Ďateľ: TRANSAKČNÁ DAŇ A NENAŽRANÉ BANKY

TRANSAKČNÁ DAŇ A NENAŽRANÉ BANKY

Dane nevoňajú nikomu. Bez nich však nie je možné platiť funkcie štátu. Keď sa štát dostane do stavu extrémnej zadlženosti, dane nás boli ešte viac, pretože sú vyššie a je ich viac. Vláda v rámci konsolidácie verejných financií zväčša siahne k zdaneniu príjmu, spotreby alebo presunie novú záťaž na podnikateľský sektor. Aktuálna verzia slovenskej konsolidácie je kombináciou viacerých možností a jej súčasťou je aj transakčná daň.

Transakčná daň v ostatných dňoch podnietila politickú hystériu celej opozície a veľkej časti koalície. Podobné situácie vznikajú, keď sú súčasne splnené dve podmienky. Po prvé, proti opatreniu repce kritické množstvo občanov a médií. Po druhé, kritické množstvo politikov nemá dostatočne pevné nervy a najmä schopnosť čeliť nepohode, spôsobenej nespokojnosťou repcúcich občanov a médií.

Presne k tomu došlo aj v prípade transakčnej dane. Ide o iracionálne správanie a ešte aj o matematický a ekonomická hoax. Vysvetlím na príklade.

Predstavme si prevádzku (napríklad reštauráciu) s tržbou 100 000 eur. Pri transakčnej dani vo výške 0,4 percenta zaplatí podnikateľ štátu okrem iných daní 400 eur navyše. Nie je to síce príjemné, ale rozhodne nie je možné hovoriť o ruinujúcej sume a už vôbec nie o likvidácii súkromného sektoru, ako to prezentujú mnohí, hystériou opantaní aktéri politickej diskusie. (Príklad pokračuje po nasledujúcich dvoch odsekoch.)

Je vcelku zaujímavé, že tí istí alarmisti, čo do roztrhania hlasiviek bojujú za podnikateľov a živnostníkov, nie sú schopní vidieť širšie súvislosti jednak transakčnej dane, jednak skutočného a roky rokúce trvajúceho drancovania podnikov, prevádzok a obchodov od reťaze odtrhnutými bankami.

Transakčná daň je dočasné riešenie. Nie je tu narvalo, ale iba na obdobie trvania konsolidácie. Pre slovenské pomery je príznačné, že najmä Miškove orgány neberú na zodpovednosť nikoho, kto spôsobil vydrancovanie verejných financií. Súčasťou tohto folklóru je okolnosť, že hlavný páchateľ vyrabovania štátnej kasy, šialenec s trvalým pobytom v Trnave, na Facebooku a tlačovkách s navretými žilami na krku označuje transakčnú daň za podvod.

Pokračovanie príkladu: Nikto z vreštiacich si nevšíma, že banky účtujú prevádzkam alebo internetovým obchodom za používanie platobných terminálov či platobných kariet dve až štyri percentá z blokovanej sumy. To znamená, že reštaurácia alebo internetový obchod s tržbou 100 000 eur zaplatí banke 2 000 – 4 000 eur. A nikto proti tomu neprotestuje a už vôbec neprijíma opatrenia, aj keď hanebná prax parazitovania bánk na elektronických prevodoch je známa celé roky.

Chápem, že transakčná daň nie je populárna. Nechápem však, prečo nikto nebojuje za podnikateľov a ich záujmy, keď prevádzky každý deň v priebehu dvoch desaťročí rabujú večne nenažrané banky. Hystéria spojená s transakčnou daňou je iracionálna. Nečinnosť v súvislosti s každodennou lúpežou, páchanou za bieleho dňa i počas čiernej noci bankami je nielen nepochopiteľná, ale aj podozrivá.

Peter Tóth