V ostatnom čase rozmýšľam, nad národnou hrdosťou(povedomím). Zjavne to nie je asi niečo povinné. Vnímam to ako prejav lásky ku svojmu kraju, k vlasti.
Len bohužiaľ, naše národné povedomie je často kazené, najmä tzv. národnými politikmi, ale aj inak.
Málokto pestuje vzťah k vlasti a premýšľajúci hľadajú, na čom to postaviť. Možno by to chcelo silnejšie načrieť do Milana Rúfusa, ale niet takých bádateľov.
Je dôležité si uvedomiť, že je rozdiel, či sa hodnotám ako národ venujeme len v abstraktnej rovine alebo za tým vidíme konkrétnych živých ľudí.
Politikom a médiám spravidla stačí abstraktný pojem.
Ale keď prišlo na to, aby aspoň brali do úvahy vôľu konkrétnych ľudí, tak tí boli pre nich „dezoláti“, čo im kazili tú peknú abstraktnú podobu liberalizmu. Na čom, na akých myšlienkach, ľuďoch teda postaviť svoju hrdosť.
Myslím si, že problém nedostatočnej hrdosti nie je len v malej početnosti národa, ale v nedostatočnej angažovanosti občanov, v sledovaní vlastných záujmov aj na úkor druhých a priemerní, až podpriemerní, verejní činitelia (politici), ktorí ideu malosti a škodenia nám zo strany iných živia v záujme vlastných pozícií. Napríklad tzv. veľkí národovci boli aj veľkí privatizéri, karieristi.
Hrdosť je cnosť, no často sa zamieňa s pýchou a namyslenosťou a pocitom vlastnej dôležitosti. Hrdý človek by mal byť rozvážny, citlivý, vnímavý, radostný, otvorený. Mal by si stáť za svojimi názormi a nemeniť ich, nepodliehať vonkajším tlakom, a to aj za cenu nepohodlného života a neprijatia, zrieknutia sa kariéry, slávy a vonkajších pôct.
Treba sa nám spamätať. Pestovať si našu slovenčinu. Zjednotiť sa ako národ a štát. Žiť podľa vzoru našich vzdelaných predkov. Predovšetkým nehanobiť svoj národ a vyznávať heslo jedného z nich: „Ani zisk, ani sláva je len jedna česť pre život budúcich pokolení svoj vlastný život viesť.“
Vnímam to tak, že svoju hrdosť by sme mali stavať na svojich vlastných – rozumej osobných – činoch a nie na činoch niekoho iného alebo nejakých skupín, na práci ktorých sa nepodieľame.
Na to, že naši športovci dosahujú nejaké úspechy osobne nemám dôvod byť hrdý – môžem byť rád, že uspeli, môžem im držať palce, ale hrdosť za výsledok patrí im. Ja som k tomu neprispel.
Ale u mňa je teda v každom prípade ten pocit hrdosti vždy spojený s vlastným prispením k úspechu.
Ja som hrdý na to, že odborný personál v našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so ZP v Bratislave kvalifikovane formou komplexnej rehabilitácie pomáha žiakom a klientom v ťažkých životných situáciách a ponúka im pozitívnu víziu, v ktorej sa zvyšuje ich index životnej spokojnosti.
Pretransformovať beznádej na nádej je niečo, na čo som fakt hrdý.
A úplne na záver. Niet predsa väčšej hrdosti, než je tá, ktorá vychádza z toho, kto som. Človek.
V žiadnom prípade nesmieme zahadzovať svoju národnú identitu v mene globalizácie. Totiž práve vďaka nej, vďaka kultúrnemu dialógu medzi národmi, sa vieme navzájom aj v dnešnej dobe obohatiť a spolu rásť v prosperite.
Kým kvalifikovaná väčšina slovenských voličov nebude schopná zveriť slovenské školstvo všetkých stupňov do rúk národne cítiacich, na svoj slovenský štát hrdých a pritom profesionálne kompetentných vychovávateľov, nemôžeme dúfať, že sa ten smutný stav národného vedomia zmení na lepší.
Nesmieme zabúdať na našu národnú identitu. Už len preto, že je to jedna z dimenzií identity. Je to zároveň naša historická identita a niekto, kto riadi svet, by chcel, aby sme svoju historickú identitu prestali vnímať.
