V západnom svete jediného správneho názoru patrí Bielorusko k „prednostne“ ostrakizovaným štátom. Je nepísanou požiadavkou kritizovať najmä Alexandra Grigorieviča Lukašenka (v slovenskom prepise bieloruštiny Aľaksandr Ryhoravič Lukašenka), ktorý je od júla 1994 prvým a zatiaľ jeho jediným prezidentom. 26. januára 2025 bol zvolený na siedme obdobie. Je to nezvyklé a vyvoláva to rôzne otázky.
Na Západe sa A. Lukašenko často zlostne označuje za posledného diktátora v Európe. On sám sa považuje za vodcu s autoritárskym štýlom politiky. Viaceré západné štáty odmietli uznať legitímnosť jeho šiesteho zvolenia v auguste 2020. V novembri 2020 proti nemu prijala nové sankcie EÚ a je aj na sankčných zoznamoch v ďalších západných štátoch i na Ukrajine.
Zasahovanie Západu do vnútorných záležitostí Bieloruska
Bieloruská republika je postsovietskym štátom. Nezávislosť vyhlásila v auguste 1991, ale oficiálne pôsobí až od decembra 1991, po rozpade ZSSR. Má rozlohu necelých 208 tisíc km² a podľa odhadu v ňom žije asi 9,2 mil. obyvateľov, ktorých počet dlhodobo mierne klesá.
Politicky si Bielorusko zachovalo zo všetkých postsovietskych štátov asi najviac prvkov bývalého ZSSR. So Srbskom a Gruzínskom patrí k postsocialistickým štátom, do diania v ktorých sa Západ už roky snaží arogantne zasahovať (na Ukrajine a v Moldavsku pri tom dosiahol nejaké úspechy, ktoré tieto krajiny však len destabilizovali). Bielorusko sa pomstychtivo trestá aj sankciami, ktoré negatívne vplývajú na jeho ekonomický vývoj. Politickou anomáliou je, že z 5 štátov, s ktorými susedí, má napäté vzťahy so štyrmi: Poľskom, Litvou, Lotyšskom a Ukrajinou a tie podnikajú voči nemu i nepriateľské akcie.
Aj v prípade Bieloruska, napriek silným rečiam Západu, platí, že vôbec nejde o blaho jeho obyvateľov, hoci politickým i sociálno-ekonomickým pomerom v štáte možno veľa vyčítať. Hlavným dôvodom zlosti Západu sú dve záležitosti, ktoré sú spojené s bránením sa Bieloruska pred neoliberalizmom.
Po prvé, Bielorusko neumožnilo drancovanie svojho národného bohatstva nenásytným západným kruhom. Dnes, keď je Západ v „superkríze“, ide o obzvlášť „poburujúcu“ záležitosť. Sú však aj západné pramene, ktoré pripúšťajú, že autoritárska politika A. Lukašenka zabránila presadeniu oligarchických síl, ktoré držia v rukách politiku v iných postsovietskych štátoch. Kritizuje sa ekonomická závislosť na Rusku, ktorá vraj odďaľuje Bielorusko od Západu, ale napriek „nedostatkom“ centralizovanej ekonomiky je aj podľa časti západných médií v krajine relatívne stabilná, aj keď nie vysoká, životná úroveň.
Po druhé, Bielorusko udržiava úzke politické vzťahy s RF. V apríli 1997 sa s ňou spojilo do Zväzového štátu, ktorý zatiaľ pôsobí len nevýrazne. V podmienkach silnejúcej rusofóbie, najmä po začiatku špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine, odsudzovanie Bieloruska na Západe zosilnelo. Iracionálnymi a niekedy až zúrivými reakciami kyjevského režimu na postoj Bieloruska k ukrajinskej kríze sa radšej ani nebudeme zaoberať. Do „zlého“ Bieloruska však ukrajinskí utečenci stále prúdia.
O pôsobení Alexandra Lukašenka pred nástupom do funkcie prezidenta
Narodil sa v roku 1954. Vyrastal bez otca a podľa vlastného vyjadrenia patril k „problémovým“ žiakom. Roku 1975 absolvoval Učiteľský ústav (historickú fakultu) a v roku 1985 diaľkovo Bieloruskú poľnohospodársku akadémiu (ekonomickú fakultu). V rokoch 1975 – 1977 a 1980 – 1982 slúžil v Sovietskej armáde. Potom pôsobil v poľnohospodárstve. Od roku 1987 do nástupu do funkcie prezidenta bol riaditeľom sovchozu.
V roku 1990 ho zvolili za poslanca Najvyššieho sovietu Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky. V roku 1991 bol podľa niektorých zdrojov jediným poslancom, ktorý sa postavil na stranu Štátneho výboru pre výnimočný stav a nesúhlasil s podpísaním Bielovežskej dohody, ktorá viedla k rozpadu ZSSR. Nepodporil ani vyhlásenie samostatnosti Bieloruska. V rokoch 1979 – 1991 bol členom komunistickej strany.
Prezidentské voľby v Bielorusku a vybrané otázky politiky Alexandra Lukašenka
v rokoch 1994 – 2020
V prvých prezidentských voľbách zvíťazil A. Lukašenko ako nezávislý kandidát v druhom kole 10. júla 1994. Získal podporu 80,34 %. O miesto sa uchádzali 6 kandidáti, medzi ktorými boli predseda bieloruskej vlády (apríl 1990 – júl 1994) Vjačeslav Kebič, bývalý predseda najvyššieho sovietu Bieloruska (september 1991 – január 1994), ktorý podpísal Bielovežskú dohodu Stanislav Šuškevič a disident, predseda Konzervatívnej kresťanskej strany Zenon Poznjak.
V máji 1995 vypísal A. Lukašenko referendum. Na jeho základe sa zmenila štátna symbolika, posilnili právomoci prezidenta a ruský jazyk získal postavenie úradného jazyka. V novembri 1996 bolo ďalšie referendum o zmenách v ústave, po ktorom sa znovu posilnili právomoci prezidenta a 5 ročné obdobie jeho mandátu sa začalo počítať odznova. Západ obvinil A. Lukašenka zo zavedenia cenzúry, prenasledovania nezávislých médií a opozície, ako aj z bránenia poskytovania jej západnej pomoci. V ekonomickej oblasti sa usiloval o stabilizáciu ekonomiky. V zahraničnej politike, sa napriek určitým ťažkostiam posilnili vzťahy s RF.
Druhé prezidentské voľby sa konali v septembri 2001. V predvolebnej kampani A. Lukašenko sľuboval zvýšenie úrovne poľnohospodárstva, pozdvihnutie úrovne sociálneho zabezpečenia a zväčšenie objemu priemyslovej výroby. Zvíťazil už v prvom kole s 75,65 % hlasov. OBSE označila voľby za nezodpovedajúce medzinárodným štandardom. Došlo k ďalšiemu zhoršeniu vzťahov so Západom, najmä po farebných revolúciách v Gruzínsku a na Ukrajine a vstupe Poľsko a pobaltských republík do EÚ. V októbri 2004 sa uskutočnilo referendum, v ktorom sa zrušilo rozhodnutie o dvoch prezidentských obdobiach. Kongres USA prijal Akt (zákon) o bieloruskej demokracii. Washington kritizoval Minsk aj za „nezákonný“ obchod s Irakom. V zahraničnej politike sa upevňovali vzťahy so Spoločenstvom nezávislých štátov, vrátane ekonomickej oblasti.
V marci 2006 dosiahol A. Lukašenko víťazstvo v tretích prezidentských voľbách, opäť v prvom kole (82,97 %). Okrem neho boli traja ďalší uchádzači. V marci 2006 došlo k veľkým protestom (niekedy sa označovali za džínsovú revolúciu). Západ kritizoval tlak vlády na opozičných kandidátov. Na voľbách bolo množstvo zahraničných pozorovateľov a OBSE ich znovu označila za nezodpovedajúce medzinárodným štandardom. V roku 2008 vznikla aj v Bielorusku finančná kríza, ktorá viedla k devalvácii bieloruského rubľa. RF a Medzinárodný menový fond mu na prekonanie krízy poskytli pôžičky. Rozhodlo sa o privatizácii vyše 500 podnikov v najbližších troch rokoch. Liberalizovala sa politika voči opozícii.
V prezidentských voľbách v decembri 2010 zvíťazil A. Lukašenko znovu v prvom kole (79,65 %). Kandidovalo 9 ďalších uchádzačov, ktorí výsledky volieb odmietli uznať. Po voľbách vznikli protesty, proti ktorým silou zasiahli bezpečnostné zložky. Spôsob volieb i postup vládnych síl po nich kritizovali v EÚ i v USA. V roku 2011 vypukla nová finančná kríza, ktorá viedla k protestom od júna do októbra 2011. Kríza sa zopakovala aj v roku 2014.
Piatykrát zvíťazil A. Lukašenko vo voľbách v októbri 2015 (83,47 %). Na voľbách sa zúčastnili traja ďalší kandidáti. Dvaja z nich výsledky volieb prijali. Po voľbách boli krátke protesty, ktoré nemali masový charakter. Na Západe boli výsledky volieb prijaté kriticky, ale lepšie ako predtým. EÚ, ktorá privítala oslobodenie politických väzňov, zastavila časť sankcií, ktoré prijala v roku 2010. OBSE už „tradične“ nepovažovala voľby za slobodné a demokratické. Ministerstvo zahraničných vecí USA privítalo uskutočnenie volieb, ale vyjadrilo rozčarovanie, že zase nezodpovedali medzinárodným štandardom. Západ uznal A. Lukašenka vodcom Bieloruska, ale čoraz častejšie sa o ňom hovorilo ako o diktátorovi a na nijaké akcie sa nepozýval.
Nespokojnosť v spoločnosti vyvolal v roku 2017 dekrét o príživníctve. Bol zameraný na skupiny ľudí, ktorí neboli riadne zamestnaní. Podľa kritikov nebol v súlade s ústavou a medzinárodnými dohodami. Od februára do mája 2017 prebiehali protesty, ktoré boli spojené aj s kritikou sociálno-ekonomickej situácie v štáte. Niekedy sa akcia porovnávala s ukrajinským euromajdanom a farebnými revolúciami. Na potlačenie protestov sa nasadili bezpečnostné zložky. Dekrét o príživníctve bol v roku 2018 nahradený dekrétom o zamestnanosti. V lete 2018 A. Lukašenko odvolal z funkcií viacerých vedúcich pracovníkov a v auguste vymenil aj predsedu vlády.
Pred prezidentskými voľbami v auguste 2020 boli prijaté opatrenia proti niektorým predstaviteľom opozície. Nezvyklú udalosť predstavovalo zadržanie vyše 30 osôb, ktoré mali byť príslušníkmi ruskej súkromnej vojenskej spoločnosti Vagner. Po prvotnej medializácii údajného pokusu o ruské zasahovanie do predvolebnej situácie, sa však aféra vysvetlila ako zmanipulovaná akcia zahraničných síl (spomínali sa Ukrajina a CIA).
Vo voľbách kandidovalo celkom 5 osôb. A. Lukašenko zvíťazil v prvom kole (80,10 %). Voľby opozícia označila za sfalšované a za víťaza považovala Sviatlanu Cichanovskú, ktorá však po nich, údajne so súhlasom A. Lukašenka odišla z Bieloruska. Začala vystupovať ako vodkyňa bieloruskej opozície na rôznych západných politických akciách. Dostala viacero ocenení za svoju „záslužnú“ činnosť. V Bielorusku sa proti nej zaviedlo viacero trestných konaní a v marci 2023 bola v neprítomnosti odsúdená na 15 rokov väzenia.
Po voľbách znovu došlo k masovým protestom, ktoré trvali až do marca 2021. Po roku 2020 sa vzťahy Západu s Bieloruskom zase zhoršili a voči A. Lukašenkovi a bieloruským štátnym politickým predstaviteľom sa prijali ďalšie sankcie. Bieloruská autokefálna pravoslávna cirkev v emigrácii na A. Lukašenka uvalila prekliatie.
V máji 2021 za nevyjasnených okolností núdzovo musel pristáť v Minsku let Ryanair 4978 z Atén do Vilniusu. Došlo pri tom k zadržaniu bieloruského opozičného aktivistu a novinára, ktorý žil v litovskom exile, Romana Prataseviča a jeho priateľky ruskej národnosti. V máji 2023 bol odsúdený na 8 rokov väzenia, ale zakrátko dostal milosť, ktorá bola spojená s viacerými obmedzeniami. V súčasnosti pracuje v Minsku.
Krátke protesty proti vláde boli aj vo februári 2022. A. Lukašenko sa podieľal na vyjednávaní so vzbúrencami súkromnej vojenskej spoločnosti Vagner, nazývaných aj prigožincami v júni 2023. Časť z nich našla útočište v Bielorusku.
Po samite BRICS v Kazani sa Bielorusko v novembri 2024 stalo partnerom organizácie. Uvidíme, či sa budú ekonomicky lepšie rozvíjať tri pobaltské postsovietske republiky v militaristickej EÚ napojenej na NATO, alebo Bielorusko vo zväzku mierumilovnejšieho BRICS.
O prezidentských voľbách v Bielorusku v januári 2025
Okrem A. Lukašenka kandidovali 4 uchádzači. Podľa západných médií vo voľbách chýbala súťaživosť, lebo 3 kandidáti boli z provládnych síl a len jedna kandidátka bola formálne nezávislou. Oficiálne bola účasť na voľbách 85,7 % a A. Lukašenko už „tradične“ zvíťazil v prvom kole so ziskom 86,82 % hlasov. Viac hlasov mal však vo voľbách v roku 2006 (92,6 %, čo bol najvyšší zisk) i v rokoch 2010 a 2015.
Už pred voľbami sa kde kade vyhlasovalo, že ich výsledky sa na Západe neuznajú. Po voľbách sa ozývala podobná rétorika ako v roku 2020. Spoločné vyhlásenie EÚ odmietajúce legitimitu volieb zablokovalo Maďarsko.
Gratulácie A. Lukašenkovi zaslali prezident RF Vladimir Putin, predseda ČĽR Si Ťin-pching, turecký prezident Recep Erdoğan a ďalšie hlavy štátov a vlád zo Spoločenstva nezávislých štátov a z Ázie a Afriky. Hovoriť o izolácii Bieloruska teda nie je možné. Treba len dodať, že Západ ani Európa už nie sú tým hráčom, za ktorého sa vydávajú, hoci majú svoju silu a vplyv.
Tentokrát boli voľby aj podľa vnútorného bieloruského hodnotenia pokojné a ani Západ sa nezmohol na nič iné ako na formálne neuznanie ich výsledkov. Nevznikli nijaké protesty. Zatiaľ nemožno určiť, či je viac vyčerpaná bieloruská opozícia, ktorej podpora, vrátane finančnej, sa ešte viac oslabí, alebo neoliberálny Západ, ktorý sa chveje od obáv, čo urobí Donald Trump.
Niečo na doplnenie z bieloruskej vrcholovej politiky
Od roku 1994 je v Bielorusku deviaty predseda vlády. Súčasný premiér Roman Golovčenko bol menovaný v júni 2020. Zaujímavosťou je, že ide o absolventa Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov, ktorý hovorí aj po arabsky. V rokoch 2013 – 2018 bol veľvyslancom v Zjednotených arabských emirátoch s priakreditáciou v Saudskej Arábii a Katare. Okrem toho pôsobil v bezpečnostnej oblasti a štátnej administratíve.
Parlamentné voľby sa v Bielorusku konajú pravidelne, pričom sú v nich rôzne zvláštnosti, čo vedie k tomu, že Západ ich kritizuje. Prvé voľby po získaní samostatnosti sa konali v roku 1995 až v štyroch kolách (od mája do decembra), lebo v prvých dvoch kolách sa kvôli nízkej účasti voličov nezvolil dostatočný počet poslancov. Voľby boli poznačené spormi medzi prezidentom a opozíciou. Ďalšie parlamentné voľby boli v októbri 2000, októbri 2004, septembri 2008, septembri 2012, októbri 2016, novembri 2019 (predčasné) a februári 2024. Účasť na nich je od septembra 2004 okolo 75 %. V roku 2019 bola účasť 77,31 % a v roku 2024 klesla na 73,09 %. Na parlamentné voľby chodí o 10 i viac percent menej osôb ako na prezidentské. Neštandardným prvkom je mnoho poslancov bez politickej príslušnosti, ktorých počet však klesá. Najviac ich bolo 104 (zo 110 poslancov) v roku 2012. Po niektorých voľbách zostali aj neobsadené poslanecké miesta. V súčasnom parlamente je 51 poslancov z Bielej Rusi (proprezidentská strana), 8 z Republikánskej strany práce a spravodlivosti (sociálno-demokratická), 7 z Komunistickej strany Bieloruska, 4 z Liberálno-demokratickej strany (pravicová) a 40 nestraníkov.
Záver
Nechceme chváliť ani podporovať A. Lukašenka a jeho politiku. Považujeme však za potrebné bez dehonestácie a nihilizmu poukázať na fenomény, o ktorých sa v západných médiách hlavného prúdu klame a manipuluje sa s nimi. Pri informovaní a ešte viac pri hodnotení politických citlivých tém sa na tieto médiá nedá spoľahnúť (príklady zo Slovenska radšej nebudeme uvádzať). Zopakujeme, že v Bielorusku je dosť vecí, ktoré sa dajú kritizovať a sú tam aj viaceré sociálno-ekonomické ťažkosti. Na druhej strane však absentujú tie anomálie, ktoré dnes rozkladajú západnú spoločnosť.
Nie je morálne ani humánne vyhadzovať z medzinárodného spoločenstva v Európe nejaký štát len preto, že neposlúcha úniový a natovský Brusel. Zdôrazníme, že to, čo sa stalo v Rumunsku po prvom kole prezidentských volieb v novembri 2024, nemá s demokraciou už nič spoločné. Je výrazom narastajúceho strachu (neoliberálnych) elít zo straty moci a zmien v politike vo viacerých štátoch. V polarizovaných západných štátoch sú po každých parlamentných voľbách obavy z toho, akú sa podarí zostaviť vládnu koalíciu.
V prehlbujúcej sa „superkríze“, ktorú Západ nezvláda, sa čoraz viac odhaľuje falošnosť mýtu o nemennosti jeho politiky a hodnôt. Najmä z liberalizmu (kríženého s progresivizmom) sa stáva politický, morálny a sociálny chameleón. Uvidíme, čo prinesie pre západné hodnoty trumpovský prievan, ktorý zatiaľ obrazne vyjadrené trieska len dverami. Pravicový konzervativizmus má tiež svoje hranice (obmedzenia).
Na koniec zdôrazníme, že v politike nie je nič večné. Ak sa pozrieme na medzinárodný vývoj po Druhej svetovej vojne, nájdeme minimálne dva veľké, kvalitatívne politické zvraty. Už roky sa schyľuje k tretiemu, ktorého podoba je zatiaľ nejasná. Aj prípad Bieloruska s prezidentom A. Lukašenkom je vhodné sledovať v širšom politickom i historickom kontexte.
Vo svete dochádza k obratu v jeho vývoji (usporiadaní) a napriek silným integračným tlakom, každý štát, tobôž malý, musí prihliadať k svojim národným záujmom a neuzatvárať sa raz a navždy do nejakého celku (zoskupenia) medzinárodných vzťahov. Žiaľ, aj NATO a EÚ sa boria s mnohými ťažkosťami a treba na to poukazovať, lebo ich falošná jednota neskončí ináč ako RVHP a Varšavská zmluva i ZSSR v 90. rokoch.
Niet sa čo čudovať, ktorý prezident na západe a USA má vačšiu podporu a viac hlasov?. Ani jeden.