Pani Rothmayerová sa vo svojom statuse zamýšľa nad článkom uverejnenom v našom najmanipulatívnejšom, lživom a odporne propagandistickom a politicky aktivistickom médiom – čiže v Denníku N.
Pravidelne si kladiem otázku, či má zmysel zaoberať sa prvoplánovou propagandou, ktorú Denník N do slovenského mediálneho priestoru prináša. Teda, či má zmysel venovať sa produkcii tejto mediálnej stoky. Resp. či má zmysel vyvracať tie klamstvá, účelové polopravdy, pokryteckú nevyváženosť v komentároch ako aj cielenými spravodajskými hrami, ktoré uverejňuje tento nástroj zahraničnej propagandy v službách globalistov riadených zo Spojených štátov amerických.
Zväčša tak nerobím. Myslím si, že tí, ktorí súznejú s tým, čo vychádza v tomto plátku sú voči historickému dejinnému kontextu prebiehajúcich udalostí ako aj voči pravde samotnej rezistentní. Nezaujíma ich – zaujíma ich iba utvrdzovanie v ich vlastných ilúziách.
Nech je už tak, či onak, spomínaný status pani Rothmayerovej (niekdajšej poslankyni československého federálneho parlamentu) – viď statusový obrázok – som okomentoval nasledovne:
Tieto fanaticky zideologizované decká nahlas rozjímajúce o svojich fantasmagorických predstavách o svojej intelektuálnej nadradenosti sa pri zrážke s realitou roztopia ako snehové vločky. Ich depresie – čiastočne spôsobené aj úplným nepochopením sveta okolo nich možno z krátkodobého pohľadu potlačí lexaurín, no praktická liečba by musela vyzerať inak.
Naakumulovaný rozpor medzi ich predstavami o svete a skutočným svetom naberá na intenzite každým dňom. Musia to mať ťažké. Miera ich verbálnej agresivity rastie podobne ako u dvoj-troj ročných detí, ktoré nedostali cukríky, hoci ich videli pri pokladni v obchode. Myslia si, že na cukríky majú nárok. Že každý má právo na cukríky. Dokonca sa dokážu domnievať, že je to ich základné ľudské právo dostať svoje obľúbené cukríky!
A keď sa potom stane, že ich nedostanú, ich nervový systém skolabuje. Začnú sa hádzať po zemi a kopať nožičkami kol do kola ako kolesá parníku. A nariekať, kričať a dožadovať sa zmeny.
A ono nič! Žiadna zmena. Cukríky nebudú! Treba sa naučiť správať, detičky zlaté. A treba niečo urobiť – nielen chcieť a dožadovať sa.
Ich súčasnou odpoveďou je však popieranie reality, obviňovanie neprajníkov, dožadovanie sa plnenia a odkazovanie na neexistujúce práva na cukríky, či čokoľvek iné, čo im ich utkvelé predstavy navodili.
Keby neboli tak prázdni, tak odtrhnutí od reality, tak neschopní premýšľať v kontexte (a možno premýšľať vôbec)… a miesto snahy o pochopenie sveta, iných ako aj seba samých by neprešli do absurdnej agresivity… boli by hodní ľútosti. Sú však dospelí – síce iba podľa veku – a tak mi ich ľúto nie je.
Ak sa im tak darí, ako si myslia, že sa im darí… čo z nich v ich očiach robí úspešnejších a lepších ľudí ako sú tí ostatní, ktorí nezdieľajú ich fantasmagórie… tak nech si z našetrených peňazí (ak dáke vôbec tieto úspešné deti majú) zaplatia odbornú psychologickú pomoc. Ak na ňu nemajú, môžu sa odventilovať na námestiach a zakričať si ,,Dosť bolo Fica!” alebo zájsť do SND-čka. Sú mimo.
Zdroj: Facebook
