spot_img

František Škvrnda st.: O výsledku prezidentských volieb v Chorvátsku

V relatívne pokojnej atmosfére prebehlo 12. januára druhé kolo prezidentských volieb v Chorvátsku. Všetky prieskumy preferencií od júla 2024 predpovedali víťazstvo úradujúcemu prezidentovi Zoranovi Milanovićovi (*1966), ktorý je v súčasnosti najpopulárnejším chorvátskym politikom. Už v prvom kole síce jasne zvíťazil, ale nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov potrebnú na zvolenie, keď ho podporilo len 49,68 % voličov. V druhom kole bolo za neho už 74,68 % hlasov, čo sa vo viacerých médiách označilo za drvivé víťazstvo.

Za necelý rok sa v Chorvátsku konali okrem prezidentských i parlamentné voľby. Tie boli predčasné 17. apríla. Išlo však len o malé skrátenie mandátu vlády, lebo v riadnom termíne mali byť v júli 2024. Boli vypísané po vlne protestov proti vláde považovanej za korupčnú. Novú vládu po voľbách však znovu vedie pravicové Chorvátske demokratické spoločenstvo (ďalej len HDZ /podľa skratky chorvátskeho názvu strany/). Pozri aj Po chorvátskych parlamentných voľbách, Slovo, 22. apríla 2024.

Predchádzajúci prezidenti Chorvátskej republiky

Chorvátsky prezident (chorvátsky Predsjednik Republike Hrvatske) je hlavou štátu, jeho hlavným predstaviteľom doma i v zahraničí ako aj hlavným veliteľom ozbrojených síl. Z protokolárneho hľadiska je prvým (najvyšším) ústavným činiteľom. Nie je však na čele výkonnej moci, lebo Chorvátsko je parlamentnou republikou, kde je mocensky najsilnejší predseda vlády.

Prvým prezidentom Chorvátska sa stal Franjo Tuđman (*1922), ktorý ním bol od 22. decembra 1990 až do svojej smrti 10. decembra 1999. Pri jeho osobe sa zastavíme dlhšie, lebo ide o politika, ktorý zosobňoval zložitosti vývoja Chorvátska v socialistickej Juhoslávii. Od jari 1941 bojoval v radoch partizánov vedených Josipom Brozom Titom. Od roku 1942 bol členom Komunistickej strany Juhoslávie, neskôr Zväzu komunistov Juhoslávie (ďalej len ZKJ – v roku 1967 ho z neho vylúčili). Po vojne slúžil v armáde, absolvoval Vojenskú akadémiu a v roku 1960 sa stal jedným z najmladších generálov Juhoslovanskej ľudovej armády. Už v roku 1961 však odišiel z vojenskej služby a pôsobil v akademickej sfére vo výskume dejín. Založil Historický ústav chorvátskeho robotníckeho hnutia, urobil si doktorát z dejín a prednášal na Fakulte politických vied v Záhrebe. V druhej polovici 60. rokov sa kvôli kritike komunistickej strany a vlády vo svojich publikáciách i ďalším aktivitám, najmä počas Chorvátskej jari, dostal do nemilosti. V roku 1972 bol dokonca odsúdený za nacionalizmus a udržiavanie vzťahov s chorvátskou politickou emigráciou. Vďaka intervencii známeho spisovateľa a básnika Miroslava Krležu u J. Broza Tita dostal len dvojročný trest straty slobody, ktorý mu neskôr skrátili na 9 mesiacov. Druhýkrát bol uväznený vo februári 1981 na 3 roky, najmä kvôli rozhovorom pre západné médiá. Z väzby bol podmienečne prepustený pre zhoršený zdravotný stav. V roku 1987 mu bol vrátený pas, začal cestovať po Západe a nadväzoval pri tom aj kontakty s chorvátskou diaspórou. V júni 1989 založil HDZ, ktoré na jar 1990 vyhralo chorvátske parlamentné voľby. 30. mája 1990 bol zvolený za predsedu Predsedníctva Socialistickej republiky Chorvátska. Tento dátum sa oslavuje ako Deň štátnosti. V auguste 1992 a v júni 1997 bol už v prvých kolách zvolený za prezidenta Chorvátska. Považuje sa za nacionalistu a autoritárskeho politika.

Vo februári 2002 bol v druhom kole zvolený za druhého chorvátskeho prezidenta Stjepan (Stipe) Mesić (*1934), ktorý funkciu vykonával od 19. februára 2000 do 18. februára 2010. Vyštudoval právo. V mladosti bol tiež členom ZKJ. Aktívne sa zapojil do Chorvátskej jari a neskôr bol uväznený na jeden rok. Po vzniku HDZ pôsobil v jeho radoch a od mája do augusta 1990 bol predsedom chorvátskej vlády. Od 1. júla 1991 do decembra 1991 bol posledným predsedom Predsedníctva Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie. Pre nespokojnosť s orientáciou HDZ v roku 1994 z neho vystúpil. Na post prezidenta kandidoval za stredovo ľavicovú Chorvátsku ľudovú stranu – liberálnych demokratov. V niektorých prameňoch sa uvádza, že uskutočňoval „detuđmanizáciu“ Chorvátska.

Tretím prezidentom sa stal Ivo Josipović (*1957). Bol zvolený v druhom kole volieb v januári 2010 a funkciu vykonával od 19. februára 2010 do 18. februára 2015. Vzdelaním právnik, ale má aj hudobné vzdelanie a je známym skladateľom. Svoju politickú dráhu začal ešte v ZKJ. Neskôr prerušil politické aktivity, aby sa mohol venovať právu a hudbe. Bol zástupcom Chorvátska pri Medzinárodnom súdnom dvore i pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu. V roku 2003 sa ako nezávislý poslanec parlamentu stal členom klubu Sociálnodemokratickej strany Chorvátska (ďalej len SDSCh). Za stranu kandidoval aj v prezidentských voľbách.

Od 19. februára 2015 do 18. februára 2020 bola prezidentkou Kolinda Grabar-Kitarovićová (*1968) z HDZ, ktoré je po vstupe Chorvátska do EÚ vo frakcii Európskej ľudovej strany. V druhom kole len tesne porazila I. Josipovića. Ide o političku, ktorá začala svoju kariéru už v samostatnom Chorvátsku. Bola ministerkou pre európsku integráciu (2003 – 2005), ministerkou zahraničných vecí (2005 – 2008), veľvyslankyňou v USA (2008 – 2011). Od augusta 2011 pracovala ako asistentka generálneho tajomníka NATO pre verejnú diplomaciu.

Stručne o voľbách chorvátskeho prezidenta 29. decembra 2024 a 12. januára 2025

Podľa ústavy sa voľby prezidenta majú konať najskôr 60 dní a najneskôr 30 dní pred uplynutím funkčného obdobia úradujúceho prezidenta.

Štátna volebná komisia uverejnila 11. decembra zoznam 8 kandidátov, medzi ktorými boli 3 ženy. 5 ďalší uchádzači stiahli svoje kandidatúry. 5 kandidátov nebolo schválených kvôli formálnym nedostatkom, najmä pre malé množstvo podpisov.

Na základe prieskumov preferencií bol pre úradujúceho prezidenta najväčším súperom Dragan Primorac (*1965), bývalý minister vedy, vzdelávania a športu vo vláde HDZ (2003 – 2009). Kandidoval za prezidenta už na prelome rokov 2009 – 2010.

Chorvátsky prezident nemôže byť členom politickej strany. Z. Milanovića ako nezávislého kandidáta podporovala SDSCh a ďalších 9 stredovo ľavicových a liberálnych strán. Kandidatúru ohlásil 26. júna.

Ako nezávislý vystupoval aj D. Primorac. Nominovalo ho vládnuce HDZ a podporilo 6 ďalších pravicových strán. Kandidatúru ohlásil 30. júla.

Krátky politický profil Zorana Milanovića

Po absolvovaní právnickej fakulty od roku 1993 pôsobil na ministerstve zahraničných vecí. O. i. bol aj v misii Chorvátska pri EÚ a NATO v Bruseli. V roku 1999 vstúpil do SDSCh a v júni 2007 sa stal jej predsedom. Vo voľbách v novembri 2007 bola strana na druhom mieste, ale v decembri 2011 už zvíťazila (v koalícii Kukuriku, podľa názvu reštaurácie v meste Kastav /neďaleko Rijeky/, kde sa oznámilo jej vytvorenie) a Z. Milanović sa stal najmladším predsedom chorvátskej vlády. Funkciu vykonával do januára 2016, keď sa vytvorila vláda HDZ, ktorej koalícia zvíťazia vo voľbách v novembri 2015. Potom, ako sa koalícii vedenej SDSCh nepodarilo zvíťaziť v predčasných voľbách v septembri 2016, sa Z. Milanović vzdal funkcie predsedu strany. Založil si poradenskú firmu a jeden čas pôsobil aj ako poradca predsedu albánskej vlády Ediho Ramu.

Zoran Milanović, 2020. Foto: Wikimwedia.org

V júni 2019 ohlásil svoju kandidatúru za SDSCh v prezidentských voľbách so sloganom „Prezident s charakterom“. Podporilo ho viacero stredovo ľavicových strán. V druhom kole volieb 5. januára 2020 zvíťazil nad úradujúcou prezidentkou K. Grabar-Kitarovićovou, keď získal 52,66 % hlasov. 19. februára nastúpil do funkcie.

V domácej politike je Z. Milanović v sporoch s predsedom vlády Andrejom Plenkovićom (vo funkcii od októbra 2016). Obviňuje ho zo systémovej korupcie a hovorí o ňom ako o vážnej hrozbe pre chorvátsku demokraciu. Ich vzájomné útoky sa vyostrili pred parlamentnými voľbami v apríli 2024. Z. Milanovićovi sa vytýka, že o politických súperoch sa vyjadruje nelichotivo. Niekedy sa preto označuje aj za chorvátskeho Donalda Trumpa. A. Plenkovićovi poslal odkaz, aby rešpektoval vôľu ľudí, ktorí ho znovu zvolili za prezidenta.

Za zahraničnopolitické názory Z. Milanovića označujú za kritika Západu, predovšetkým Bruselu a niekedy aj za proruského, ústretového k Moskve. Je to najmä kvôli postoju k ukrajinskej kríze. Povedal, že ako hlavný veliteľ ozbrojených síl nedopustí, aby sa chorvátski vojaci podieľali na aktivitách, ktoré Chorvátsko tlačia k vojne. Pokiaľ je prezidentom tak ani jeden chorvátsky vojak sa nepošle na Ukrajinu. Kritizuje aj západnú vojenskú pomoc Ukrajine a odmieta tam posielať zbrane a muníciu, ale vláda to nerešpektuje.

Záver – aj širšie: mení sa postoj k vojenskej pomoci Ukrajine?

Sociálno-ekonomická situácia v Chorvátsku nie je dobrá a tak víťazstvo Z. Milanovića bolo založené najmä na kritike vlády, ktorá sa nevie zbaviť korupcie. Chorváti sú vo viacerých ohľadoch nespokojní so Západom, najmä s EÚ, čo sa premieta aj do kritiky prozápadnej vlády a iste to zvýšilo aj podporu Z. Milanovića. Krajina je tiež polarizovaná.

Zdá sa, že udalosti spojené s ukrajinskou krízou sa pomaly dávajú pohybu. Nejde len o volebné víťazstvo Donalda Trumpa v USA. V širších súvislostiach má podpora Ukrajiny najmä vo vojenskej oblasti vo viacerých európskych štátoch a špecificky aj na území bývalej veľkej Juhoslávie, kde po jej rozpade zažili krutosti vojny, klesajúcu podporu. Z. Milanović patrí medzi málo sociálnodemokratických politikov, ktorí vojnu nepodporujú.

Podľa medializovaných informácií sa má vytvoriť nová bulharská vláda, ktorú by mal viesť nominant strany GERB-SDS (bulharská skratka pre Občania za európsky rozvoj Bulharska – Zväz demokratických síl) Rosen Željazkov (v anglickej transkripcii Zhelyazkov). Záujem o účasť vo vláde prejavila Bulharská socialistická strana, ktorá v posledných rokoch zaujíma konzervatívnejšie postoje, ale obviňujú ju aj zo sympatií k Moskve (zaujímala sa o ňu aj kontrarozviedka) a porovnávajú ju so Smerom-SSD a maďarským FIDESZom.

Na opačnom politickom póle je Rakúsko, kde po neúspešných koaličných rokovaniach ľudovcov, socialistov a strany NEOS (Nové rakúske a liberálne fórum) dostal poverenie na zostavenie vlády predseda Slobodnej strany Rakúska Herbert Kickl. Strana zvíťazila v septembrových parlamentných voľbách. Označuje sa za národno-konzervatívnu a krajne pravicovú, pričom má odmietavý vzťah nielen k migrantom, ale aj k vojenskej  podpore Ukrajiny. Spomenieme aj rumunskú aféru so zrušením prvého kola prezidentských volieb.

Pôsobí však silný „protitlak“ zjednotenej stredovej pravice, ľavice a liberálov na zvýšenie vojenských výdavkov, ktorý súvisí s podporou Ukrajiny, ale zdôvodňuje sa predovšetkým ruskou vojenskou hrozbou. Kde však nájsť na to peniaze, sa nevie, pokiaľ sa neobjaví sociálny netvor typu Marka Rutteho, nového generálneho tajomníka NATO, ktorý tvrdí, že treba obmedziť výdavky na sociálnu oblasť a zdravotníctvo a dať ich na vojenské účely.

Ak však sledujeme tragédiu bojov na Ukrajine, čoraz viac sa zdá, že Ukrajinci už nehynú za vlasť, ale najmä preto, aby sa udržal pri moci Volodymyr Zelenskyj. Tým, ktorí ho zo Západu podporujú, na blahu Ukrajiny nezáleží, ale potrebujú jej bohatstvo a využívať ju proti Rusku. Žiaľ, médiá hlavného prúdu jednostranne informujú o tom, čo sa deje a verejnú mienku manipulujú tak, že vojna je potrebná, aby sa oslabilo Rusko, ktoré ohrozuje Európu.

Uverejňujeme so súhlasom redakcie.

Zdroj: noveslovo.eu

Visited 174 times, 1 visit(s) today
spot_img

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

Podporte spravodajský portál Denník VV

  • Nezamykáme články
  • Necenzurujeme komentáre
  • Nezverejňujeme platené články

Viac info o podpore nájdete tu: PODPORTE VV

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora

Newsletter - Denník VV

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás