29. novembra básnik Jozef Urban oslávil šesťdesiat rokov. Odišiel pomerne mladý, a predsa jeho tvorba ostáva s nami už takmer štyri dekády.
Roku 1985 vyšla debutová zbierka básni Malý zúrivý Robinson neznámemu rodákovi z Košíc. Dnes je debut považovaný za jeden z najlepších básnických počinov, aký na Slovensku vznikol. Príznačný názov odráža fundament Urbanovej tvorby. Vždy hľadal ostrov, kde sa ,,neesteticky smrká a ruší chod normálnej spoločnosti.“ Neznášal pretvárku a malomeštiactvo. Tvoril v znamení vzbury a nezameniteľného štýlu. Dokázal písať o všednostiach reality neopakovateľne a urobiť aj najobyčajnejšiu vec esteticky výnimočnou. Podľa slov pamätníkov, dokázal zložiť sonetový veniec na počkanie s prirodzenosťou dýchania. Tvoril v čase, keď si ,,sloboda s rovnosťou podávali dvere,“ no nenosil ružové okuliare. Nemal potrebu zbierať pocty ani funkcie. Bol milovníkom beatovej generácie a prekliatych básnikov, čo zrkadlil životným štýlom. Miloval rock a aj keď jeho meno nerezonuje v ušiach väčšiny populácie, v textoch populárnych piesni, ktoré zanechal ostáva nesmrteľný. Evergreeny ako Voda čo ma drží nad vodou, Vráť trochu lásky medzi nás alebo Len s ňou, len podčiarkujú muzikálnosť jeho textovej tvorby. Bol tak trochu stredoveký trubadúr pred bránami tretieho tisícročia, ktorého sa žiaľ nedožil. Žil naplno a odišiel ako väčšina prekliatych básnikov. Priskoro a tragicky. Zanechal pre nás epitaf:
,,Bol tu rád, šibalo mu, pamäť je pustý dom, tak pokoj tomu domu.“
Ak aj vy cítite potrebu pokoja od mediálneho smogu a malichernosti, skúste zakotviť na ostrove poézie s Malým zúrivým Robinsonom, Knihou polomŕtvych alebo Hluchonemou hudbou od Jožka Urbana. Možno sa pre vás básne stanú vodou, ktorá vás podrží nad všednosťou dní.
Autor: Dominik Petruška
Laco Novomeský
Až sa zas budú básne čítať
a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh a jarný mráz,
jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku