Robert Harris je známy tým, že svoje fiktívne romány naschvál preháňa. Preto pohoršenie zo strany časti cirkevných analytikov, či dokonca amerického biskupa Roberta Barrona bolo skôr reklamou na film, než odradením od návštevy kina. Nakoniec románopiscovi, či scenáristovi sa diktovať nedá, a preto sme sa stali svedkami vcelku vydareného počinu, ktorý by sa zlatými písmenami zapísal do dejín „náboženskej“ kinematografie nebyť vskutku nevhodnej koncovky, no nepredbiehajme udalosti.
Argument, ktorý má spočívať v tom, že predsa nejde o dokument, ale o hraný film, a teda máme právo tam dať hocičo pri formáte tipu Konkláve veľmi neobstojí. Preukázateľne totiž ide o najsledovanejšiu voľbu na svete, ktorá počtom čakajúcich zatieňuje aj nedávne voľby amerického prezidenta. Pikantériou je aj to, že výsledok dáva Cirkev svetu na známosť dymovými signálmi, čo v dobe umelej inteligencie je viac než anachronizmus. Prípravy na konkláve začínajú tradične smrťou pápeža.
Už samotné jeho umieranie bolo pre znalcov vatikánskych pomerov pomerne otázne. Izba, v ktorej pápež vydýchol naposledy ani zďaleka nepripomínala skutočný pápežský apartmán. V tomto si tvorcovia mohli dať viac záležať, pričom pre inšpiráciu nemuseli chodiť ďaleko. Bravúrne zvládnuté interiéry vatikánskych zákutí totiž v roku 2016 ukázal Paolo Sorrentino v seriály Mladý pápež. Oscarový režisér Edward Berger má ako vidieť svoj /ne/rozum a smrťou pápeža začína kolotoč nepresností. Aj obrad vyhlásenia pápeža za mŕtveho je iný ako v skutočnosti, no podstatné je že sa začína obdobie tzv. sedevakancie, či uprázdneného trónu.
Úlohou žijúceho štátneho sekretára je teda zabezpečiť konkláve. Hlavnou postavou vo filme je však iný kardinál, a to konkrétne dekan kardinálskeho kolégia, ktorého bravúrne zosobnil Ralph Fiennes. Tento muž dokonale odráža kuriálne intrigy, či snahy rôznych skupín zvoliť si vlastnú hlavu Cirkvi podľa svojich predstáv. Fiennes je otcom mnohých hereckých tvárí. Jeho šokujúce zobrazenie sadistu Amona Goetha v Schindlerovom zoizname, kde hral zločinca v uniforme SS teraz ostro kontrastuje s červeným kardinálskym purpurom.
Ťažkým orieškom pre neho je už v začiatkoch filmu príchod nového kardinála, o ktorom nemal dovtedy tušenia, keďže bol zvolený in pectore, no otcovsky a láskavo prijme afganského duchovného do vlastných radov. Boj so svedomím však zvádza aj pri svätej omši za zvolenie pápeža. Je minimálne zvláštne, prečo túto neoddeliteľnú súčasť konkláve vsadili tvorcovia filmu do treťotriednej kaplnky namiesto baziliky sv. Petra, kde sa ona vždy pred konkláve koná. Exteriér ešte znesiteľný je.
Do očí bijúci nesúlad s cirkevnou praxou je vrcholná fáza filmu. Po mnohých peripetiách, či intrigách je nakoniec zvolený kardinál s nejasnou rodovou identitou. Práve ten z Afganistanu, tajný člen kolégia sa tesne pred prvým požehnaním prizná, ako to s ním vlastne je. Harrisova provokácia vo forme otvoreného konca je na svete. Pre lovcov senzácií voda na mlyn, pre katolíkov skôr pohoršenie, no pre neutrálnych milovníkov filmu nový kandidát na hollywoodsky oscarový červený koberec…
Článok vyšiel v mesačníku Extra Plus v mesiaci december 2024 /EP 12-2024/
Autor: Mgr. Juraj Vrábel ml.
