V dnešnej dobe médiá zohrávajú obrovskú úlohu v tom, ako ľudia vnímajú svet okolo seba. Nie je to len o poskytovaní informácií – ide o formovanie názorov, vytváranie nálad v spoločnosti a často aj o manipuláciu. Ľudia si to často ani neuvedomujú, ale ich postoje k zložitým témam – ako je vojna na Ukrajine, vzťahy s Ruskom či geopolitické konflikty – sú častokrát len odrazom toho, čo počuli v správach alebo prečítali na titulných stránkach.
Typickým príkladom je náhly spoločenský konsenzus v otázkach, ktorým bežný človek hlbšie nerozumie. Mnohí sa bez hlbšieho skúmania rozhorčujú nad návštevou slovenského politika v Moskve, no v skutočnosti im táto udalosť nijako nezmení život. Napriek tomu sú emocionálne vtiahnutí do kauzy, lebo médiá (a často aj opoziční politici) im servírujú hotové frázy a morálne postoje, ktoré stačí len opakovať.
Je to podobné ako v marketingu – ak parfumeria masívne promuje určitý parfum, stáva sa za krátky čas najpredávanejším. Nie preto, že by bol objektívne najlepší, ale preto, že bol mediálne „vyvolený“. Presne takto funguje aj politická a spoločenská manipulácia – ak médiá vytýčia „dobrých“ a „zlých“, spoločnosť sa podľa toho nastaví, bez potreby hĺbkovej analýzy.
Na Slovensku to začíname pozorovať od vzniku TV Markíza a predvolebnej kampane pred vznikom prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Tento vzorec opakuje: kto slúži záujmom „správnej“ strany – často v súlade s globálnym kurzom – je vykresľovaný ako víťaz slobody a demokracie. Tí, ktorí si dovolia ísť proti prúdu, sú automaticky démonizovaní. Otázkou ostáva – naozaj ide vždy o dobro a zlo, alebo len o to, kto slúži ktorým záujmom?
Ľudia by si mali začať klásť otázky, prestať slepo prijímať servírované názory a hľadať pravdu aj mimo komfortnej zóny mainstreamových naratívov. Len tak sa dá vymaniť z cyklu manipulácie a začať rozmýšľať slobodne.
