V ostatnom čase prichádzam k názoru, že politika si nezaslúži v živote toľko pozornosti, koľko jej má. A vlastne na to jej slúži aj to hašterenie. Zjavne len na strhávanie pozornosti.
Lenže človek je tvor hyperemocionálny, hypersociálny, ustráchaný a mýtofilný. A súčasná politika práve saturuje všetky tieto ľudské danosti. Burcuje emócie osobitne nenávisti k oponentom, vytvára priestor pre spolčovanie do skupín, naši verzus iní a tiež apeluje na strach.
A tým, že politika útočí na ľudskú prirodzenosť, dokáže priťahovať pozornosť značnej časti obyvateľstva, napríklad ľudí, ktorí sledujú televízne debaty politikov. Nachádzajú v nich to, po čom túži ich vnútro.
Emócie nenávisti k tým, čo majú iné názory alebo identitu ako divák, pocit spolupatričnosti so svojimi, potrebnú dávku posilňovania rôznych mýtov, aj potrebnú dávku strachu to by bol koniec sveta, ak voľby vyhrajú títo.
Navyše vytvára aj ilúziu kontroly nad dianím. Keď zvolíme našich bude svet ružový sad. Čo mne osobne v súčasnej politike chýba, je tiež korektnosť. Je zaujímavé, ako v súčasnosti niektoré médiá vo verejnej komunikácii postupne menia významy pojmov.
Ja si korektnosť predstavujem hlavne ako jednotu slov a činov. Jasné vyjadrovanie bez zahmlievania a znevažovania iných postojov a podobne.
Ak sa chceme hrať na politickú korektnosť, zamlčiavať a ospravedlňovať postoje, ktoré sa ospravedlňovať nemajú, potom sami prispievame k falošnej spoločnosti. K falošnej spoločnosti prispieva aj absencia pravdy a lásky k národu, vlasti, k blížnym. Kto chce budovať akúkoľvek organizáciu, alebo aj seba samého bez týchto základných atribútov, môže mať len dočasný a falošný pozemský, materiálny úspech.
Žiaľ aj politika na každej úrovni sa buduje v súčasnosti bez týchto pevných základov. Čo je škoda. Bez morálnych a etických základov nevybudujeme nič poriadne. Okrem morálky a etiky, je dôležitá profesionalita.
Tak tiež absentuje vecný konštruktívny dialóg politických elít motivovaný spoločnou pozitívnou snahou posunúť krajinu, vyriešiť problémy. Keby v politike prevládla profesionalita nad straníckou príslušnosťou, tak si viem predstaviť, že by sme do vlády dlhé roky volili jednotlivých ministrov, ktorí by hlavne robili svoju prácu riadením rezortu a nie politickú agendu svojho predsedu.
Summa summarum.
Pre zdravie človeka aj spoločnosti je optimálne venovať politike, presnejšie politizovaniu, ktoré sa vydáva za politiku čo najmenej pozornosti. Náš čas a pozornosť musíme považovať za svoje vlastníctvo, ktoré nám nikto nesmie odňať.
To ale neznamená, že by sme mali rezignovať na voľby a iné formy spoločenského angažovania. Z politického vlaku sa vystúpiť nedá, žiaľ platí, že kto nevolí, necháva o sebe a svete rozhodovať iných.
Len to treba brať triezvo, bez veľkých emócií a s odstupom. A nedať si ukradnúť svoju vlastnú dušu žiadnym politikom. Jedine názory múdrych ľudí vzbudia súzvuk aj inšpiráciu.
Autor: Dušan Piršel
