Iránsko-izraelské vzťahy do roku 1979
Po izraelskom útoku na Irán 13. júna 2025, ktorý prerástol do izraelsko-iránskej vojny, zatiaľ ukončenej prímerím 24. júna, došlo k novej záplave informácií, ktoré nie sú však dôveryhodné. Izrael masívne zaútočil na základe dôvodov, ktoré neboli dokázané, ale manipulatívne sa v západnom mediálnom priestore rozšírili. Aktivisticky sa k nim pripojila časť politikov, ktorí vo všetkom podporujú izraelskú politiku. Irán podáva, samozrejme, tiež svoju interpretáciu udalostí.
Považujeme za vhodné ukázať na vývoj iránsko-izraelských vzťahov, ktorý predchádzal vzniku vojny. Nešlo o náhodnú udalosť, ale v súčasnej atmosfére na Blízkom východe „dozrievala“ už dlhší čas. Situácia v regióne sa postupne zhoršovala najmä po vojne Izraela s Hamasom (október 2023), ktorá sa rozrástla do viacerých štátov, nečakane rýchlom páde vlády Baššára al-Asada v Sýrii (december 2024) a nástupe prezidenta USA Donalda Trumpa (január 2025).
To, čo sa po 13. júni „prezentuje“ v západnom hlavnom politicky-mediálnom hlavnom prúde, je, žiaľ, len ďalším bezostyšným príkladom používania dvojakého metra. Iste, Irán je špecifickým štátom na islamskom náboženskom základe, ktorý prináša mnoho protirečení a vydáva protizápadné i protiizraelské vyhlásenia. Od roku 1979 je však kosťou v hrdle Západu, najmä však USA, ktorá je „väčšia“ o to, že od začiatku roka 2024 je Irán členom BRICS+ a rozvíja spoluprácu s RF a ČĽR. USA a Izrael sú navyknuté s Iránom hovoriť jazykom ultimát. Iránske reakcie na takéto vyjadrenia sú často verbálne agresívne a obsahujú aj rôzne abstraktné vyhrážky.
Podáme stručný pohľad na vývoj iránsko-izraelských vzťahov a anglosaskom zasahovaní do nich do začiatku izraelsko-iránskej vojny 13. júna. Vzhľadom na rozsah textu sa v ňom môžu uviesť len vybrané, kľúčové momenty týchto vzťahov. Ide pritom o jeden z možných pohľadov na ne, ktorý si nečiní nárok na komplexnosť, nič neabsolutizuje a nie je uzavretý. Predstavuje predovšetkým príspevok do diskusie, ktorú táto téma vyžaduje.
K starovekým koreňom Iránu a ich súvislostiam so súčasnosťou
Irán, ktorého oficiálny názov je od roku 1979 Iránska islamská republika, sa do roku 1935 nazýval Perziou. Peržania sú aj v súčasnosti najväčšou národnosťou v Iráne a jeho úradným jazykom je perzština (farsí). Niekedy sa považuje aj za najstarší hovorený jazyk na svete. Je teda úzko spojený s perzskou civilizáciou, ktorá sa zaraďuje tiež medzi najstaršie vo svete.
Vzhľadom na región, v ktorom sa Irán nachádza, Stredný východ (niekedy aj Predná Ázia), kde dochádzalo k mnohým vojnám, vytváraniu a zániku štátov i ríš, je ťažké podať stručný výklad dejín Perzie. Zostaneme len pri tom, že spravidla sa uvádza, že zakladateľom Staroperzskej ríše ako štátneho útvaru s jadrom v dnešnom Iráne bol v roku 550 pred n. l. Kýros II. (Veľký). V roku 333 pred n. l. ríšu zničil Alexander Veľký. Perzia, ktorej územný rozsah sa menil, bola v staroveku jednou z najväčších ríš a niektoré pramene dokonca tvrdia, že vzhľadom na jej vplyv na okolitý svet sa môže považovať aj za prvú svetovú veľmoc.
Urobíme dva historické skoky. Prvý skok je do polovice 7. stor., keď Novoperzskú ríšu (Ríšu Sasánovcov) dobyli Arabi. Perzia sa stala súčasťou kalifátu a bola pomerne rýchlo islamizovaná, ale sasánovské tradície ešte dlho prežívali. Peržania prijali náboženstvo svojich dobyvateľov, ale chránili si svoj jazyk a kultúru a došlo k perzianizácii – špecifickej kultúrnej asimilácii „neperžanov“, pričom bez dopadu na perzskú identitu sa prebrali niektoré veci od Turkov a Arabov. Peržania boli vzdelanejší ako Arabi a Turci a dostali sa na popredné miesta v novej štátnej správe. Perzia bola potom súčasťou viacerých ríš, na čele ktorých stáli neperzské dynastie, ale zachovala si určitú mieru samostatnosti. V rokoch 1501 až 1736 v nej vládla dynastia Safíjovcov, ktorá sa často sa považuje za začiatok moderných iránskych dejín (safíjovský Irán, niekedy aj safíjovská Perzia).
Druhý skok je do 19. storočia, v ktorom veľký boj o územie Perzskej ríše v snahe ovládnuť región, zvádzali Rusko a Veľká Británia. Perziu sa však Britom nepodarilo kolonizovať. V tejto traume možno vidieť aj jeden zo zdrojov anglosaských kruhov ovládnuť Irán po druhej svetovej vojne, ktorý bol vedený tiež ekonomickými (surovinovými) záujmami, ale mal aj politické aspekty.
Iránski moslimovia patria k šíitskej vetve islamu. Irán ako nearabský štát je aj hlavným (najsilnejším) predstaviteľom šíitizmu. So sunnitskou Saudskou Arábiou zvádza boj o vplyv v moslimskom svete.
Irán, najmä kvôli teokratickému režimu, má komplikované (zlé) vzťahy s viacerými štátmi, ale niektoré sú podmienené aj historicky. Budeme sa zaoberať len vzťahmi Iránu s Izraelom, ktorý v nich už dlho silne využíva (zneužíva) podporu USA. Okrem toho Izrael patrí k štátom, ktoré veľmi často porušujú medzinárodné právo, čo praktizuje aj voči Iránu.
Nadviazanie iránsko-izraelských vzťahov
Irán, ako moslimský štát, bol proti vytvoreniu samostatného Izraela. Iránska vláda, ktorá inklinovala k Západu, ho de facto uznala v marci 1950, v čase keď bol rozpustený parlament. Išlo o druhý štát s väčšinou moslimského obyvateľstva, ktorý tak urobil po Turecku. Za krokom údajne bolo aj 400 tisíc dolárov, ktoré dostali niektorí členovia iránskej vlády „zo zahraničia“. Ešte v ten mesiac odovzdal poverovacie listiny izraelskému prezidentovi prvý zvláštny vyslanec Iránu.
V rokoch 1951 – 1953 za vlády Muhammada Mosaddeka, ktorý sa snažil vymaniť Irán z ekonomickej kolonizácie britských firiem a vrátiť bohatstvo krajiny do rúk štátu, bolo zastupiteľstvo Iránu v Jeruzaleme zatvorené. K prerušeniu vzťahov však nedošlo.
„Prozápadná“ éra iránsko-izraelských vzťahov
K zásadnej zmene v iránsko-izraelských vzťahoch došlo po zvrhnutí Mosadeka v auguste 1953. Plány Mosaddeka na zoštátnenie iránskeho ropného priemyslu, ktorý prostredníctvom Anglo-iránskej ropnej spoločnosti (v súčasnosti British Petroleum) kontrolovali Briti, vyvolávali na Západe hrôzu. Zvyšovala ju aj spolupráca Mosaddeka s ľavicovými silami. „Nasadila“ sa proti nemu dodnes obľúbená západná zbraň zákernej mediálnej dezinformačnej kampane a vyvolávania nepokojov. CIA zorganizovala operáciu Ajax, v ktorej sa zvrhla vláda Mosaddeka, čo potvrdili dokumenty odtajnené v roku 2013.
Po prevrate sa opäť ujal moci šach Muhammad Rezá Pahlaví, ktorý sa vrátil z krátkeho exilu. Stal sa blízkym spojencom USA a začal presadzovať reformy na spôsob Západu. Vládol až do januára 1979, kedy po vlne protivládnych demonštrácií z krajiny utiekol.
V roku 1955 Irán vstúpil do prozápadného Bagdadského paktu a s Izraelom sa ocitol v rovnakom geopolitickom tábore. Šachov režim videl Izrael aj ako hrádzu proti politike násirizmu inklinujúcej k ľavici (arabskému socializmu). Na druhej strane Izrael považoval Irán ako „nearabskú mocnosť na okraji arabského sveta“ za prirodzeného spojenca.
Po šesťdňovej vojne v roku 1967 Irán zásoboval Izrael ropou a iránska ropa sa na európske trhy prepravovala prostredníctvom spoločného izraelsko-iránskeho ropovodu Eilat-Aškelon. Medzi krajinami sa čulo obchodovalo a spolupracovalo sa aj vo vojenskej oblasti, čo sa však utajovalo.
Napriek týmto aspektom utilitárnej spolupráce bola vo vzťahoch medzi Iránom a Izraelom aj určitá nedôvera. Teherán vzťahy príliš nezdôrazňoval, aby sa nedostal do väčšej nemilosti arabských štátov. Irán arabské štáty vo vojnách s Izraelom nikdy priamo nepodporoval.
Po októbrovej vojne 1973 však došlo k určitému ochladeniu vzťahov. Pozícia Izraela po nej sa oslabila a šach sa snažil geopoliticky využívať vzťahy s USA ale aj s inými štátmi na Západe i v socialistickom bloku, ako aj silnejúcu pozíciu Iránu v regionálnej i globálnej politike.
Politické a ekonomické vzťahy medzi Izraelom a Iránom sa úspešne rozvíjali do posledných dní šachovho režimu. K temným stránkam týchto vzťahov patrilo, že krutá tajná polícia šachovho režimu SAVAK spolupracovala s izraelskými tajnými službami. V čase pádu šachovho režimu Izrael dlhoval Iránu asi jednu miliardu dolárov, najmä za nakúpenú iránsku ropu a prevádzku spoločného ropovodu a súvisiacich prístavných zariadení. Izrael sa rozhodol dlh nezaplatiť. V 80. rokoch Irán začal žalovať Izrael na európskych súdoch a niekoľko prípadov povinnosti vyplatiť dlhy vyhral. Bolo to však právne komplikované medzinárodnými sankciami voči Iránu. V máji 2015 švajčiarsky súd nariadil spoločnosti Eilat Ashkelon Pipeline Company zaplatiť Iránu 1,1 miliardy dolárov, čo Izrael odmietol urobiť.
Autor: František Škvrnda st
