Zamestnanci škôl prišli do práce v stredu 27. 11. v čiernom oblečení. Nesúhlas so smerovaním slovenského školstva vyjadrili tichým protestom, vyučovanie ním teda nenarušili.
Samozrejme, kto má v rodine učiteľa, vie, aká je to náročná práca na čas, na sebavzdelávanie, na zodpovednosť voči žiakom, študentom v záujme ich kvalitnej prípravy do života.
Ale práve preto, že to veľa ľudí nevie, treba o práci učiteľa čo najviac hovoriť na verejnosti. O aktuálnych otázkach nášho súčasného školstva treba odborne diskutovať. Jednostranne adresované sťažnosti nie sú vždy kvalifikovaným riešením problémov.
Vnímam to tak, že základom neschopnosti slušne sa na niečom dohodnúť, je absencia spoločného záujmu, cieľa.
Po roku 1989 by som očakával, že sa celý systém zmení v kvalitné vzdelávanie a prípravu do života. Nestalo sa.
Školstvo je najdôležitejší faktor od ktorého sa odvíja občianska spoločnosť ako aj napredovanie kvality života. Žiadna vláda od roku 1989 mu nevenovala dostatočnú pozornosť, skôr naopak, zámerne ho nechala nech si žije vlastným životom.
Roky zanedbávané rýchlo kvasenými odborníkmi meniacimi pomaly každý školský rok celú koncepciu. Vôbec sa nedivím v akom stave je potom to naše školstvo.
V spoločnosti chýba idea, ktorá by ju spojila. Chýba perspektíva, nádej. Chýba viera. Tak sa potom dvíha hladina nespokojnosti.
Niekedy sa mi zdá, že ani zvýšenie platov v školstve nezabezpečí zníženie deficitu učiteľov v školstve. Dopracovali sme sa do doby, kedy učiteľ pre žiaka nie je veľká autorita, názor žiaka je často nad názorom učiteľa a nech skúsi učiteľ pritlačiť samozrejme v rámci normálnych nástrojov učiteľa.
Hrozí mu pozvanie od nadriadeného. Ďalšou inštanciou je agresívny väčšinou finančne dobre situovaný rodič .
No a občas určité nezávislé a apolitické organizácie tlačia na to, aby mal žiak ešte väčšie práva, ako majú doteraz .
Takže do takéhoto prostredia je už ťažko dostať rozumného človeka.
Valorizácia, teda zdvihnutie platu o infláciu samozrejme zmysel má. Je to nevyhnutná požiadavka stability všade, vo všetkých oblastiach, vo všetkých firmách.
Zdvíhanie platov nad infláciu je už na zváženie.
Mám však obavu z toho, že zvýšením si prilepšia všetci aj tí slabší a tí majú kopec skúseností ako odradiť od seba lepších aby sa kvalita nezvyšovala, lebo to by malo za následok odkrytie ich skutočných kvalít.
Som toho názoru, že pri každej takejto sociálnej búrke, by mal byť aj nejaký ukazovateľ, ktorý daný subjekt musí splniť ak chce viac.
Vtedy by to bolo zjavne férové.
Ako mi napísal môj priateľ psychiater. Držím palce učiteľom, som z učiteľskej rodiny. A ku mne chodí dosť skvelých učiteľov s úzkosťami. Nedivím sa.
Toľko stanovisko.
Zdôrazniť ale treba fakt, že od vzdelanosti a vychovanosti, od zdravia občanov závisí aj úspech ekonomiky, čo je potrebné konečne aj uplatňovať.
Je to škoda, kde sa školstvo nachádza. A bude to veľmi drahá škoda.
Táto krajina potrebuje zásadnú reformu školstva a hlavne jeho financovania. A potom ešte 40 rokov na výmenu generácií.
