Dušan Piršel: Som z toho smutný

Som smutný z toho,  že ani po toľkých  rokoch existencie vlastného štátu sme nedokázali vytvoriť puto dôvery medzi politikmi a občanmi. Alebo je to  stále krátka doba na to, že  nemáme jasno v tom, aké  hodnoty by niektorí politici  mail mať. Dôvera, integrita a zodpovednosť miznú a nahrádza ich cynizmus a chaos.

Doba a situácia je  predsa natoľko vážna, že dnes si inú politickú elitu ako ústavne konajúcu, poctivú, pracovitú, obetavú, odvážnu, rozhodnú a zodpovednú dovoliť nemôžeme.

Každá politická elita musí inšpirovať a kultivovať.

Len že tak ako existoval ako jeden z mála nepolitický politik, mnohými vysoko vážený Ladislav Chudík, bývalý minister kultúry po Nežnej revolúcii  tak táto výnimka potvrdzuje pravidlo, že do politiky česť výnimkám samozrejme  idú ľudia buď zakomplexovaní, neschopní sa inak profesionálne uživiť, rojkovia, alebo oportunisti, ktorí po vzore iných sa pokúšajú presadiť prevažne za cenu benefitov, ktoré systém ponúka.

Asi by sme museli žiť na izolovanom ostrove, bez prírodných zdrojov a infraštruktúry, aby si nás nikto nevšímal a nemal potrebu zasahovať do chodu spoločnosti a dejín, vtedy by sme mohli vygenerovať lídra, ktorý by mal víziu na viac období a nebál sa zásahu rôznych faktorov a záujmov. Pretože záujmy sú to, čo dnes určuje smer geopolitiky a aj tak väčšina záujmov je zraku obyčajných ľudí skrytá.

Problém vidím aj v tom, že mnohí Slováci najmä nevedia zobrať zodpovednosť sami za seba na vlastné plecia. Slováci za všetky svoje neúspechy obviňujú kadekoho spoza hraníc Slovenska, len nie sami seba. Stále je niekto iný vinný za neúspechy Slovenska, stále je Slovensko ten maličký štát – chudáčikovia, ktorému vždy niekto ubližuje, proste Slováci sa radi ľutujú a radi fňukajú nad sebou. Taký ukážkový frustrovaný, zakomplexovaný národ. Plus sebareflexia Slovákov je blízko k bodu mrazu.

A ten pocit menejcennosti vyplýva z pocitu, že slovenské bolo to chudobné, ubolené, upracované a elegancia, veľkosť,  to boli kvality, ktoré boli cudzorodé, aj keď ich tvorili slovenské ruky a um. Spoločenstvo potrebuje symboly, chrámy, katedrály, kráľov, princezné.

Viem, že nádej umiera posledná, ale pokiaľ sa zásadne nezmení spravovanie štátu, pokiaľ nebudú pristrihnuté občanmi krídelká politickým stranám, ktoré to nemyslia zodpovedne a vážne, ideálny politik nemá šancu a nebude. Preto je dôležité   voliť strany, ktoré nešíria nenávisť voči iným skupinám, nemobilizujú naše negatívne emócie k negatívnym spoločenským cieľom a tie, ktoré dokážu vybudovať politické štruktúry.

Šancu máme, pretože  na Slovensku  žije aj   veľa inteligentných a schopných ľudí. Problém je len v tom, že tí hlúpi sú plní sebavedomia a ti inteligentní sú často  plní pochybnosti.