Pokus o farebnú revolúciu v Gruzínsku sa skončil podľa všetkého neúspechom. Trochu sme preto zmenili aj názov tretieho článku o protestoch po parlamentných a prezidentských voľbách. Vláda Gruzínskeho sna postupovala pri nepokojoch rozhodne a nenechala sa zastrašiť domácimi protestujúcimi ani ich zahraničnými podporovateľmi.
Neúspech protestov je pre neoliberálny Západ o to horkejší, že Gruzínsko sa nedalo zlomiť a nepridalo sa k protiruskej koalícii. Symbolickou fackou Západu bolo, že pri inaugurácii nového prezidenta boli v sále len zástavy Gruzínska. Zástavy EÚ a USA, ktoré tam predtým bežne viseli, sa „stratili“. Hojne ich však bolo vidieť na protestoch.
Zdôrazníme, že v širších súvislostiach ide o ďalší prejav pokračujúceho úpadku Západu a oslabovania neoliberálno globalistických síl. Stále síce veľa mediálne trúsia, ale ich vplyv klesá nielen v nezápadnom svete, no i na Západe. Čerstvým príkladom je neutrálne Rakúsko, ktoré je síce malé, ale dlho patrilo k príkladom „politicky stredovej“ prosperity. Prvýkrát od konca druhej svetovej vojny bude zostavovať vládu krajne pravicová Slobodná strana Rakúska (Freiheitliche Partei Österreichs).
Patríme k tým, ktorí nad tým nejasajú, ale, žiaľ, objektívne ide o výsledok dlhodobého šafárenia politického stredu, kde sú strany pravice i ľavice „pusipajtáši“. Až príliš sa pri tom rozšírili neoliberálne excesy, ktoré znepokojujú mnoho ľudí a často „lezú aj na nervy“. Zákonitým dôsledkom je, že „politické kyvadlo“ sa začalo presúvať na opačnú, konzervatívnu stranu. Západný politicko-mediálny hlavný prúd stále viac útočí proti ľavici ako pravici. Dochádza tak k rastu sily krajnej pravice, s ktorým si vo viacerých štátoch nevedia poradiť.
Už ani farebné či kvetinové revolúcie nie sú také, ako bývali
Pojem farebnej (kvetinovej) revolúcie je symbolický, ale prozápadne propagandistický a preto neexistuje ani jej jednoznačné vymedzenie. Charakterizuje sa voľne na základe vybraných znakov v neoliberálnom duchu.
Na prvom mieste je vraj snaha „nastoliť“ demokraciu a odstrániť autoritársku popr. skorumpovanú vládu. So snahou bojovať proti korupcii, to je na smiech, lebo keď sa pozrieme na mnoho vlád nielen v postsocialistických ale aj západných štátoch, doslova to tam ňou hýri. Vrcholom západného pokrytectva je aktuálne snaha zakryť korupciu predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej. Keby to čo stvárala s firmou Pfizer, robila s ruským výrobcom vakcíny Sputnik-V, už dávno by bola politicky zlikvidovaná. Do topánok tečie aj bývalému komisárovi pre spravodlivosť (2019 – 2024) Didierovi Reyndersovi, ktorý nafúkane poučoval aj Slovensko. Čelí vyšetrovaniu z prania špinavých peňazí, ktoré mohli pochádzať aj z korupčných schém.
K hlavným aktérom farebných (kvetinových) revolúcií patria mimovládne organizácie, ktoré „žijú“ len vďaka západnému financovaniu. Protesty sa začali vždy po voľbách, ktoré prehral kandidát opozície. Vyhlásili sa preto za sfalšované a žiadalo sa ich opakovanie.
Napriek masívnemu, nafúknutému používaniu pojmu farebná (kvetinová) revolúcia, v skutočnosti išlo len tri takéto udalosti:
- Ružová revolúcia v Gruzínsku (začala sa v novembri 2003),
- Oranžová revolúcia na Ukrajine (začala sa v novembri 2004),
- Tulipánová revolúcia (niekedy aj Žltá) v Kirgizsku (začala sa v marci 2005).
Všetci traja vodcovia, ktorí boli symbolmi týchto revolúcií a dostali sa na čelo štátov, skončili neslávne, s väčším alebo menším neúspechom. Michail Saakašvili bol dve obdobia prezidentom (2004 – 2014). Z Gruzínska potom odišiel a po nelegálnom návrate je od októbra 2021 vo väzení. Viktor Juščenko bol prezidentom v rokoch 2005 – 2010. Pri druhom pokuse kandidovať za prezidenta získal 5,45 % hlasov a na jeho podporu vytvorená strana Naša Ukrajina v parlamentných voľbách v októbri 2012 dostala 1,11 % hlasov. Politický vplyv teda rýchlo stratil. Najhoršie dopadol Kurmanbek Bakijev, ktorý bol prezidentom v rokoch 2005 – 2010. V dôsledku svojej politiky bol paradoxne zosadený tiež po pouličných nepokojoch.
Niekedy sa za pokus o prvú revolúciu tohto typu označujú udalosti v Srbsku v októbri 2000. Boli však pomenované ako buldozérová revolúcia. Západné pramene označujú za blízke týmto revolúciám aj viaceré protesty proti výsledkom volieb, najmä v Arménsku vo februári až marci 2008 a v Moldavsku v apríli 2009.
Mimoriadny záujem má západný hlavný politicko-mediálny prúd vidieť revolúcie v Bielorusku, najmä v protestoch proti zvoleniu Alexandra Lukašenka. Išlo o „džínsovú“ revolúciu v marci 2006, v decembri 2010 (niekedy sa označuje ako Námestie 2010) a od augusta 2020 do marca 2021. Do tejto kategórie sa zaraďujú aj protesty v Rusku od decembra 2011 do júla 2013 po parlamentných a neskôr aj prezidentských voľbách.
V záujme udržiavania slabnúceho ducha týchto revolúcií v neoliberálnom podaní sa za ne na Západe začali označovať aj protesty inde ako v postsocialistických štátoch. Boli to však akcie, ktoré mali rôzne príčiny a charakter. V Libanone išlo o cédrovú revolúciu od februára do apríla 2005, v Mjanmarsku šafranovú revolúciu od augusta do októbra 2007 a zelenú revolúciu v Iráne v júni 2009 (tá jediná bola po prezidentských voľbách).
Úpadok farebných (kvetinových) revolúcií zosilnel po tzv. arabskej jari, ktorá sa vymkla Západu spod kontroly a priniesla zvýšenú nestabilitu na Blízkom východe. Začalo to nepokojmi v Tunisku v decembri 2010, ktoré dostali názov jazmínová revolúcia. Spustili podobné akcie vo viacerých arabských štátoch, ale odvtedy sa už nič farebnou (kvetinovou) revolúciou nepomenovalo.
V niektorých zdrojoch možno ešte nájdeme aj iné formy masových protestov proti autoritárskym a skorumpovaným vládam (vodcom) označované za „takmer“ revolúcie. Patria však už k historickým záležitostiam a ako sa v Gruzínsku ukázalo, vypáchli ako fľaša dlho otvoreného vína. Možno z obáv z neúspechu už ani násilné protesty spojené s euromajdanom od novembra 2013 do februára 2014 nedostali farebný či kvetinový prívlastok. Zato boli poriadne krvavé…
Všetky spomenuté protesty boli organizované prozápadnými silami za finančnej a politicko-mediálnej podpory zo zahraničia. Ich organizácia bola, ľudovo vyjadrené, na jedno kopyto, podľa „rovnakého“ scenára. Ak sa na ich výsledky pozrieme objektívne i realisticky, nikde nepriniesli stabilitu ani rozvoj. Ich hlavným (a možno aj jediným) cieľom bolo politicky rozšíriť sféru vplyvu neoliberálnej globalizácie a prispieť k zvýšeniu jej ziskov na úkor nezápadných štátov.
Podivná politická stabilita na dnešnom Západe
V súvislosti so stavom neoliberálnej globalizácie sa nedá ináč ako sarkasticky zamyslieť nad tým, že v štátoch G-7 vzniká akási podivná stabilita. Za zhruba tri štvrte roka predčasne padli vlády v piatich štátoch skupiny. Postupne to bolo vo Veľkej Británii, Francúzsku (tam dokonca dvakrát), Japonsku, Nemecku a nedávno v Kanade. Zaujímavé je však volanie z niektorých týchto štátov po opakovaní volieb v Gruzínsku.
Dobre na to zareagoval predseda gruzínskeho parlamentu Šalva Papuašvili, ktorý Emmanuelovi Macronovi odkázal, že nechce zasahovať do vnútorných záležitostí Francúzska, ale na základe stavu verejnej mienky by mu odporučil vypísanie predčasných volieb, čo by bolo dobrým riešením politickej krízy. Predseda gruzínskej vlády Irakli Kobachidze francúzskemu prezidentovi, ktorý obvinil Rusko zo zasahovania do volieb v Gruzínsku, pripomenul, aby sa radšej pozrel na Ukrajinu. I. Kobachidze nechcel komentovať rôzne lži, ale podľa neho bola Ukrajina obetovaná a dnes sa stojí pred problémom, že je to zničená krajina.
Ak sa pozrieme viac na EÚ, tak vidíme, že sa v nej príliš rozmohla polarizácia spoločností, ktorá prináša politickú nestabilitu. Ide nielen o už spomenuté štáty, ale aj Slovensko a celú V4. Podobné to je aj v Španielsku. Bulharsko už roky nedokáže zostaviť stabilnú vládu. A dalo by sa pokračovať aj ďalej.
Západ, hoci slabne a je v „superkríze“, sa zatiaľ nevzdáva zištnej podpory jemu oddaných síl v štátoch, kde nie sú neoliberálne vlády po jeho chuti. Zmeny môže priniesť Trumpova administratíva v USA, ale k stabilite na Západe i vo svete v súčasnej rozháranej situácii ťažko prispeje. Nejde len o agresívne vyjadrenia nového prezidenta USA, ale veľkým problémom budú dopady jeho ekonomickej línie, ktorej sa obávajú nielen v EÚ ale aj inde. Počkajme si, čo urobí s ukrajinskou krízou, lebo svoje pôvodné velikášske vyhlásenia o tom, že vojnu tam ukončí do 24 hodín, už zmenil na pol roka, pričom dúfa, že sa to podarí skôr.
Nový prezident z Gruzínskeho sna bez ťažkostí nastúpil do úradu
Udalosti v Gruzínsku nabrali koncom decembra nový smer. Napriek „smelým“ vyjadreniam bývalá prezidentka Salome Zurabišviliová aj s podporu opozície bez odporu, ktorým sa vyhrážala, opustila 29. decembra prezidentské sídlo v paláci Orbeliani. Sama sa však naďalej považuje za jedinú legitímnu gruzínsku prezidentku. Hovorí o paródii vládnej moci, ale jej vystupovanie a reči sú ešte smiešnejšie. Predstavitelia Gruzínskeho sna ironicky uviedli, že S. Zurabišviliovej sa zrejme nechcelo robiť spoločnosť M. Saakašvilimu vo väzení a preto radšej ustúpila.
Zúfalým krokom opozície, ktorej protestom vláda odoláva, bola aj neúspešná výzva k ozbrojeným silám, aby zasiahli proti moci Gruzínskeho sna. Navyše počas dvoch mesiacoch trvania protestov opozičná strana Za Gruzínsko viackrát prejavila rozdielne názory na spôsoby ich uskutočňovania.
USA sa nevzdávajú zasahovania do vnútorných záležitostí a 27. decembra uvalili sankcie na Bidzinu Ivanišviliho. „Najspravodlivejšie“ ministerstvo zahraničných vecí na svete to zdôvodnilo tým, že Gruzínsky sen pod jeho vedením uprednostnil záujmy Kremľa a zišiel z euroatlantickej cesty, čo protirečí ústave i vôli gruzínskeho národa.
Keby to nebolo tragikomické, mohlo by nás to aj dojať. Pripomenieme však, že k pokusom Západu vedeného USA zasahovať do záležitostí iných štátov neustále dochádza, hoci v poslednom necelých 10 rokoch skončili neúspechom najmenej štyri pokusy o prozápadné štátne prevraty. Bolo to v Turecku (2016), Venezuele (2019), Bielorusku (2020) a Kazachstane (2022).
Avšak aj v republikánskom tábore USA majú výhrady voči Gruzínskemu snu. Joe Wilson, člen Snemovne reprezentantov od roku 2001, nedávno obvinil B. Ivanišviliho z uzavretia kontraktu na výstavbu prístavu v Anaklii s čínskou firmou, ktorá je na sankčnom zozname v USA.
Zopakujeme, že na zasadnutí Rady EÚ pre zahraničné veci v Bruseli 16. decembra Maďarsko a Slovensko zablokovali prijatie sankcií voči predstaviteľom gruzínskej moci. Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Juraj Blanár to zdôvodnil potrebou zachovať dialóg s Gruzínskom. Maďarský prezident Tamás Sulyok neskôr gruzínskemu prezidentovi zablahoželal k zvoleniu.
Vládnej gruzínskej strane sa v súlade s právom (nefunguje podľa zásad EÚ a USA) podarilo po parlamentných a prezidentských voľbách obnoviť moc v štáte. Ešte v deň svojej inaugurácie Micheil Kavelašvili podpísal viaceré zákony. Išlo v nich o zákaz nosiť masky na protestných akciách, používať pyrotechniku a lasery, ktorými sa svietilo do očí policajtov a oslepovali aj kamery, čo násilnosť demonštrácií obmedzí. Vzhľadom na vyjadrenia S. Zurabišviliovej bola zbavená práva na štátnu ochranu, ktorú predchádzajúci prezidenti mali rok pod odchode z funkcie.
Gruzínske úrady pokračujú v rozhodnom postupe proti nepokojom. Za účasť na nich potrestali 25 cudzincov. 4. januára bolo už 10 z nich vyhostených.
Záver
Po inaugurácii M. Kavelašviliho intenzita protestov poklesla, ale pokračujú aj v tomto roku so starými požiadavkami. 6. januára protestujúci znovu prekryli Rustaveliho prospekt v Tbilisi.
Zaujímavá je informácia médií z 8. januára, že S. Zurabišviliová získala Kissingerovo štipendium (jej vek nebudeme radšej pripomínať, ale v liberálnej demokracii sa ničomu nesmieme čudovať) na McCainovom inštitúte, ktorý sídli vo Washingtone ale je súčasťou Arizonskej univerzity. Zatiaľ zostáva údajne v Gruzínsku. Niektoré zdroje tvrdia, že sa chystá zúčastniť sa ako „gruzínska prezidentka“ na inaugurácii Donalda Trumpa, na ktorú dostala pozvánku.
Sú viaceré náznaky, že Západ sa nemieni vzdať snahy obrátiť Gruzínsko proti Rusku. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vyhlásil, že Moskva nie je proti normalizácii vzťahov s Tbilisi, ak s tým bude súhlasiť.
Poloha Gruzínska zostáva lákadlom. Hoci ide o malý štát, vyvoláva najmä geopolitický záujem, ktorý môže mať rôzne podoby. Žiaľ, v dnešnom svete sú stále zákerné sily, ktoré keď nedosiahnu svoje ciele, tak pomery aspoň destabilizujú. A sú regióny, kde si tieto sily pokoja nedajú…
P.S. Trochu aj ináč. Pamätníci si možno spomenú na dva slovensko-gruzínske koprodukčné filmy. Prvý bol vojnový a zároveň romantický z roku 1960 Prerušená pieseň o osudoch slovenských vojakov na sovietskom fronte aj o láske medzi slovenským vojakom (v civile učiteľom) a gruzínskou lekárkou. Druhý bola komédia z roku 1977 Rača, láska moja o družbe slovenskej a gruzínskej vinárskej oblasti rovnakého mena, ktorú sprevádzala aj láska dvoch mladých ľudí.
Doplníme, že k obchodným značkám Gruzínska, ktoré mnohí na Slovensku dobre poznajú, patrí more (turistické centrum Batumi), hory a množstvo historických pamiatok (kláštorné komplexy, Vojenská cesta a i.). Sú to aj kvalitné vína (niektoré s historickou tradíciou zrenia v zvláštnych keramických nádobách – kvevri) a brandy (Gruzignac).
