Oni si ten mier predstavovali inak. Rusko porazené, najlepšie rozdelené na dvadsať štátov, Putin zvrhnutý a Ukrajina v NATO.
V posledných dňoch vidím medzi politikmi, v médiách a v treťom sektore dotknutých ľudí. Sú urazení hroziacim mierom na Ukrajine. Z toho Rijádu totiž šiel dojem, že sa Amerika s Ruskom na mieri dohodne.
Bude mier, aké smutné. Premýšľam, či vládne smútok aj v občianskom združení Mier Ukrajine. Neviem to vylúčiť.
Iste, oni si ten mier predstavovali inak. Rusko porazené, najlepšie rozdelené na dvadsať štátov, Putin zvrhnutý a Ukrajina v NATO.
Rozmýšľam, čo im povedať. Mám im povedať, že nebojte sa, veď dohoda o mieri ešte nebola dosiahnutá? Možno sa to na niečom zadrhne a vojna bude pokračovať? Že ešte pár stotisíc Ukrajincov zomrie? Aj Rusov, samozrejme.
Nejde mi o žiaden krutý výsmech, len upozorňujem, že ten smútok urazených mierom logicky vyúsťuje do takýchto otázok. Možno by bolo načim ujasniť si, či ide o mier na Ukrajine alebo o porážku Ruska.
Idealizmus je pekná vec, ale idealizmus spojený s nezodpovedným politickým snívaním a stratou úsudku už pekná vec nie je. Je to cesta do pekla. To, že takmer dvadsaťročná snaha Západu o politicko-vojenské ovládnutie Ukrajiny a o jej pretvorenie na Antirusko môže spôsobiť vojnu, bolo zrejmé každému, kto úsudok nestratil. Preto by sa mali podporovatelia tejto politiky zamyslieť predovšetkým nad sebou.
Vojny majú jednu nepríjemnú vlastnosť. Ako hovoril Cicero, ich výsledky sú neisté.
V súčasnej revolučnej zmene sa títo ľudia rôzne začínajú adaptovať na nové pomery. Napríklad z ľudí, ktorí žiadali, aby sme stále prisahali na transatlantickú jednotu, sa cez noc stali antiamerikanisti. Šimečka už je na tejto trajektórii. Ideové premety sme zažili veľakrát. V roku 1938 sa z niektorých komunistov stávali ľudáci, po roku 1945 naopak. Pred rokom 1989 by komunisti zavreli každého, kto by hovoril o samostatnom Slovensku, po roku 1989 sa z nich stávali nacionalisti.
Niekde to zase niekomu pomaly myslí. Dostal som uplynulý týždeň niekoľko ponúk ísť do médií debatovať. Keď mi pozývajúci povedal, s kým mám debatovať, skoro som spadol z nôh. Všetko to boli bývalí politici, ktorí dvadsať rokov podporovali presne tú politiku, ktorá viedla k zbytočným vojnám. Spomeniem americkú inváziu do Iraku. Úplná katastrofa. A teraz, keď už aj v Amerike chcú s takou politikou skoncovať, ja mám ešte stále diskutovať s takými ľuďmi? Ponuky som odmietol.
Niektorí budú hovoriť, že Západ mal podporovať Ukrajinu dôraznejšie a vytrvalejšie. Zažívam to tretíkrát v živote. V Afganistane sa bojovalo dvadsať rokov. Zomrelo tam dvestotisíc ľudí, ale keď napokon Američania odtiaľ odišli, našli sa takí, čo hovorili, že ešte bolo treba vydržať. To isté hovorili, keď prezident Obama po ôsmich rokoch vojny v Iraku, keď už bolo minimálne stotisíc mŕtvych, stiahol vojakov domov.
Aj teraz budú hovoriť, že predsa Ukrajinci už, už vyhrávali. Takéto veci sa po prehratých vojnách zvyknú hovoriť. Spomeňme legendu „bodnutia do chrbta“(Dolchstosslegende) po prvej svetovej vojne, ktorá obviňovala nemeckých politikov, že podrazili nemeckú armádu, ktorá vraj víťazila.
V týchto dňoch mi stále chodí po rozume scéna zo staršieho amerického vojnového filmu Bitka v Ardenách. Robert Shaw (nezabudnuteľný Quint zo Spielbergových Čeľustí) hrá plukovníka SS Martina Hesslera. Hessler hovorí svojmu ordonancovi Conradovi, že má dobré správy. „Vyhrali sme?“ pýta sa ordonanc. „Nie,“ znie odpoveď. „Tak prehrali sme?“ „Nie,“ odpovedá Hessler. „Tak čo teda,“ pýta sa ordonanc. A Hessler odpovedá: „Vojna pokračuje“.
Prepánajána, nikoho neprirovnávam k esesákom. Ja som ten film nenatočil. Len podotýkam, že s tou urazenosťou mierom treba trochu opatrne.
Áno,a je od Boha šťastie, že sa tak nestalo a že to bol niečí mokrý sen. A to je dobre.