceme, aby nás videli, sme ľudia, ktorí chcú mier. Nie sme zvieratá. Nepotrebujeme byť izolovaní ostnatým drôtom,“ dodáva. Andrejevo svedectvo „Začali sme sa s nimi rozprávať, pýtali sme sa ich, ale kto si. Odpovedali: „Sme tu, aby sme bránili prezidenta“. Povedal som: „Nie je tu žiadny prezident, sú tu len civilisti. Čo robíte proti nám? Rozprávali sme sa s nimi a kým sme to robili, ostreľovači boli pripravení nás zasiahnuť. Klamali nám, chceli nás zabiť,“ vypovedal Andrej.
Rino Rocchelli a Elisa Signori, rodičia zabitého novinára, vyhlásili: „Sme veľmi presvedčení, že taliansko-ukrajinské priateľstvo, deklarované slovami a potvrdené aj faktami, povedie Taliansko k tomu, aby požadovalo, aby Ukrajina prevzala svoju zodpovednosť a prijala spravodlivosť v tomto prípade. Náš záväzok je dvojaký: na jednej strane hľadať všetky možné súdne a politické cesty, aby sme dosiahli spravodlivosť pre tých, ktorí sú zodpovední za dvojnásobnú vraždu a na druhej strane šíriť, ako sme sa o to doteraz snažili, prostredníctvom výstav a kníh mimoriadny fotografický archív, ktorý nám syn Andrea zanechal.“
Tlačová agentúra Mirotvorec.center, veľmi blízka ukrajinskej rozviedke a ministerstvu vnútra, aj dnes zverejňuje prlné generálie „nepriateľov Ukrajiny“ aj s ich rodinnými príslušníkmi spolu s menami novinárov, takisto považovaných za „nepriateľov Ukrajiny,“ pretože nepodľahli kyjevskej propagande. A na stránkach „Mirotvorca“ sú fotografie Andreu Rocchelliho a Andreja Mironova preškrtnué s veľkými výraznými krvavými červenými písmenami: ZLIKVIDOVANÍ.
Chceme veriť, že v rámci rovnosti zbraní a nie dvojitého metra pristúpi Európsky parlament aj k vražde Gonzala Liru a Andreu Rocchelliho na Ukrajine a o výsledkoch svojich iniciatív bude občanov členských štátov EÚ transparentne informovať.
Rozhovor Tuckera Carlosona s otcom zabitého novinára Gonzala Liru:
Dana Bystrická
Treba tie spiny vyhostit, asi sa tu maju az velmi dobre, robit nechcu, cest vynimkam, ale protestovat to ano, Ano, moji zlati, ale doma na Ukrajine !