Čoraz viac sa zamýšľam nad súčasnou politickou situáciou, pretože život na Slovensku mi nie je ľahostajný.
Vládna zostava sa postupne mení na klbko rôznych skupiniek, so svojimi záujmami, ambíciami a pocitmi krivdy, pri ktorom hrozí, že nad politickým raciom začnú mať navrch psychológia a emócie.
Riadiť taký ku všetkej úcte politický zmätok, aký panuje v tejto vládnej koalícii, musí byť pre premiéra vyčerpávajúce. A v istej chvíli sa môže stať aj nemožným.
Je len málo politikov, ktorým ide o vlastnú sebarealizáciu, o to, aby do politiku vniesli niečo v celospoločenský prospech.
Slovensko jednoznačne potrebuje stabilitu, jasné a jednotné vedenie a odborné riešenia.
Únavné hádky, zarážajúce protirečenia a vzájomné obviňovanie k stabilite vlády nepomáhajú.
Uvedomujem si, že je náročné manifestovať príťažlivé sny a programy pre všetkých občanov, pretože vychádzajúc z ich zamerania každý sa orientuje na iné hodnoty, čo automaticky vylučuje konanie v prospech všetkých občanov.
Nič to nemení na tom, že pre slovenskú ekonomiku, závislú na exporte, je dôležitá politická stabilita, ktorá ovplyvňuje dôveru zahraničných investorov.
Problém vidím tiež v tom, že nám dlhé roky chýbajú myslitelia, ktorí by nám vedeli vyargumentovať alternatívy.
Naučili sme sa v SR nehovoriť pravdu, ale grilovať jej kvázi podoby na veľa spôsobov a chýbajú nám nielen myslitelia.
Tých by sme aj mali, ale predovšetkým rozumní lídri, vodcovia s vynikajúcou koncovkou.
Nielen vizionári teoretici, ale najmä činu schopní praktici.
Mám pocit, že už dávno sa vytvorila taká pracovná atmosféra v politike, že rozumný človek tam ani nemá chuť ísť.
Asi bude potrebné sústrediť sa ďalej do budúcnosti a nadviazať normálnu ľudskú spoluprácu a konštruktívne budovanie nášho Slovenska.
Dúfam, že spoločnosť sa postupne uzdraví a verím, že nás ešte bude potrebovať.
Vidí teda niekto svetlo na konci tohto tunela? Ak áno, nech sa ozve. Ale s reálnymi argumentami.
Sny a túžby nestačia.
