Holandsko sa v západnom hlavnom politicko-mediálnom prúde považuje za „vzornú“ krajinu úniovo-natovskej Európy, ktorá výrazne prejavuje zištnú oddanosť atlantizmu a liberalizmu. Táto dlhodobá línia stála zrejme aj za vlaňajším „konsenzom“ pri voľbe bývalého holandského predsedu vlády Marka Rutteho za generálneho tajomníka NATO. Dodáme, že vtedy ešte nebol na čele USA Donald Trump, ktorý si Rutteho podľa všetkého príliš neváži a považuje ho len za nadháňača ziskov pre vojensko-priemyslovo-finančný komplex. V domácej politike, po štyroch víťazstvách vo voľbách na čele Ľudovej strany pro slobodu a demokraciu (Volkspartij voor Vrijheid en Democratie, ďalej len VVD) označovanej za konzervatívno-liberálnu a takmer 14 rokoch vedenia vlád (v tom jednej menšinovej), Rutte už „vyhorel“. V roku 2023 avizoval odchod zo všetkých funkcií. V pakte však čoskoro chytil druhý politický dych a iracionálne začal hýriť nápadmi, ktoré destabilizujú európsku bezpečnosť a hrozia nevídanými ekonomicko-finančnými následkami.
„Čisté“ atlanticko-liberálne holandské politické nebo už dlhšie čoraz viac zatemňuje Geert Wilders. V roku 2004 vystúpil z VVD pre nesúhlas s jej podporou vstupu Turecka do EÚ. V roku 2006 založil Stranu pro slobodu (Partij voor de Vrijheid – ďalej len PVV), ktorú vedie doteraz. Podpora strany narastala. Od roku 2010 sa zaradila medzi tri najsilnejšie holandské politické sily. V novembri 2023 s náskokom prvýkrát vyhrala parlamentné voľby.
Wilders má toho „na rováši“ u európskeho hlavného politicko-mediálneho prúdu viac. Je preň zosobnením populizmu a krajne pravicovej orientácie národno-konzervatívnej PVV. Z jeho aktivít možno spomenúť, že v roku 2005 vystupoval proti prijatiu Zmluvy o Ústave pre Európu. Odmietlo ju 62 % holandských voličov. Doplníme, že prijatá nebola ani vo Francúzsku, čím sa ratifikačný proces zastavil. Wilders dlhodobo kritizuje migráciu a islam (je však obdivovateľom Izraela). V súčasnosti je aj proti pomoci Ukrajine.
Po voľbách v novembri 2023 dostala PVV od kráľa poverenie na zostavenie vlády. Potenciálne koaličné strany však odmietli, aby sa predsedom vlády stal Wilders. Po zložitých rokovaniach bola nová pravicová vláda menovaná až v júli 2024. Vytvorila ju nesúrodá koalícia PVV, VVD, Novej spoločenskej zmluvy (strany kresťansko-demokratického zamerania) a Hnutia poľnohospodárov a občanov (pravicového agrárneho zamerania s prvkami populizmu a euroskepticizmu). Predsedom vlády sa stal „nezávislý“ Dick Schoof (od roku 2021 bez straníckej príslušnosti, predtým bez funkcií vo VVD), ktorý vykonával viacero vysokých funkcií v štátnej správe v bezpečnostnej oblasti. Od novembra 2018 do marca 2020 bol generálnym riaditeľom Všeobecnej spravodajskej a bezpečnostnej služby a potom až do svojho menovania za predsedu vlády zastával post generálneho riaditeľa ministerstva spravodlivosti a bezpečnosti. Mal zaistiť stabilitu krehkej vlády.
Pokrytecké bolo, že v Bruseli sa nijako nereagovalo na vytvorenie vlády s krajne pravicovou stranou. Spomeňme si však aké tam boli „cirkusy“ pri zostavovaní slovenskej vlády v koalícii so Slovenskou národnou stranou, ktorú za krajne pravicovú nemožno označiť.
Holandská koaličná vláda nevydržala ani rok. 3. júna Wilders oznámil, že PVV odchádza z koalície kvôli nesúhlasu s prístupom vlády k azylovej politike. Zdôraznil, že strana chce úplné zastavenie azylu a intenzívne hraničné kontroly, lebo nechce niesť zodpovednosť za „zánik Holandska“. Koaličné strany sa totiž odmietli pripojiť k 10 bodovému azylovému plánu PVV. Opoziční politici poukazujú na to, že vláda bola odsúdená na neúspech, lebo v nej bolo veľa hádok a keby sa nerozpadla teraz, skôr či neskôr by ju to čakalo.
Krok Wildersa predstavitelia ďalších koaličných strán ostro kritizovali o označili za nezodpovedný. Viedol k otrasom na holandskej politickej scéne. Kráľ Viliam Alexander, ktorý bol na návšteve v ČR, sa 4. júna kvôli vládnej kríze vrátil predčasne domov. Pikantnosťou návštevy bolo, že do Prahy priniesol zvon odliaty vraj z roztavených ruských nábojníc (otázka je, ako a kde sa k nim v takom počte Holanďania dostali). Zvon umiestnia v jednom z pražských kostolov.
Schoof ešte 3. júna oznámil, že odstúpi z postu predsedu vlády. Kráľ jeho demisiu prijal a poveril ho vedením dočasnej vlády, ktorá má menšinový charakter. Podľa Schoofa sa vláda, bude prednostne zaoberať riešením bezpečnostných otázok. Termín predčasných volieb zatiaľ nebol stanovený.
V čoraz viac bezpečnostne vystrašenej Európe sa bedáka aj nad tým, že holandská vládna kríza prichádza v nevhodnom čase, lebo už za tri týždne (24. – 26. júna) sa má konať v Haagu samit NATO. Médiá už špekulujú o obsahu deklarácie samitu. Vládna nestabilita však samitu nič vážne nemôže spôsobiť, lebo holandská politika je, ako sme už uviedli, podľa úniovo-natovských kritérií „vzorná“ a žiadna zmena v nej nehrozí, tobôž vo vzťahu k NATO.
Za povšimnutie však stojí, že na samite sa zúčastnia aj predseda Európskej rady a predsedníčka Európskej komisie, ktorí „úspešne“ vedú EÚ ku dnu. Nevynechajú nijakú príležitosť, aby sa vtieravo „prezentovali“ a dokazovali pri tom svoju „veľkosť“, ktorá je však čoraz pochybnejšia. Takéto akcie sú pre nich nielen „reprezentatívnejšie“, ale aj menej rizikové ako vystúpiť v niektorom z parlamentov členských štátov EÚ…
Predčasné voľby v Holandsku sú „bežným“ politickým javom. Aj predchádzajúce voľby boli predčasné. Špecifikum holandského volebného systému je, že maximálna dĺžka volebného obdobia parlamentu je síce päť rokov, ale riadne voľby sa bežne konajú zhruba po štyroch rokoch. Predčasné voľby (skôr ako za 4 roky) sa v tomto storočí boli aj v rokoch 2003, 2006, 2010 a 2012. Predčasných volieb je teda viac ako riadnych.
Stav holandskej politickej scény nebráni rôznym predstaviteľom, aby poučovali najmä postsocialistické štáty o demokracii, bezpečnosti, stabilite a pod. Možno to je nostalgia za časmi, keď sa Holandsko považovalo za svetovú veľmoc, alebo len obyčajná spupnosť relatívne bohatého štátu voči slabším a chudobnejším postsocialistickým štátom. Bolo to už dávno, v roku 1994, ale iste si na to pamätá ešte dosť ľudí, keď po Slovensku a ďalších postsocialistických štátoch chodilo pojazdné politické školenie nevalnej úrovne (4 semináre v rámci Medzinárodného vzdelávacieho programu o národnej bezpečnosti) prof. Petra Voltena, vtedy riaditeľa Strediska európskych bezpečnostných štúdií na Univerzite v Groningene. Väčšina nákladov sa hradila v rámci programu. Od nášho ministerstva zahraničných vecí a najmä ministerstva obrany sa však požadovalo, aby na začiatku a konci každého seminára usporiadali spoločenské podniky a postarali sa aj o program delegácie (výlety po Slovensku), ak tu strávila víkend.
Zopakujeme, že v súvislosti s dlhodobým i aktuálnym stavom holandskej politickej scény k žiadnym veľkým zmenám na nej nemôže dôjsť. V súčasnom parlamente je zastúpených 15 strán, z toho len 4 majú viac ako 20 poslancov. Podľa prieskumu preferencií síce klesá podpora PVV, ale v troch májových prieskumoch bola dvakrát na prvom mieste (28 – 31 %). Po voľbách mala PVV podporu vyše 40 %. Raz sa na prvé miesto dostala VVD (25 – 30 %). Trojicu aktuálne najpreferovanejších strán dopĺňajú Ľavicoví zelení – Strana práce (28 – 30 %). Tieto strany budú v predčasných voľbách bojovať o víťazstvo. Z opozičných strán mali vyššiu podporu ešte Kresťansko-demokratická výzva (17 – 18 %), sociálne liberálna, progresivistická strana stredu D66 (8 – 12 %), popr. Socialistická strana (6 – 8 %). Dve strany z rozpadnutej vládnej koalície mali veľmi nízku podporu. Hlavným problémom po voľbách bude vytvorenie vládnej koalície, ktoré spravidla trvá mesiace – naposledy to bolo vyše 8 mesiacov.
Uzavrieme tým, že ide o ďalší dôkaz úpadku liberálnej demokracie v EÚ a jej dvojtvárnosti. Vzostup podpory radikálnej pravice v parlamentných voľbách v EÚ v tomto roku, ku ktorému došlo v Nemecku a Portugalsku, nie je ničím potešujúcim, Je však len nevyhnutným dôsledkom „rozlezenej“ politiky stredu, ktorá neprihliada ku skutočným problémom obyvateľstva, ale zato preferuje záujmy rôznych skupín kapitalistických boháčov v pozadí.
Autor: František Škvrnda
