František Škvrnda st.: Gruzínsky sen nechce dopustiť novú farebnú ani kvetinovú revolúciu (I. časť)

Voľby v postsocialistických štátoch, najmä na území bývalého ZSSR, v ktorých nevyhrajú sily podporujúce Západ, vedú v posledných rokoch k vyvolávaniu nepokojov, spravidla vedúcich do pokusov o štátne prevraty. V 21. storočí sa tieto aktivity začali označovať za farebné, niekde aj kvetinové, revolúcie. Len politicky naivní (a Západu oddaní  ľudia), vidia v USA, NATO a EÚ aktérov, ktorí vraj nezištne podporujú „nepoškvrnenú“ demokraciu, ktorá sa oblieka do čoraz fľakatejších šiat.  

Po úspechu (zmene moci) si Západ bezohľadne a dlhodobo vyberá viacnásobne väčšie „desiatky“ ako za čias feudalizmu. Svojim „spolupracovníkom“ sa odmení veľmi štedrými judášskymi grošmi. Podporuje nimi aj mimovládne organizácie, ktoré sa podieľajú na aktivitách proti moci nevyhovujúcej Západu. Stačí si pripomenúť arogantné a „hrdé“ ale politicky stupídne vyjadrenie aktivistického Martina M. Šimečku, že Sorosove peniaze pomohli mimovládnym organizáciám poraziť Vladimíra Mečiara.

Opakovanie pokusov o farebné (kvetinové) revolúcie prináša najmä nové tragédie

Pokusy o štátne prevraty sú pre ich sponzorov zo zahraničia veľmi nákladné. Ak sa farebné (kvetinové) revolúcie na prvýkrát nepodaria, keď sa naskytne možnosť, zopakujú ich.

Kam to vedie, vidieť na Ukrajine. Prvýkrát tam došlo k tzv. oranžovej revolúcii na konci roku 2004, ktorá vyvolala opakované prezidentské voľby. Viktor Juščenko však svoje víťazstvo premrhal a v nasledujúcich voľbách v januári 2010 ho porazil Viktor Janukovyč, ktorý sa na Západe považoval za „proruského“. Potom ako ukrajinská moc pod jeho vedením odmietla prijať nevýhodnú zmluvu o spolupráci s EÚ, sa za mohutnej podpory zo Západu začal tzv. euromajdan, ktorý priniesol aj obete na životoch.

Tento pokus o štátny prevrat bol zvláštny tým, že nebol po voľbách. Zrejme kvôli sprofanovaniu farebných a kvetinových revolúcií táto neústavná, protištátna akcia nedostala ani revolučno-farebný prívlastok. Jej epigóni ju však niekedy označujú z ťažko pochopiteľných dôvodov za revolúciu dôstojnosti.

Treba pripomenúť známu epizódu, keď vysoká predstaviteľka establišmentu USA odiózna Victoria Nulandová počas tzv. euromajdanu rozdávala keksíky vzbúrencom a neskôr veľkohubo a prostoreko vyhlásila, že USA museli niečo urobiť, lebo do Ukrajiny investovali veľmi veľa (podľa nej až 5 miliárd dolárov). V. Janukovyč bol ústavnoprávne pochybným  spôsobom zvrhnutý a nová rusofóbna moc s agresívnou nenávisťou pokračovala v ozbrojenom násilí proti svojim odporcom v tzv. antiteroristickej operácii. Ešte pred začiatkom operácie došlo v marci po referende na Kryme k jeho pripojeniu k RF. Západ naďalej podporoval ukrajinské aktivity, ktoré v RF považovali za ohrozovanie svojej bezpečnosti, čo sa ignorovalo. Moskva z toho dôvodu zareagovala špeciálnou vojenskou operáciou na Ukrajine, ktorá zakrátko, a iste nie náhodou, prerástla do zástupnej vojny medzi USA a RF.

Gruzínsko už tiež zažilo štátny prevrat po tzv. ružovej revolúcii, ktorá sa považuje za prvú farebnú revolúciu. Uskutočnila sa na konci roka 2003, po protestoch proti zvoleniu Eduarda Ševardnadzeho, ktorý mal prezývku Biela Líška kvôli svojej dlhej politickej kariére na rôznych funkciách ešte z čias ZSSR, za prezidenta. V opakovaných voľbách zvíťazil kontroverzný Michail Saakašvili, ktorý sa neskôr ukázal ako nevypočítateľný a psychicky labilný politik. Na rozdiel od V. Juščenka, sa mu podarilo zvíťaziť aj v druhých prezidentských voľbách, ale v oboch obdobiach skončil predčasne. V  druhom období to bolo otvorené pohŕdanie funkciou a štátom, keď z funkcie odišiel bez odovzdania úradu svojmu nástupcovi pred ukončením mandátu. Pikantné je, že na tzv. euromajdane, sa na strane vzbúrencov zapojili do boja proti legálnym mocenským zložkám aj gruzínski ostreľovači. 

Nové protesty začali po voľbách do parlamentu na konci októbra. Na konci novembra po zvolaní nového parlamentu a menovaní novej vlády po jej prvých krokoch sa zostrili a prerástli do krvavých zrážok protestujúcich s bezpečnostnými zložkami. Gruzínske vládne zdroje zdôraznili, že zabránia vývoju, ktorý sa začína podobať udalostiam z tzv. euromajdanu. A zlovestne, niekde na pozadí minulosti sú úvahy časti mediálnych zdrojov, ktoré tvrdia, že domov sa chcú vrátiť príslušníci z jednotky Gruzínskeho národného legiónu na Ukrajine, ktorý sa vytvoril v roku 2014. Ich presný počet nie je známy a niekedy sa odhaduje aj na niekoľko stoviek.

Stručne o výsledkoch voľbách v Gruzínsku, ktoré viedli

k novému pokusu o štátny prevrat

O širších súvislostiach aktuálnej situácie v Gruzínsku sme písali v Denníku VV 31. októbra v komentári „Stručne o zložitom a protirečivom politickom vývoji v Gruzínsku po roku 1991“. Zopakujeme, že vo voľbách 26. októbra sa do parlamentu sa dostalo päť subjektov. Po voľbách v roku 2016 a 2020, ktoré boli dvojkolové, sa vrátilo k jednokolovým voľbám. Počet členov parlamentu zostal neznemený – 150 poslancov. Bol jeden celoštátny volebný obvod a kvórum bolo 5 %. Gruzínsky volebný zákon nepripúšťa kandidatúru volebných blokov, ale obchádza sa to tým, že koalície sa formálne „schovávajú“ za listinu jednej strany, ale spravidla otvorene vystupujú pod názvom koalície.

Podľa oficiálnych volebných výsledkov zvíťazil Gruzínsky sen, ktorý získal 53,93 % hlasov a 89 kresiel. Na druhom mieste skončila Ahali (na čele Koalície za zmeny, v ktorej sú 4 liberálne strany prozápadnej orientácie) s 11,03 % hlasov a 18 mandátmi. Tretia bola Zjednotená národná strana, založená M. Saakašvilim (na čele koalície 3 strán Jednota – Národné hnutie), ktorá získala 10,17 % hlasov a 16 miest. Štvrtá skončila strana Lelo za Gruzínsko s vodcom Mamukom Chadzaradzem (na čele koalície Silné Gruzínsko, ktorá pozostáva z 3 strán liberálne stredového a stredovo ľavicového zamerania), s podporou 8,81 % hlasov, za čo dostala 14 kresiel. Ako posledná sa do parlamentu dostala stredová strana Za Gruzínsko, ktorú vedie bývalý predseda vlády (september 2019 – február 2021) za Gruzínsky sen Giorgi Gacharia. Dosiahla 7,78 % hlasov a obsadí 12 miest.

Všetky tri koalície, ktoré sa dostali do parlamentu, sa vytvorili v tomto roku. V parlamente je teda formálne zastúpených až 15 strán (5 z nich vzniklo po voľbách v roku 2020). Celkom kandidovalo 18 subjektov (v ktorých boli desiatky strán) a účasť na voľbách bola 58,94 %.

Výsledky volieb boli ranou pre západne orientované kruhy v Gruzínsku. Väčšina opozičných strán podpísala v máji 2024 Gruzínsku chartu s cieľom zabrániť po voľbách ďalšiemu zostaveniu vlády Gruzínskeho sna. K iniciátorom charty patrila radikálne prozápadná S. Zurabišviliová. Ide o političku, ktorá sa narodila v roku 1952 v Paríži v rodine gruzínskych emigrantov. Do roku 2004 pôsobila na francúzskom ministerstve zahraničných vecí, od roku 2003 ako veľvyslankyňa v Gruzínsku. V roku 2004 prijala gruzínske štátne občianstvo a po dohode prezidentov Jacquesa Chiraca a M. Saakašviliho bola v marci 2004 menovaná za ministerku zahraničných vecí Gruzínska, kde pôsobila do októbra 2005. Potom sa dala na samostatnú politickú dráhu s odôvodnením, že v Gruzínsku nie je demokracia. V roku 2018 ju aj s podporou Gruzínskeho sna zvolili za prezidentku. S Gruzínskym snom sa dostala neskôr do ostrých sporov. 16. decembra jej mandát končí. Podľa niektorých médií jej hrozí trestné stíhanie a teda robí všetko možné preto, aby sa nevytvorila ďalšia vláda Gruzínskeho sna.

Výsledky volieb veľmi rýchlo označili za falšované a odmietli ich uznať v EÚ (opuncovali ich aj za ohrozujúce integráciu Gruzínska do EÚ) i v USA. Požadovalo sa aj prešetrenie všetkých porušení volieb. Krik sa ozýval aj z Ukrajiny, ktorej vodcovia sú proti Gruzínsku priam rozzúrení  kvôli jeho postoju k vojne. Všeobecne je západná úroveň kritiky výsledkov volieb v Gruzínsku opretá o ošúchané, omieľané frázy, ktoré sú už neúčinné. A tak zostávajú len výzvy k protestom, ktoré „náhodou“ prerastajú do násilností, pripomínajúcich Kyjev z prelomu rokov 2013 – 2014.

Zdôrazníme, že takí útlocitní na Západe, najmä v EÚ, neboli voči spôsobu volieb v Moldavsku. Vláda za podpory prezidentky Maie Sanduovej, ktorá znovu kandidovala, prijala viacero nedemokratických opatrení. Najmä pod zámienkou ruskej hrozby obmedzovali  možnosti opozičných síl. V prezidentských i parlamentných voľbách sa situácia smerom k „správnym silám“ obrátila až na konci sčítania hlasov zo zahraničia. Krutým paradoxom sa stalo, že M. Sanduová v hlasoch, ktoré odovzdali voliči doma v Moldavsku nezvíťazila, ale pomohli jej k tomu hlasy zo zahraničia. Moldavská opozícia odmieta uznať výsledky prezidentských i parlamentných volieb, ktorým predchádzalo viacero neštandardných opatrení. Na Západe sa však o tom radšej mlčí.

Nervozitu v Moldavsku zvyšuje aj druhé kolo volieb prezidenta v Rumunsku, kde v prvom kole prekvapujúco zvíťazil nezávislý kandidát Calin Georgescu. Médiá hlavného prúdu ho opisujú ako krajne pravicového kandidáta s protizápadnými a proruskými postojmi. Poukazujú aj na to, že vraj ho zvýhodnila kampaň, ktorú viedol prevažne na platforme Tiktok. Nuž asi ani v Rumunsku nie sú všetci v zajatí médií hlavného prúdu a hľadajú informácie aj inde.

Pokračovanie (o vývoji a stave protestov proti výsledkom volieb v Gruzínsku) nasleduje.