Súdna moc je jedným z troch pilierov demokracie. No ak sa občan v tej istej právnej veci stretne s úplne odlišnými rozhodnutiami na dvoch rôznych súdoch, prirodzene si položí otázku: Sú sudcovia vykladačmi práva, alebo svojich názorov? A najmä – kde sa v tomto systéme stala chyba?
Kde a kedy sa stala chyba?
Chyba nevznikla náhle. Je to výsledok dlhodobého reťazca zlyhaní, ktoré siahajú až k začiatkom 90. rokov – a pokračujú dodnes.
Po zmene režimu (1989–1993):
Režim sa zrútil, ale súdnictvo sa personálne takmer nezmenilo. Sudcovia, ktorí súdili v mene totality, ostali v talároch aj po revolúcii.
Reforma bola kozmetická. Mentalita a väzby prežili.
Mečiarova éra (1994–1998):
Politizácia súdov, tlak na prokuratúru, selektívna spravodlivosť.
Začiatok toho, čo dnes nazývame “systém svojich ľudí”.
Vznikli väzby, ktoré prežili vlády, vlády padli – väzby zostali.
Lipšicova éra (2010–2012):
Ako minister spravodlivosti a neskôr vnútra presadzoval tvrdú trestnú politiku, no s nesystémovým zameraním.
- Vraždy boli považované za „klasickú kriminalitu“.
- Ekonomická trestná činnosť (daňové úniky, podvody) bola legislatívne zvýraznená ako „závažnejšia“.
- Výsledok? Vražda mohla znamenať 8 rokov, podvod 10 až 15.
Tým vznikla pokrútená váha spravodlivosti, kde finančný trestný čin mal prísnejšie dôsledky než strata ľudského života.
Táto disproporcia v zákonoch sa premietla do celej justičnej praxe. Sudcovia, ktorí sa mali držať rovnováhy, rozhodovali podľa trendov zhora. A systém sa zacyklil: represia namiesto spravodlivosti.
Po vstupe do EÚ (2004):
Zákony sa modernizovali, no ich aplikácia ostala postkomunistická. Právo na papieri nestačí, ak ho nevykonávajú morálne autority.
Obdobie po Kuciakovi (2018–2023):
Zvýšený tlak na očistu justície, ale zmeny boli často personálne, nesystémové a politicky motivované.
Súdna rada, výberové konania, hodnotenie sudcov – všetko sa točilo v rovnakej štruktúre.
Okresné vs. krajské súdy: až 30 % rozhodnutí sa ruší alebo mení
Na okresoch sa rodí prvý rozsudok – ale až 1 z 3 býva zmenený. Znamená to jedno:
chyby sú systémové, nie náhodné.
Klany, známosti, lokalita
Na okresných súdoch dodnes fungujú „justičné rodiny“:
- sudca, manželka prokurátorka, brat advokát, švagor na polícii,
- všetci v jednom meste, na jednej chodbe.
A potom sa čudujeme, že občan neverí, že o jeho veci rozhoduje nestranný súd.
Výmena generácie? Nestačí.
Mladý sudca v starom systéme sa buď prispôsobí – alebo vypadne. Preto treba:
- rotáciu mimo domáce regióny,
- zverejňovanie rozsudkov,
- nezávislé hodnotenie rozhodnutí sudcov,
- nulovú toleranciu na rodinné prepojenia na tom istom súde.
Spravodlivosť nie je vec názoru
Spravodlivosť nemôže byť náhoda. Sudca nie je filozof v talári, ale služobník práva a verejnosti.
Dnes máme súdy, kde rovnaký prípad dostane iný rozsudok. Systém, kde vražda znamená menej než daňový podvod.
A súdnictvo, kde rodinné väzby majú väčšiu váhu než Ústava. Tento stav nie je výsledkom jednej vlády ani jedného ministra. Je to následok 30 rokov vyhýbania sa skutočnej reforme a následok nástrah „demokracie“, ktorá sa tu objavila z večera do rána.
A systém doživotného sudcu je pomýlený! Činnosť sudcu by sa mala hodnotiť po určitom čase (8-10-12 rokov?) a nie sudcami. Potom nové menovanie na dobu určitú! Spôsob hodnotenia, či súdenia sudcov samými sudcami, na Slovensku NIKDY nebude objektívny. Sudcovia sudcu neodsúdia, nevyzlečú z talára a ako sa vraví “ ryby si samé nevypustia si rybník“. Toto sa MUSÍ zmeniť, inak sa nepohneme.
Kým nezačnú sudcov zatvárať do basy za „nepredvídateľné“ rozhodnutia, ktoré sa vymykajú teórii práva a zaužívanej súdnej praxi, tak sa nič nezmení. Sudcovia, ktorí nerešpektujú judikáty Najvyššieho súdu, Ústavného súdu resp. Medzinárodného súdneho dvora a svojimi rozhodnutiami porušujú ľudské práva, sú podľa mňa odborne nespôsobilí vykonávať sudcovskú funkciu. Doteraz sa však nenašiel nikto, kto by nabral odvahu klepnúť tejto „nedotknuteľnej“ bande po prstoch.