Eduard Chmelár: HODNOTU PRIATEĽSTVA A SPOLUPRÁCE MEDZI NÁRODMI TREBA VRÁTIŤ DO CENTRA MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV

V týchto dňoch si pripomíname 75. výročie vzniku Čínskej ľudovej republiky (1. októbra 1949) a 75. výročie nadviazania diplomatických vzťahov medzi Čínou a Slovenskom (6. októbra 1949, kedy vtedajšia ČSR uznala ČĽR ako jedna z prvých krajín). Je pozoruhodné, že dodnes je symbolom týchto dobrých vzťahov Farma čínsko-česko-slovenského priateľstva v provincii Hebei, ktorú naši odborníci pomáhali zakladať a v roku 1956 sme jej darovali 670 poľnohospodárskych strojov. Dnes je to prosperujúce družstvo, ktoré na rozlohe 300 kilometrov štvorcových funguje ako moderné mesto s vlastnou infraštruktúrou (žije v ňom viac ako 80 000 obyvateľov).

Ako to už býva, aj oslavu čínsko-slovenského priateľstva sa pokúsil niekto zhejtovať. V českej tlači sa objavil nesmierne primitívny príspevok s titulkom „Vládci na Slovensku oslavovali Čínu“. Akýsi Bohumil Kartous si v ňom pomýlil Tibora Gašpara s Ivanom Gašparovičom a pokúsil sa čitateľovi vnútiť dojem, že na recepciu k najdôležitejšiemu štátnemu sviatku ČĽR chodia len priaznivci totalitárnych režimov. Nuž, čo by povedal na to, že tam bol aj veľvyslanec USA na Slovensku Gautam Rana?

Čína je fascinujúca krajina s 5000-ročnou civilizáciou. Pri pohľade na to, čo dokázala najmä za posledných 40 rokov, sa musia ľuďom zo strednej Európy podlamovať kolená a keď to všetko vidíte, nemôžete si nepoložiť otázku, že ak je toto „rozvojový štát“, čo sme potom my. Kedysi bolo cnosťou rešpektovať odlišné systémy a rozvíjať priateľstvá medzi rôznymi civilizáciami. Dnes majú určité politické kruhy tendenciu poučovať, čo majú iní robiť a ako sa majú správať. Za kritikou stavu ľudských práv sa neraz skrýva neokoloniálna ideológia. Už viackrát som vyslovil názor, že v prvom rade by sme mali prejavovať záujem o stav ľudských práv v Európe, teda v civilizácii, ktorá sa k ich dodržiavaniu oficiálne zaviazala. Pred niekoľkými dňami Parlamentné zhromaždenie Rady Európy odhlasovalo, že Julian Assange bol 12 rokov protiprávne zadržiavaný ako politický väzeň (v našich médiách o tom nebola ani zmienka). Pamätáte sa ešte, ako sme prezidentku Čaputovú alebo iných štátnych predstaviteľov vyzývali, aby sa k jeho prípadu vyjadrili a zasadili sa za jeho prepustenie? Nestál im ani za pol slova, zato neustále im ležal na srdci stav ľudských práv v Číne. Viete, ja si myslím, že krajina, ktorá si nevie dať rady s 250-tisícmi Rómami žijúcimi v otrasných podmienkach v osadách (slovenských slumoch), nemá právo poučovať štát, ktorý vyviedol z chudoby 100 miliónov ľudí.

Čína má svoje problémy tak ako každá iná krajina, ale mali by sme k nej pristupovať s rešpektom a zohľadnením všetkých špecifík. A čo je najdôležitejšie, je to štát, od ktorého by sme sa mohli mnohému skôr učiť. Čínsku zahraničnú politiku založenú na podpore mieru, priateľských vzťahov, harmónie a vzájomne výhodnej spolupráce považujem za ten najvyspelejší a najperspektívnejší model medzinárodných vzťahov v súčasnom svete. Preto zvyčajne provokatívne odpovedám všetkým tým povrchným polovzdelaným tajtrlíkom, ktorí ma obviňujú, že som proruský, takto: „Nie, nie, vy sa mýlite, ja nie som proruský, ale pročínsky…“ Obávam sa síce, že tí hlupáci iróniu nerozoznajú, ale to mi je už srdečne jedno.

Často opakujem, že je v najvyššom štátnom záujme Slovenskej republiky udržiavať a rozvíjať priateľské vzťahy s každým, kto má o priateľstvo s nami úprimný záujem. Preto je pre mňa nepochopiteľné, keď sa rozvoj priateľstva medzi národmi považuje v určitých atlantických kruhoch za prehrešok. Západné krajiny si ani nevšímajú, že strácajú čoraz viac priateľov vo svete a namiesto toho moralizujú, kádrujú a šíria ideologickú nenávisť. Toto nemôže byť cesta. Rovnako ako keď sa škandalizuje snaha o udržanie čo najlepších vzťahov s Ruskom.

Červené denníčky sa v týchto dňoch zavzdušňujú nad tým, že Rusko vyradilo Slovensko zo zoznamu „cudzích štátov, ktoré vykonávajú nepriateľské akcie voči ruským diplomatickým a konzulárnym misiám v zahraničí“ (kam nás zaradili v júli 2022) a kladú si pomerne primitívnu otázku, či je to dobre alebo zle. V prvom rade treba pripomenúť, že celý problém si západná propaganda účelovo zjednodušila na „nepriateľské štáty“. Ruská diplomacia si však vždy dávala pozor, ako sa o nás vyjadruje a veľmi dlho (ešte aj po invázii na Ukrajinu) o nás hovorila ako o „západných partneroch“. To, že Korčokova diplomacia vykonávala voči Rusku „nepriateľské akcie“, je jednoducho fakt. No čo je ešte dôležitejšie, naša propaganda (pardon, po novom „strategická komunikácia“) si dala záležať na tom, aby celý problém falošne vykreslila tak, že oni s tým začali prví. Spomeňte si, ako Čaputová, Heger, Naď, Korčok či Káčer zdôvodňovali, prečo nemôžeme mať štandardné vzťahy s Moskvou – veď oni nás nazvali nepriateľmi!

V skutočnosti sme to boli my, ktorí sme ako prví bezdôvodne torpédovali naše vzájomné vzťahy. Bol to Ivan Korčok, ktorý ihneď po nástupe do funkcie ministra zahraničných vecí, resp. ihneď po návrate z USA na svojej prvej tlačovej konferencii už v roku 2020 nazval Rusko „nepriateľským štátom“ a po ňom to s chuťou opakovali Naď, Valášek, Krúpa, Klus a celá liberálna perepúť. A nadprácu robili aj novinári. Marián Leško 6. marca 2022 v Denníku N vyhlásil: „Rusko je náš nepriateľ, máme právo vypnúť jeho propagandistické trúby“, pričom dodal: „To sme naozaj takí naivní, že budeme uznávať pseudoslobodu prejavu?“ To len aby sme si uvedomili, kto tu skutočne potláčal slobodu prejavu až s boľševickou horlivosťou fanatických zväzákov z päťdesiatych rokov – Marián Leško sa mentálne vrátil do svojej komunistickej minulosti, keď písal pamflety na triednych nepriateľov a odporcov Varšavskej zmluvy. Hodnotu priateľstva a spolupráce treba vrátiť do centra medzinárodných vzťahov. Aj preto považujem vyradenie Slovenska zo zoznamu nepriateľských štátov za jednoznačný úspech slovenskej diplomacie.

Čína je kľúčová veľmoc 21. storočia, ktorá sa nám mení pred očami šokujúcou rýchlosťou ako žiaden iný štát a prináša úplne novú kvalitu medzinárodných vzťahov. Henry Kissinger raz napísal, že súčasná podoba Číny by sa páčila skôr Čankajškovi ako Mao Ce-tungovi. Pekný bonmot, ale úplne nesedí. Mao bol totiž naozaj zakladateľom moderného čínskeho štátu, ktorý sa od minulosti odtrhol nielen politickým režimom, ale predovšetkým odštartoval éru znovuzjednotenia a emancipácie Číny, éru vymanenia sa spod dovtedajších koloniálnych a neokoloniálnych vplyvov. A túto cestu dnes napriek všetkým chybám (a zločinom) nikto nespochybňuje, ani disidenti nie. Som hrdý na to, že spoluprácu s Čínskou ľudovou republikou som rozvíjal nielen ako poradca predsedu vlády SR, ale pokračujem v nej aj v ľudskej rovine. So súčasným veľvyslancom ČĽR na Slovensku Cai Ge udržiavam nielen formálne, ale aj priateľské vzťahy. Dnes sme boli napríklad oberať hrozno vo vinohrade v Nebojsi a popoludní som mu ukázal neogotický kaštieľ v Galante aj s historickým výkladom. Čínsky hosť neskrýval nadšenie. Viac fotografií nájdete na mojom instagrame.

Zdroj: Facebook – Eduard Chmelár

Visited 205 times, 1 visit(s) today

Podporte spravodajský portál Denník VV

  • Nezamykáme články
  • Necenzurujeme komentáre
  • Nezverejňujeme platené články

Viac info o podpore nájdete tu: PODPORTE VV

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora

Newsletter - Denník VV

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

1 Komentár

  1. Trochu to ma Chmelar histericky pomiesane. CSR nebolo Slovensko, ale centralisticky tzv. „ceskoslovensky“stat pod vednim ceskeho fasizmu=komunizmu.
    Vtedy Praha budovala aj Severokorejsku a izraelsku armadu, Kibuze v Izraeli (napr.Gpttwald) atd.

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Advertisement -spot_img

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás