Eduard Šebo ml.: Ôsmy máj – deň víťazstva nad nemeckým nacizmom alebo deň protiruskej nenávisti?

Sledujem to už dlho a každým rokom je to horšie. Miesto toho, aby sme si pripomínali – dnes už po 80-ty krát – bezpodmienečnú kapituláciu nemeckého nacistického štátu aj s ich spojencami – sústredíme sa viac na prepisovanie dejín, než na ich pripomínanie.

Miesto toho, aby sme si pripomínali, čo viedlo k doposiaľ najväčšiemu vojnovému konfliktu 20-teho storočia, ako tento konflikt prebiehal, aké boli jeho ideologické motivácie a ako vyzerala geopolitická architektúra vtedajšieho sveta…

… sme svedkami snahy o prepisovanie dejín, snahy o pretláčanie účelovej propagandy, pokryteckým moralizovaním a hľadaním (niekedy aj vecne a historicky správnym, no účelovo propagandistickým) chýb tých, čo proti nacizmu bojovali… a vyhrali. Našťastie.

V snahe prepisovať dejiny sa mi zdá byť najpopulárnejším propagandistickým ,,naratívom“ – čiže žvástom ten, ktorý hovorí o Sovietskom zväze ako o štáte, ktorý druhú svetovú vojnu rozpútal – a to z pozície svojho spojenectva s nacistickým Nemeckom. Čiže ZSSR podľa tohto propagandistického nezmyslu nebol obeťou, ale agresorom.

Najväčší propagandisti dokonca radi zmienia aj svoje úvahy o tom, že ak by Nemecko na Sovietsky zväz nezaútočilo, určite by naň zaútočil Sovietsky zväz. Nacistické Nemecko tak vlastne iba sovietov o čosi predbehlo a ich boj bol preventívnou vojnou proti nevyhnutnému. Nacisti teda boli chytrí a spravili len to, čo by aj tak spraviť museli. Mimo iné… vyvraždiť všetkých Slovanov, Židov, Rómov a iné podradné neárijské rasy. Inu, preventívna vojna proti komunizmu – veď to je logické a správne.

Fascinujúce na týchto absurdných, históriu poprierajúcich alebo iba účelovo vykladajúcich ľuďoch mi príde najmä fakt, že ak by druhú svetovú vojnu vyhrali nacisti, bolo by z týchto históriu nechápajúcich a ignorujúcich ľudí… mydlo alebo poťahy sedačiek.

V úvahách mnohých zmienených ľudí sú slová ako anti-komunizmus, anti-boľševizmus, anti-totalitarizmus presne tým istým ako boj proti Rusku, čiže proti-ruskosť.

Často sa stretávam aj s úvahami o tom, že komunizmus bol taký istý ako nacizmus. Že mal podobnú stranícku organizáciu, bol rovnako autokraticky hierarchický a tým pádom bol aj rovnako agresívny, deštruktívny, či tyranský. Hmm. Fakty nehrajú rolu – dôležité je iba záverečné ,,poznanie“, že nacizmus bol rovnaký ako komunizmus. Niet medzi nimi rozdielu. Všetko ostatné sú už iba drobnosti vhodné na akademickú diskusiu.

Hovorím si, veď dobre. Ak by dotyční mali pravdu, mohol by som s nimi takú akademickú debatu viesť. Napríklad v sprche a prihováral by som sa mydlu. Protistrana by pekne bublinkovala a následne odtiekla do kanála. A potom by sme diskusiu uzavreli, že veď áno… môžeme o drobných detailoch diskutovať, hoci na výsledku to nič nezmení.

Iba pre úplnosť uvediem, že komunizmus ako ideológia bol z pohľadu teórie vysoko demokratický a utopisticky ľavicový koncept zameraný na zlepšenie života tzv. pracujúceho ľudu (pričom jeho protikladom bola zhýralá a ľud vykorisťujúca buržoázia a kapitalisti žijúci z akumulácie kapitálu miesto dobrej poctivej manuálnej práce). Komunistická spoločnosť mala byť utváraná zdola a mala si vo svojich komúnach voliť predstaviteľov, z ktorých by sa utvárali vyššie a vyššie mocenské štruktúry až po plne demokraticky zvolené vedenie štátu. V komunistickej spoločnosti nemali hrať rolu rozdiely v národnosti, triednej spoločenskej príslušnosti (tá mala zaniknúť), či rozdiely medzi mužmi a ženami (čo do možností vzdelávania, či uplatnenia).

Že v praxi sa z uvedeného veľa nenaplnilo je už iná téma. Ideologicky je však faktom, že nacizmus a komunizmus nie sú ani náhodou rovnaké druhy zla – a súčasne platí, že obe ideológie aj so štátmi, v ktorých sa uplatnili neexistovali v medzinárodnom vákuu a svoju za svoju existenčnú hrozbu považovali francúzsky a britský imperializmus. Som toho názoru, že oba zmieňované režimy – nemecký nacizmus ako aj sovietsky komunizmus predstavovali určitú odozvu na západný – najmä francúzsky a britský – imperializmus – a to v súlade s vlastnými imperiálnymi tradíciami a dejinnými skúsenosťami.

Aby som však nevyznieval iba ako niekto, kto nemá žiadne argumenty a vypisuje iba akési prázdne a ničím nepodložené propagandistické úvahy (ako mnohí vyššie zmienení), tak si spomeňme zopár historických detailov z obdobia pred 2. svetovou vojnou.

Ktože sa to bratal s nacistickým Nemeckom a jeho vodcom Hitlerom? Bol to najmä Sovietsky zväz so Stalinom, všakže? Pre skúšku správnosti si to pozrime v dátumoch podpisov medzinárodných zmlúv z medzivojnového obdobia. Najvýznamnejšie sú samozrejme zmluvy o neútočení, či spolupráci s (už) nacistickým Nemeckom.

1932 – vypovedanie zmluvných dohôd Nemecka vyplývajúcich zo ženevskej konferencie o regulácii zbrojenia.

1933 – vystúpenie Nemecka i Talianska zo Spoločnosti národov (predchodca dnešnej OSN). Japonsko vystúpilo v roku 1937. Sovietsky zväz bol do Spoločnosti národov prijatý v roku 1934 a vylúčený v roku 1939 po vypuknutí tzv. Zimnej vojny).

1935 – námorná dohoda medzi Nemeckom a Veľkou Britániou.

26.1.1934 – Nemecko / Poľsko. Obsahom je dohoda o vzájomnom neútočení. Podpisujúcimi boli Hitler a Pilsudski.

25.11.1936 – pakt proti Kominterne. Dohoda medzi Nemeckom a Japonskom namierená proti Sovietskemu zväzu. V roku 1941 sa ku tejto zmluve pridalo aj fašistické Slovensko spolu s ostatnými nacistickými satelitmi.

29.9.1938 – Nemecko / Anglicko, Francúzsko, Taliansko. Zmluva známa ako tzv. Mníchovská dohoda. Obsahom bolo určenie nových hraníc Československa. Podpisujúcimi boli Hitler, Chemberlain, Daladier, Mussolini. Za ČSR nikto.

6.12.1938 – Nemecko / Francúzsko. Ide o takzvanú francúzsko-nemeckú deklaráciu o neútočení a priateľských vzťahoch. Podstatou bola dohoda o rešpektovaní hraníc medzi Nemeckom a Francúzskom a záväzok o vynaloženie maximálneho úsilia pre dobré susedské vzťahy.

31.5.1939 – Nemecko / Dánsko. Dohoda o neútočení.

7.6.1939 – Nemecko / Estónsko, Nemecko / Lotyšsko. Dohoda o neútočení.

23.8.1939 – Nemecko / Sovietsky zväz. Dohoda o neútočení, tzv. Pakt Molotov-Ribbentrop. Táto dohoda je poslednou dohodou medzi nacistickým Nemeckom a štátmi na východ od jeho hraníc.

Čiže aby sme si to zhrnuli. Nacistické Nemecko malo v dobe pred vypuknutím 2. svetovej vojny podpísané množstvo dohôd o spolupráci, či o neútočení so svojimi susedmi. Jeho západné hranice i hranice západných štátov boli relatívne jasne vymedzené a neboli o nich vedené zásadné spory.

Vzťahy Nemecka a západných štátov určovali zmluvy z Locarna (1925), Briand-Kellogov pakt (1928) a dohody so Spojenými štátmi americkými z rokov 1924 a 1929 (Finančné plány Dawe-sa a Young-a).

Locarnské dohody určovali najmä hranice medzi Nemeckom a jeho západnými susedmi – čiže Francúzskom a Belgickom a s jeho južným susedom – čiže Talianskom. Predmetné hranice tak dostali medzinárodné garancie nezmeniteľnosti – a to prostredníctvom Rýnskeho garančného paktu. Takúto garanciu však nedávali pre štáty na východ od Nemecka – čiže pre štáty Pobaltia, Poľska a Československa. Pre tieto hranice sa predpokladala možnosť dodatočných úprav – čo logicky predstavovalo priestor pre expanziu nemeckého politického vedenia.

Považujem za veľmi žiadúce pripomenúť si aj vzťahy medzi

Sovietskym zväzov a Nemeckom. Tento vzťah sa dynamicky vyvíjal už v medzivojnových 20-tych rokoch a mal svoje vyjadrenie v niekoľkých medzinárodných zmluvách.

V roku 1922 bola podpísaná Rapallská zmluva, ktorá umožnila obnovu diplomatických vzťahov, obchodné partnerstvo a vzájomné odpustenie si reparácií za zabavený majetok zo strany Nemecka a za vojnové škody spôsobené Sovietskym zväzom. Predmetom bola dokonca aj vojenská spolupráca – ktorú podchytáva podrobnejšie neskoršia Berlínska zmluva zo začiatku roku 1926. Tento pozitívne sa utvárajúci vzťah medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom reflektoval dejinný výjov, v ktorom sa Nemecko i Sovietsky zväz po prvej svetovej vojne dostali na okraj európskeho i svetového medzinárodného diania. Predmetná spolupráca týchto štátov sa však výrazne ochladila nástupom Hitlera, resp. nacistov k moci.

Taktiež by bolo vhodné spomenúť, že Československo v medzivojnovom období bolo súčasťou vojenských dohôd, ktoré sa zvyknú nazývať Malá dohoda. Jej účastníkmi boli ČSR, Juhoslávia a Rumunsko a jej najväčším zahraničným podporovateľom bolo Francúzsko. Namierená bola proti maďarskej snahe o zmenu svojich povojnových hraníc na úkor účastníckych štátov Malej dohody.

V čase pred oficiálnym vypuknutím 2. svetovej vojny sme tak boli v situácii, kedy západné imperiálne mocnosti na čele s Veľkou Britániou a Francúzskom (Spojené štáty americké žili politikou nezasahovania do svetového diania – tzv. politika izolacionizmu) negarantovali hranice stredo- a východo-európskych štátov. Dávali tým Nemecku (bez ohľadu na jeho vnútorný režim) jasne najavo, že predmetný geopolitický priestor môže byť predmetom diskusie.

Locarnské dohody z roku 1925 riešili niektoré konfliktné aspekty spolupráce Nemecka s jeho západnými susedmi. Nemecká vláda sa týmito dohodami snažila medzi iným aj o zrušenie obmedzení uvalených na silu jeho armády a taktiež o odvolanie jej viny za prvú svetovú vojnu. Vo vzťahu ku svojim niekdajším kolóniám, ktoré boli po 1. svetovej vojne určené do mandátnej správy požadovalo taktiež zmenu (čiže návrat pod správu vlády v Berlíne). Nemecko taktiež požadovalo stále členstvo v Rade Spoločnosti národov (čo sa mu neskôr aj podarilo).

Britská politika voči Nemecku, stredo-európskemu priestoru i voči Sovietskemu zväzu sa po skončení 1. svetovej vojny nijak zásadne nezmenila. Strednú Európu považovala za nemeckú sféru vplyvu (napriek francúzskej snahe o vlastnú prítomnosť a vplyv v priestore uvoľnenom po rozpade Habsburskej monarchie) a za základ svojej kontinentálnej politiky považovala bránenie v užšej spolupráci medzi Francúzskom a Nemeckom ako aj medzi Nemeckom a Ruskom. Potenciálna vojna medzi Francúzskom, Nemeckom a Sovietskym zväzom (čo je z britského pohľadu iba iný názov pre Rusko) by nebola ničím, čoho by sa bolo treba z londýnskeho pohľadu obávať. Smerovanie udalostí ku takémuto následnému vývoju je čosi, čo považujem za očividné. Nie náhodou to boli práve Briti, kto hneď po skončení 2. svetovej vojny rozmýšľali o rozpútaní novej vojny – a to práve so Sovietskym zväzom (koho to zaujíma, môže si naštudovať plán ,,Operácie Nemysliteľné“).

O všetkých týchto dejinných súvislostiach a faktoch by sa dali písať knihy – a tie aj boli napísané a ďalšie sa píšu. Mám však dojem, že skutočne poctivú literatúru faktu číta čoraz menej ľudí a čoraz častejšie sa ľudia nechávajú manipulovať dejinnými zjednodušeniami, ktorých účelom je prepisovať skutočné dejiny a podporovať geopolitické záujmy konkrétnych mocností.

Je to odporné, ako sa dnes mnoho ľudí aktívne snaží o práve takéto prepisovanie dejín – a je pritom úplne jedno, či je to v prospech Ruska, Nemecka, Francúzska, či Veľkej Británie.

Miesto pripomínania si obetí dôsledkov európskej imperiálnej geoplitiky aj s jej ideologickými zdôvodneniami je dnešné 80-te výročie víťazstva nad zvráteným nemeckým nacistickým režimom čaraz viac predmetom aktuálnej politiky a jej vojnovej alebo vojny-chtivej propagandy.

Miesto pripomínania si podielu viny všetkých zúčastnených imperiálnych mocností, ktoré svojou vládnou nekompetentnosťou v tom lepšom prípade a svojou od reality a ľudského utrpenia odtrhnutej úmyselnej šachovej partie medzi geopolitickými veľmocami v tom horšom prípade… vedieme medzi sebou miestami až absurdné debaty o tom, kto bol alebo nebol víťazom 2. svetovej vojny. Kto bol a kto nebol osloboditeľ od nacizmu, či o tom, kto je náš spojenen a priateľ.

Týmto prístupom sa všetci – celá spoločnosť – stávame čoraz necitlivejšími k obetiam nezodpovednej politike mocností a miesto kritiky namierenej práve proti nej… lezieme do názorových zákopov, kde niet inej možnosti ako bezpodmienečnej porážky protistrany… čo na konci procesu nedáva inú logickú možnosť riešenia ako vyvolanie ďalšej vojny – či už občianskej alebo medzištátnej. A potom nám už bude určite všetkým lepšie. Potom už tu bude raj na zemi – teda, za predpokladu, že vyhráme my.

Ale budiž. Sú vojny, ktorým sa vyhnúť skutočne nedá. Jednou z nich je tá, ktorá má za cieľ prepísať históriu. Tá, ktorá ma za cieľ z obetí urobiť útočníkov a z útočníkov obete. Lebo boj o interpretáciu dejín za použitia metódy ich falzifikácie (čiže ak nejde iba o zmenu výkladu dejín a jej hodnotenia na základe historických faktov)… nás donúti zopakovať si dejinné lekcie minulosti. Dôvodom bude, že sme ich neboli ochotní pochopiť a poučiť sa z nich.

Propaganda ide na plné obrátky. Sovietsky zväz nie je osloboditeľ Československa! ZSSR je okupant! Hmm. Tak čo je potom armáda Spojených štátov amerických v Nemecku, v Taliansku a v Japonsku? V Nemecku má aktuálne 119 vojenských základní, v Japonsku 120 a v Taliansku 44. Rozdiel oproti vojskám Sovietskeho zväzu v Československu je len ten, že Američania z krajín, ktoré si vojensky v 2. svetovej vojne podmanili nikdy neodišli. Sovieti sa do Československa vrátili po 20-ročnej povojnovej prestávke a po niečo viac ako 20-tich rokoch opäť odišli (rozhodnutím z Moskvy, nie z rozhodnutia Prahy, či Bratislavy). Vojská Spojených štátov amerických sa medzičasom rozšírili po temer všetkých štátoch strednej a východnej Európy… samozrejme, to sú naši spojenci a myslia to s nami dobre. Lebo oni predsa bojujú za naše záujmy, naše hodnoty a pre dobro ľudstava. Ako vtip by to bolo dobré, no realita vyznieva o dosť horšie.

Impériá nehájia žiadne morálne dobro, žiadne hodnoty, nebojujú pre dobro nás, či kohoľkovek na tejto planéte okrem seba samých a najmä svojej vládnucej suity a jej spriaznených skupín.

Sovietsky zväz nebojovoval proti nacistom na Slovensku preto, aby Slovensko oslobodil spod nacistického jarma ale preto, lebo ho nacisti chceli zničiť a vypáliť do tla. Nacisti neboli štátom v Pobaltí pomáhať v ich oslobodení spod sovietskeho jarma ale preto, lebo to považovali za svoj tradičný priestor vplyvu – ak nie priamo za súčasť ich nemeckého sveta a priestoru. Briti v minulsoti nebojovali proti Francúzom alebo proti Rusom kvôli dákym hodnotám (tie mali viac-menej identicky nastavené) … ale iba preto, lebo sa im s nimi skrížili záujmy a nemali vôľu sa dohodnúť na mierovom riešení daného stavu. Takto funguje klasická geopolitika a nič sa na nej nezmení.

A nie! Nemusíme si zvoliť iba dáku druhú stranu, ktorú by sme propagandisticky následne hájili. Voliť si medzi podporou imperializmu amerického, nemeckého, francúzskeho, ruského, či britského… považujem za nedostatočnú schopnosť formulovať a hájiť slovenské záujmy.

Od vlády Spojených štátov amerických by sme potrebovali garancie bezpečnosti – čiže to, aby tento priestor neovládli Nemci, Rusi, Briti alebo Francúzi. Od vlády Ruska potrebujeme (všetci v Európe) prístup ku zdrojom a optimálne aj možnosť využívať suchozemské a vzdušné prepravné trasy do Ázie. Od Nemcov a celkovo od štátov EÚ potrebujeme priemyselno-technologickú podporu a prístup na spoločný trh. Pri všetkých vzťahoch však musíme dbať na záujmy Slovenskej republiky a jej občanov a firiem. Nepotrebujeme byť iba dákym satelitom s obmedzenými možnosťami v ktorejkoľvek sfére. Potrebujeme partnerov, nie područie a diktát. A myslím si, že takto by to mali mať všetky štáty – obzvlášť tie malé a stredné – a práve s nimi by sme mali najviac spolupracovať. Práve vo vzťahoch s nimi môžeme byť byť skutočnými spojencami – či už v EÚ alebo vo svete. S tými veľkými štátmi napriamo nič zásadné nevyjednáme – ako hovorí Trump… nemáme na to karty. Mali by sme si však dať pozor aj na to, aby sme – najmä – do tých veľkých štátov zbytočne napriamo a prvoplánovo nekopali. Mohlo by sa nám pri tom stať, že si nás všimnú a zašlapia. Hrať sa musí podľa toho, aké máme karty, nie podľa toho, aké karty by sme si priali mať.

Som presvedčený, že zmysel existencie Slovenskej republiky, ako aj jej diplomacie by mal byť popri obhajobe slovenských záujmov (doma i v zahraničí) najmä v snahe o nachádzanie politických riešení smerujúcich k vzájomnému mierovému súžitiu. V takomto duchy by mali byť vedené aj oslavy 80-teho výročia porážky nemeckého nacizmu aj s ich Treťou ríšou.

Miesto debaty o vhodnosti účasti na oslavách 80-teho výročia ukončenia 2. svetovej vojny na tribúne niektorej z dnešných geopolitických veľmocí (či už Ruska, Veľkej Británie alebo Spojených štátov amerických) by sme od našich vrcholových politikov potrebovali menej pózerstva a viac odvahy postaviť sa snahám o prepisovanie našich dejín.

Potrebovali by sme viac politikov, ktorí by sa snažili o zmysluplné predchádzanie vojnovým konfliktom alebo o ich ukončenie, ak už ku nim prišlo. Je morálnym zlyhaním ľudstva, že nie sme schopní takýto systém nastoliť.

Zdroj: Facebook Eduard Šebo ml.