Demokraticky zvolený prezident v Guatemale sa dostal do konfliktu so spoločnosťou United Fruit Company. A jeho dni boli spočítané.
Pravdepodobne každý už počul výraz „banánová republika“. Je to pejoratívne označenie pre málo rozvinutú a nestabilnú krajinu, ktorú do veľkej miery ovládajú zahraničné spoločnosti a jej ekonomika závisí od exportu určitej plodiny. Tento výraz ako prvý použil spisovateľ Oliver Henry v jednej svojej knihe, ale rozšíril sa najmä v súvislosti s pôsobením americkej spoločnosti United Fruit Company (UFC), ktorá dovážala banány do Spojených štátov. UFC mala na prelome 20. storočia banánové plantáže v mnohých krajinách Strednej a Južnej Ameriky a výrazne zasahovala aj do ich politického vývoja.
Zvrhnutie diktátora
Guatemala bola jednou z tých krajín, kde UFC úspešne pôsobila. V medzivojnovom období, za vlády diktátora Jorgeho Ubica, sa spoločnosť stala najväčším vlastníkom pôdy a zamestnávateľom v Guatemale. V roku 1944 Ubica zvrhla skupina dôstojníkov, ktorí volali po reformách a krajinu priviedli k voľbám. V roku 1945 sa stal prvým demokratickým prezidentom krajiny Juan José Arévalo a v roku 1951 občania pri urnách rozhodli, že ho vo funkcii vystrieda Jacobo Árbenz.
Ich vlády začali uskutočňovať rôzne zmeny v prospech rozvoja krajiny. Sociálne reformy zlepšili postavenie pracujúcich. Bol prijatý zákonník práce, stanovená minimálna mzda, ako aj pracovný čas na 48 hodín týždenne. Osudnou pre demokratických politických lídrov sa stala agrárna reforma. Došlo k vyvlastneniu neobrábaných pozemkov, ktoré potom vláda prerozdelila medzi chudobných roľníkov.
Z reformy profitovalo približne 500-tisíc ľudí, ale UFC prišla približne o 1 600 štvorcových kilometrov neobrábanej pôdy. Úrady ponúkli americkej spoločnosti ako kompenzáciu sumu, ktorú udávala ako hodnotu pozemkov pre daňové účely. UFC však ponuku odmietla a požiadala o desaťnásobne viac peňazí. A problém bol na svete. Hoci spoločnosť mala v Guatemale dvakrát väčší ročný príjem, než boli tie vládne, vývozca banánov sa s takýmto scenárom vyvlastnenia nehodlal zmieriť.
Vytvorenie nepriateľa
Jacobo Árbenz síce vo svojom inauguračnom prejave hovoril, že chce z krajiny vybudovať moderný kapitalistický štát, jeho kroky poškodzovali záujmy UFC. Na spoločnosť boli pritom rôznymi spôsobmi prepojení významní americkí politici. Keďže Árbenzove kroky ohrozovali zisky korporácie, ohrozovali aj záujmy viacerých vplyvných ľudí. Napríklad minister zahraničných vecí Foster Dulles pôsobil v UFC ako právnik a jeho brat a zároveň riaditeľ CIA Allen Dulles bol v predstavenstve spoločnosti. Manželka riaditeľa pre styk s verejnosťou UFC bola osobnou asistentkou prezidenta Eisenhowera. Árbenz sa tak pre americké elity stal nepriateľom a jeho reformy boli prezentované ako obrat ku komunizmu. Guatemalu začal Washington označovať za hlavnú stredoamerickú základňu ľavicového extrémizmu, ktorá je hrozbou pre americké záujmy.
Nič také tam v skutočnosti nebolo. Prezident Árbenz napríklad vyhlásil, že len Guatemala má právo rozhodovať o podobe svojej demokracie. A toto vyjadrenie časopis Time komentoval ako najotvorenejší prejav priaznivca komunizmu. Stručne povedané, obmedzenie vplyvu amerických korporácií v prospech vlastného rozvoja krajiny sa interpretovalo ako komunistická hrozba.
V roku 1952 sa stal americkým prezidentom Dwight D. Eisenhower, ktorý okrem iného sľúbil, že zaujme tvrdší postoj práve proti komunizmu. CIA tak obnovila prípravy prevratu v stredoamerickom štáte, ktoré sa začali už za predchádzajúceho šéfa Bieleho domu Trumana. Operácia dostala názov PBSuccess (úspech) a v auguste 1953 Eisenhower dal zelenú na jej spustenie.
Príprava
V CIA si uvedomovali, že prezident Árbenz mal podporu veľkej časti spoločnosti. Mal tiež medzinárodný kredit a aj v amerických médiách sa objavovali pozitívne hodnotenia jeho reformných krokov. Bolo preto potrebné zmeniť celkovú atmosféru. V USA sa začala propagandistická kampaň financovaná UFC a postupne sa Árbenzov mediálny obraz v USA stal výhradne negatívnym.
Allen Dulles. Riaditeľ CIA bol duchovný otec prevratu.
Súčasťou procesu prípravy prevratu boli aj zmeny v americkej administratíve. V CIA, ako aj na ministerstve zahraničných vecí pôsobili viacerí vplyvní ľudia, ktorí síce považovali guatemalskú vládu za ľavicovú, ale nie za komunistickú, a ich ochota podieľať sa na ozbrojenom puči proti legitímnej vláde nebola jednoznačná. Došlo tak k zmene na poste vedúceho CIA pre Guatemalu a veľvyslanca Spojených štátov v tejto stredoamerickej krajine, ako aj na ďalších nižších postoch tak, aby v rámci administratívy neboli žiadne pochybnosti o správnosti zvolenej cesty. Začala sa taktiež ofenzíva na diplomatickom poli, podľa ktorej bolo smerovanie guatemalskej politiky výsledkom komunistického zasahovania.
Samotná Guatemala sa dostala pod paľbu psychologickej vojny. CIA zriadila rozhlasovú stanicu Hlas oslobodenia, ktorá šírila dezinformácie. Boli vydávané plagáty, kreslené seriály, účelové novinové články namierené proti prezidentovi Árbenzovi. Vo svojej podstate sa prevrat v Guatemale pripravoval viac psychologicky než vojensky. CIA síce vyzbrojila, financovala a vycvičila 480 mužov vedených bývalým guatemalským dôstojníkom Carlosom Castillom Armasom, ktorý žil v exile, ale samotná vojenská akcia sama osebe nemala veľké šance na úspech. Ani psychologické pôsobenie však neprinášalo želané účinky. Väčšina Guatemalčanov bola negramotná a vydávanie rôznych tlačovín sa míňalo účinku. Rádio vlastnil približne jeden z 50 ľudí a ani v tomto prípade nemalo rozhlasové vysielanie očakávaný vplyv.
Duchovný otec celej akcie – vtedajší riaditeľ CIA Allan Dulles – si uvedomil, že na drvivú väčšinu Guatemalčanov má najväčší vplyv náboženstvo. Žiadna iná inštitúcia v krajine nedokázala „nasmerovať“ ľudí ako katolícka cirkev. CIA preto oslovila newyorského kardinála Spellmana, ktorý netajil svoj negatívny postoj ku komunizmu a medzi jeho osobných priateľov patrili aj skorumpovaný kubánsky vodca Batista alebo nikaragujský diktátor Somoza.
Navyše sa Guatemala stala prvou krajinou v Latinskej Amerike, ktorá zaviedla svetský vzdelávací systém, občianske sobáše a zakázala duchovným politickú činnosť. Katolícka cirkev ju preto mala v zuboch. Spellman sa spojil s guatemalským arcibiskupom Marianom Rossellom y Arellanom, ktorý mal rovnaké politické názory.
Zámer sa podaril. Onedlho, v apríli 1954, sa vo všetkých guatemalských kostoloch čítal pastiersky list, vyzývajúci veriacich k obrane pred bezbožným ateistickým učením, ktoré sa šíri v krajine a ktoré sa falošne vydáva za sociálne reformy. Vládna politika bola otvorene označená za komunistickú a celý pastiersky list bol aj okamžite publikovaný a šírený ďalej. Obyčajní Guatemalčania zostali zmätení. Na jednej strane podporovali svojho prezidenta, na druhej strane mali rešpekt pred farármi a tí hlásali, že hlava štátu je nepriateľ. CIA preto pritvrdila a plán slávil úspech. Začali sa šíriť informácie, že v školách bude zrušená náboženská výchova alebo že budú v domoch zakázané náboženské symboly a povinne budú musieť visieť obrazy Lenina a podobné veci.
Vláda sa dostala pod veľký tlak. Árbenz spočiatku celú situáciu podcenil, svoj reformný program nepovažoval za revolučný, ale nepochopil, že v amerických očiach bolo obmedzenie moci vplyvnej korporácie nepriateľským krokom.
Prevrat
Svoje miesto v tomto príbehu má aj Československo. Spojené štáty odmietali predávať Guatemale zbrane, a tak Árbenz uskutočnil ich tajný nákup v našej bývalej krajine. Dodávka zbraní od nás sa tak stala tým posledným kamienkom do mozaiky údajného príklonu Árbenza k Sovietom a slúžila ako konečná zámienka na uskutočnenie prevratu.
Povstalci vstúpili do krajiny 18. júna 1954 z Hondurasu. Približne po desiatich kilometroch sa zastavili a v nasledujúcich dvoch týždňoch sa žiadne veľké ozbrojené stretnutia neuskutočnili. Došlo len k niekoľkým menším šarvátkam s vládnymi silami. Rozhodujúca totiž bola rozsiahla psychologická kampaň. Rozhlasové správy Hlasu oslobodenia tvrdili, že ide o ľudové povstanie, a do éteru sa dostali rôzne hlásenia, ktoré mali vyvolávať dojem, že pochádzajú od povstaleckých veliteľov, a ohlasovali víťazné bitky a postup povstalcov. Na verejnosť sa vypustila legenda, že Armas je na čele „oslobodeneckej armády“. Hlavným cieľom týchto psychologických aktivít bolo destabilizovať krajinu a vyvolať aj u guatemalských dôstojníkov dojem, že na upokojenie situácie je nutné odstrániť prezidenta Árbenza.
Dôležité ciele bombardovali lietadlá z tajných základní v Hondurase a Nikarague, ktoré pilotovali príslušníci CIA. Na základe vývoja situácie velenie guatemalskej armády pochopilo, že za celou akciou stoja Spojené štáty a že ju neukončia, kým neodíde prezident Árbenz. V tomto duchu mu adresovali výzvu na rezignáciu a prezident odstúpil. Na jeho miesto dosadili veliteľa povstalcov plukovníka Carlosa Castilla Armasa a nastolili vojenskú diktatúru. Medzi prvými krokmi nového režimu bolo rozpustenie parlamentu, zrušenie ústavy, anulovanie pozemkovej reformy a odobratie volebného práva negramotným, čo bolo približne 75 percent populácie. Tak Spojené štáty ukončili desaťročie guatemalskej demokracie.
Zdroj: Plus7DNÍ
Funguje to tak až dodnes, len s odlišnou koncepciou. Tí, ktorí sa dajú kúpiť sú tí správni. Hovoria a píšu masovomanipulačne médiá v tých správnych rukách.