Aj posledné dni v našom parlamente ma usvedčujú v tom, že v nedostatočnej miere uplatňujeme také hodnoty, ako je múdrosť, vzdelanosť a poznanie.
Ľudia oplývajúci takýmito vlastnosťami sú skôr atrakciou. Ešte smutnejšie je to, že naša spoločnosť vo všeobecnosti, o takéto autority prichádza a teda mladí ľudia a mnohí politici nemajú s nimi osobnú skúsenosť.
Sú to pre nich virtuálne postavy z iného sveta. V tomto vákuu a absencii osobností sa snažia zaujať ľudia, ktorí síce nie sú osobnosti, ale chcú túto rolu hrať.
Našim ľuďom chýbajú vzory, skutočné osobnosti, o ktoré by sa mohli v krízových situáciách oprieť.
Niekedy sa pozastavujem nad tým, ako niektorí politici diskutujú, aké nekvalifikované argumenty používajú. Napríklad to večné hádzanie viny na minulé vlády.
Ako píše môj priateľ profesor psychológie . To je predsa argumentačný faul. Keď kritizuje múdry človek, obvykle ponúkne alternatívy, východiská.
Mnohí ich často nemajú. Prijímajú rýchle zákony formou pokus a omyl a ani netušia, aký dlhodobý efekt budú mať.
Alebo v rozhovoroch utekajú od tém, prípadne namiesto obsahu sa zamerajú na oponentov, zasadzujú pod pásovky, útočia na súkromie, rodinu.
Týka sa to celého politického spektra. Aj opozícia je argumentačne slabá a nevytvára alternatívu.
Neviem, možno príčiny treba hľadať v našom školstve.
Neučíme našich žiakov a študentov milovať, pracovať s emóciami, budovať hodnotové systémy, etiku, morálku, logiku, kreativitu.
Plne si uvedomujem, že politika nie je romantika, ale drsná pragmatika a niektoré procesy sú veľmi dlhodobé, tak zmena nebude rýchla, ale dúfam, že už to nepôjde k horšiemu.
Zamyslenie sa nad dnešnou spoločnosťou je teda zložitá disciplína. Vždy je oveľa viac toho, čo nevieme ako toho, čo vieme.
Podľa mňa je dôležité dôverovať veciam neviditeľným, ktoré rozhodujú o našom šťastí ako napríklad láska a priateľstvo.
Nepotrebujeme viac úspešných ľudí, ale viac empatických.
Investujme do múdrych ľudí, do myšlienok, do nápadov, do úsilia a entuziazmu tých, vďaka ktorým ešte naša spoločnosť vôbec funguje.
Dočítal som sa, že vyšla kniha Jeana-Francoisa Marmiona Psychológia hlúposti. Tam sa dozvieme, že hlúpe rozhodnutia robia aj vzdelaní ľudia s vysokým IQ.
Chýba im totiž psychoregulácia. Konajú pudovo, emotívne, nechajú sa ovládať autonómnou nervovou sústavou.