František Škvrnda st.: Západná bábka Zelenskyj je čoraz viac v úzkych (1. časť)

Písať o ukrajinskej kríze, ktorej hlavným prvkom sa stala zástupná vojna USA proti RF, je mimoriadne smutné a frustrujúce. Ide o kruté boje v susednom štáte, ktorý mnohí z nás poznajú, pričom každým dňom vznikajú ďalšie škody a rastie počet obetí.

Napodiv je málo politikov, ktorí hovoria o potrebe čo najskoršieho ukončenia bojov a o politickom riešení krízy. Jedným z nich je predseda vlády SR Robert Fico, čo v Kyjeve vidia s nevôľou. Jeho návšteva v Moskve, ale aj kritika ukrajinského rozhodnutia o zastavení tranzitu plynu vyvolali zlostné útoky Volodymyra Zelenského. Skrýva sa za tým jeho frustrácia z neúspechov, čo nedokáže zakryť ani naučenou teatrálnosťou vystupovania. 

Ukrajinský prezident, žiaľ, nie je ani štátnik a už vôbec nie stratég či vojvodca a stal sa príliš zaviazaný cudzím silám. Vo svojej súčasnej politike sa doma opiera o nacionalistické sily, ale chce, aby mu celý svet pomáhal v boji proti Rusku. Kto to neplní podľa jeho predstáv (a stále požaduje viac), na toho útočí, čím vlastne škodí aj Ukrajine. Vo svete je veľa iných problémov, ktoré však bagatelizuje, čo sa v mnohých štátoch považuje za neprimerané.

Foto: FMT

Bidenovské globalistické USA (za silnej podpory Západu) v nenávistnej rusofóbii ukrajinského prezidenta pri moci zištne podporujú. Vôbec im nejde o Ukrajinu, ale chcú aj takto dokázať akúsi vodcovskú pozíciu slabnúceho a rozháraného Washingtonu vo svete v boji proti „nebezpečnému“ Rusku a uškodiť mu. Joe Biden so svojou administratívou však už končí.

Cesta k mieru na Ukrajine bude zložitá. Spoliehať sa pri tom na Donalda Trumpa s jeho obchodníckou náturou globálneho kšeftára, ktorý veľa rozpráva a rád si vymýšľa, je problematické. Najhoršie bude, ako sa nahradia náklady na túto vojnu (najmä rôzne pôžičky) a škody ňou napáchané, ktoré sú už teraz kolosálne. Vôbec sa o tom neuvažuje, ale v „superkríze“ vážne uškodia aj Západu.

O „vyšperkovanej“ pokryteckej informačnej vojne

Vyjadrenia V. Zelenského sú súčasťou informačnej vojny, ktorá sa rozpútala v ukrajinskej kríze. Zdroje, ktoré o bojoch a udalostiach na Ukrajine podávajú správy, komentáre či analýzy sú málo spoľahlivé. Ukrajinský prezident patrí k hlavným protagonistom tejto vojny, pričom sa snaží využiť aj svoju hereckú profesiu v afektovanom pozérstve, ktoré však jeho dôveryhodnosť nezvyšuje.

Vedúci predstavitelia (vládnuce sily) západných štátov v záujme obhajoby dodávok zbraní na Ukrajinu vystupujú tiež veľmi sugestívne. Snažia sa presvedčiť verejnosť o jedinej pravde v tejto vojne. Zdôrazňujú potrebu pokračovať v tom, čo doteraz robili, bez ohľadu na dôsledky. Nehľadia ani na peniaze, čo sa vymyká kapitalistickému pohľadu. Žiaľ, sú kruhy, ktoré na tejto vojne bohatnú. Nájdu si cesty, ako vyhľadať politikov a sily, ktoré sa budú zasadzovať za pokračovanie bojov. Kruté je nielen ich pokrytectvo, ale najmä to, že ich nezaujímajú počty ľudských obetí a nešťastia v tejto vojne, čo najviac pociťuje Ukrajina a jej obyvatelia.

Nepátrali sme po tom, kto vymyslel frázu, že Rusko na Ukrajine nesmie zvíťaziť, ale iste pochádza z kruhov, ktoré majú z vojny zisky. Za frázou sa môže skrývať kdečo, ale čo to znamená a najmä ako to dosiahnuť, je nejasné a vojensky až nezmyselné. Žiaľ, v týchto podmienkach možno viesť vojnu dlho a bezohľadne. Sarkasticky sa hovorí, že to môže trvať dovtedy, pokiaľ bude schopný bojovať posledný Ukrajinec.

Chuť ľudí bojovať v dnešnom svete klesá

V 21. storočí záujem a chuť mladých mužov slúžiť vo vojsku, nieto ešte bojovať, výrazne poklesli. Zrušenie povinnej vojenskej služby sa často označovalo za znak liberálnej demokracie. Už sa zabudlo, aký humbug sa robil pred viac ako 20 rokmi s vytvorením profesionálnych ozbrojených síl na Slovensku, čo sa vydávalo za podmienku prijatia do NATO. Ako však ukázala vojna na Ukrajine, vážnym problémom sa stali počty vycvičených ozbrojených síl schopných bojovať.

Iba v málo západných štátoch sa povinná vojenská služba zachovala, ale kvôli viacerým faktorom (vojensko-organizačným, sociálno-ekonomickým, psychologickým, zdravotným a i.) naráža na mnohé problémy. O jej obnovení sa aj pod vplyvom problémov, ktoré sa objavili v bojoch na Ukrajine, v niektorých európskych štátoch začalo síce hovoriť, ale ako to urobiť, to sa už nevie. Vo vojenskej oblasti dvojnásobne platí, že čo sa zrušilo, sa už obnoviť do pôvodnej podoby nedá. 

Na poklese záujmu bojovať sa podieľa nielen konzumné a individualistické chápanie sveta, ale aj následky anglosaského „nápadu“ z druhej polovice 20. storočia vytvoriť malé profesionálne ozbrojené sily expedičného charakteru. V nich sa na obranu vlasti nepozerá, ale musí sa čo najviac „investovať“ do zbraní a vybavenia, ktoré sa použijú „niekde vo svete“. Vojenských profesionálov majú prilákať aj peniaze, ale výška väčšiny ich platov je v konkurencii s inými ponukami nepostačujúca. Ak je aj v ozbrojených silách dosť vojakov, často nejde o ľudí, akých potrebujú. Znížila sa aj úroveň veliteľského zboru ako aj jeho prípravy.

Stále sa nájdu ľudia, ktorí sa ešte radi bijú a aj by bojovali proti „neporiadnym doma“ i nepriateľom, ale ide spravidla o osoby z extrémistických kruhov. Rastie aj záujem o vojenskú službu medzi mladými ženami a niektoré z nich majú dokonca chuť i bojovať.

Vo veľkých štátoch sa vytvorili súkromné vojenské spoločnosti. Mnoho ich príslušníkov je bývalých vojakov alebo z bezpečnostných zborov. Ak je profesionálne vojsko drahšie ako konskripčné, o súkromných vojenských spoločnostiach to platí dvojnásobne. Ich príslušníci sú platení lepšie ako profesionálni vojaci, ale ani oni sa nepripravujú na obranu vlasti.

Napokon, v neoliberálnej spoločnosti existujú kruhy, ktoré si myslia, že za peniaze sa dá dosiahnuť všetko aj vo vojne. Nádeje sa spájajú s využitím umelej inteligencie v tejto oblasti.

Vyrojilo sa aj veľa salónnych odborníkov, ktorí sa zaoberajú ozbrojenými konfliktmi a „hýria“ nápadmi. Rozšírenou záležitosťou sa stalo strašenie veľkou vojnou a hrozbami najmä z RF a ČĽR nielen odborníkmi (často tými salónnymi), ale aj politikmi a v médiách.

O niektorých špecifikách bojov na Ukrajine

Prostriedky útočenia a ničenia sa aj v súčasnosti zdokonaľujú rýchlejšie ako prostriedky obrany proti nim. Charakter bojov na Ukrajine, ak sa o ňom dá aspoň niečo objektívne dozvedieť, naznačuje, že živá sila sa stala zraniteľnejšou. Masívne sa používajú drony a možno raz táto vojna získa názov „prvá dronová“.

Dobrovoľníci i žoldnieri v týchto podmienkach nepomáhajú. Špecifickým prvkom dopĺňania bojujúcich síl sa vo vojne na Ukrajine stali väzni, čo tiež prináša zvláštne problémy.

Prejavila sa aj nepripravenosť veliteľského zboru od najnižších po najvyššie stupne na takýto ozbrojený konflikt. Je zrejmé, že vojenskou cestou sa ukrajinská kríza nedá vyriešiť. V konečnom dôsledku sa prevracia na krutý experiment s nesmiernymi škodami a obeťami, na ktorom zarábajú výrobcovia zbraní. Veľký rozsah v tejto vojne nadobudla korupcia, ktorá je aj na veľmi vysokých stupňoch. Je spojená najmä s dopĺňaním vojsk a ich zásobovaním.

Fenomén hrdinstva, ktoré je vždy výnimočným prejavom konania a správania sa vo vojne, sa objavuje aj v bojoch na Ukrajine. Otázka je, ako sa to podáva a propagandisticky využíva.

Zvláštnym prvkom ukrajinskej spoločnosti sa napriek exaltovanému nacionalizmu jej vodcov a niektorých síl, často spojených s extrémizmom, stala nechuť ľudí bojovať za súčasnú moc. Oficiálne sa to síce nepripúšťa, ale svedčí o tom dezertérstvo vojakov a ešte viac množstvo utečencov vo „vojenskom“ veku. Málo z nich v EÚ či i inde žije dobre, ale čím dlhšie trvá vojna, tým viac sa zdá, že domov sa mnohí z nich už ani nechcú vrátiť.  

Otázny zmysel pokračovania bojov na Ukrajine

Z tejto vojny, ktorá je už dlhá a ničivá a bez vyhliadky na skoré ukončenie, sú už unavení aj mimo Ukrajiny. Ako to spravidla vo vojnách býva, ten, kto je menej úspešný, sa snaží aj za cenu manipulácie (i klamania) vylepšiť svoju pozíciu a dodávať si tým nádej do ďalších bojov. V prípade súčasnej Ukrajiny v spojení s jej nástojčivosťou získať za každú cenu západnú pomoc, je to ale veľmi kontroverzné.

Vedie to len k ďalším stratám na životoch. Zvrhlé je totiž hnať do vojny v ukrajinskom vojsku nové a nové sily, nielen nedostatočne vycvičené, ale neraz už aj vekovo a fyzicky nevhodné, do ťažkých bojov. A navyše, ak sa to deje na žiadosť „pomáhajúcich“ štátov. Na Západe sa neraz operuje s požiadavkou na zníženie veku mobilizácie, ktorá podmieňuje poskytnutie ďalšej vojenskej pomoci.

Ani sily vycvičené na Západe nedokázali dosiahnuť v roku 2024 zvrat vo vývoji bojov. Velenie ozbrojených síl štátov NATO všelijako mudruje, ale vzhľadom na deformovaný zideologizovaný západný pohľad nie je schopné reálne vyhodnotiť situáciu na bojiskách a efektívne pripraviť ukrajinských vojakov.

Momentálne médiá pretriasajú prípad 155. samostatnej mechanizovanej brigády „Anna Kyjevská“, ktorá bola vycvičená vo Francúzsku. Už tam sa z nej „stratilo“ asi 50 vojakov a pred nasadením do bojov na Ukrajine ďalších 1 700 (podľa rôznych zdrojov by v nej malo byť od 4 500 do 5 800 vojakov). Na ich výcviku sa podieľalo vraj až 1 500 francúzskych špecialistov. Kritické kruhy vo Francúzsku v súvislosti s tým hovoria o vyhodených peniazoch.

Stále a znovu o príčinách vzniku ukrajinskej krízy

V hlavnom politicko-mediálnom prúde sa ukrajinská kríza a zástupná vojna USA s RF vysvetľujú stále deformovane, jednostranne spolitizovane. Považujeme preto za potrebné znovu objasňovať príčiny, ktoré k nim viedli. V ukrajinsko-ruských vzťahoch bolo po rozpade ZSSR viacero problematických miest, ktoré mali historické korene a poznačil ich nacionalizmus, ale aj nereálne predstavy o „rozkvete“ nezávislej Ukrajiny. Sily, ktoré ukrajinsko-ruským vzťahom nepriali, tieto problémy využívali.

Vývoj ukrajinsko-ruských vzťahov bol zložitý a striedavo sa zlepšovali či zhoršovali. Medzníkmi, ktoré ich výrazne zhoršili, boli oranžová revolúcia na konci roku 2004 a najmä euromajdan na prelome rokov 2013 – 2014. Obe akcie boli silne podporované Západom. Euromajdan vyústil do kontroverznej zmeny moci v Kyjeve, ktorá bola ústavnoprávne pochybná a udalosti zakrátko prerástli do ozbrojeného konfliktu ma ukrajinskom území.

Vývoj po euromajdane charakterizujú najmä tri udalosti. Prvou je ovládnutie územia Krymského polostrova s mestom Sevastopoľ (kde bola základňa Čiernomorského loďstva RF) Moskvou bez boja. Po referende v marci 2014 bolo územie pričlenené k RF. Z hľadiska medzinárodného práva sa tento proces označuje za anexiu. Na RF sa potom začali vo veľkom uvaľovať sankcie. Druhou bolo v apríli 2014 uskutočnenie antiteroristickej operácie novej kyjevskej moci na východe Ukrajiny proti vzbúreným oblastiam, ktoré neskôr vyhlásili samostatnosť ako Donecká ľudová republika (ďalej len DĽR) a Luhanská ľudová republika (ďalej len LĽR). Boje na tomto území nadobudli charakter občianskej vojny. Treťou sa stal začiatok špeciálnej vojenskej operácie RF na Ukrajine (ďalej len ŠVO) vo februári 2022, po ktorom sa charakter bojov vďaka podpore Kyjeva zakrátko zmenil na zástupnú vojnu USA s RF.

Príčiny krízy majú aj širšie geopolitické príčiny a súvislosti. Neobhajujeme politiku RF, ktorá sa stala kapitalistickým štátom, neraz aj krutejším voči svojim obyvateľom ako západné. Západ počítal po rozpade ZSSR s tým, že Jeľcinov režim sa mu podriadi. Po nástupe Vladimira Putina na čelo štátu Rusko začalo presadzovať svoje reálne národné záujmy. Vplyv neoliberalizmu v ekonomike je však stále citeľný.

V prejave na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007 V. Putin dôrazne vyjadril obavy Ruska z vývoja geopolitickej a bezpečnostnej situácie vo svojom západnom susedstve, najmä z rozširovania NATO. Odpoveďou NATO na samite v Bukurešti v apríli 2008 bolo ponúknutie členstva v pakte Ukrajine a Gruzínsku. Vo februári 2015 boli uzavreté Minské dohody II medzi Francúzskom, Nemeckom, RF a Ukrajinou, ktoré znamenali  prímerie v bojoch na východnej Ukrajine. Neskôr signatári dohôd Angela Merkelová i François Hollande priznali, že nimi chceli pomôcť pripraviť sa Ukrajine na vojnu. Kyjev na územiach hraničiacich s DĽR a LĽR budoval silnú vojenskú infraštruktúru. Odchádzajúci americký minister zahraničných vecí Antony Blinken 5. januára priznal, že USA začali v tichosti masívne vyzbrojovať Ukrajinu už v septembri 2021.

Moskva pokračovala vo vyjadrovaní obáv o svoju bezpečnosť najmä v súvislosti s aktivitami NATO na Ukrajine, čo na Západe nebrali do úvahy. Uskutočňovali sa ďalšie akcie, ktoré mali voči RF niekedy až provokačný charakter. Túto časť zakončíme tým, že V. Putin, ktorý si nepriznáva nijaké omyly a chyby, prednedávnom povedal, že ŠVO sa mala uskutočniť už skôr.

(Pokračovanie)

Uverejňujeme so súhlasom autora.

Zdroj: noveslovo.eu