Vďaka sociálnym sieťam máme denne kontakt s veľkým množstvom ľudí z celého sveta. No zdá sa mi, že kvantita len nedostatočne nahrádza kvalitu. Uvedomujem si, že žijeme neosobnú a plytkú dobu .
Táto neistá situácia otvorila stavidlá zlosti, hnevu a agresivity. Ako keby si ľudia nevedeli poradiť inak a tak svoju frustráciu prenášajú v hneve na iných.
Napokon aj dnešná politická scéna na svete je príliš zahltená egoizmom, prázdnotou duší.
Absentuje transcendentálna idea dobra.
Globalizácia, honba za ziskom, konzum, reklamy, sociálne siete a falošná demokracia spolu s plytkosťou médií a ohlupovaním ľudí vedú k neistote, človek nemá pevnú pôdu pod nohami, stráca morálne ale aj prírodné biologické inštinkty, kam patrí aj vyrovnávanie sa so stresom, nepočúva hlas svedomia a zdravý sedliacky rozum.
Speje to k úpadku ľudskosti ako takej.
Každý sa musí zmobilizovať a vrátiť sa k správnemu poriadku sveta, nastaviť si zrkadlo a pomenovať všetko správne. To je odrazový mostík ako určiť diagnózu a priznať si chorobu, odklon, vychýlenie od normálu, harmónie.
Lenže niektorí ľudia nechcú pozerať do zrkadla a vidieť realitu. Radi si zapchávajú uši, aby nepočuli nepríjemné veci. Odkladajú svojich rodičov či starých rodičov, aby sa nemuseli pozerať na choroby, prejavy staroby a slabosti.
Alebo sa ocitnú v lákavom svete virtuálnej reality, kde sa menia na štíhlych, mladých, bezproblémových, kde je všetko jasné a jagavé. A do toho im niekto príde s útokom na ich svedomie, vedomie, rozum. Vnímajú to ako šliapanie do ich nádejí. Aké jednoduché je sa vymazať, odstúpiť, neprijímať.
Veľkou otázkou teda je, či máme nádej v tejto neosobnej a plytkej dobe. Podľa môjho názoru, zušľachťovanie reziliencie je možné.
Ako však rozvíjať uvedenú schopnosť ?
Možno ak školy budú kvalitne vzdelávať a vychovávať, kultúra zušľachťovať, niektorí lekári kompetentne liečiť.
Média korektne informovať, politici sa vzájomne rešpektovať, mladí prejavovať úctu starším, keď mier bude cieľ a nie prekážka a napokon keď zbrojárske a farmaceutické firmy nebudú ovládať realitu .
Každý trocha môže, každý musí začať od seba, pritom to začína doma, v rodinnej výchove. Tam je základ a predpoklad reziliencie.
Dnes má ale rodina silného konkurenta v digitálnom a virtuálnom fenoméne.
Naša mládež cez sociálne siete si tvoria vzťahy, tvoria konšpirácie, prijímajú bludy i dobré informácie, žijú virtuálne vo svete anonymity.
Denne sú pripútaní na display mobilu, počítača alebo televízie.
Žijú v inom, nielen virtuálnom svete, ale často vo svete neskutočnosti a rodič im nerozumie a oni nedokážu komunikovať s rodičmi, majú svoj jazyk, pojmy, idoly o ktorých rodičia často nemajú ani tušenie.
Rezilienciu vnímam ako odolnosť človeka, ktorý sa vďaka nej dokáže vyrovnávať s prekážkami a nepriaznivými podmienkami života.
Práve spomínaná reziliencia je naša schopnosť zvládať záťažové situácie, podávať optimálny výkon, konať v súlade so svojimi hodnotami a dosahovať vytýčené ciele. Lebo hlavným cieľom našej existencie nie je nejako zabiť čas a prevegetovať do určitého bodu v čase, čím ďalej, tým lepšie.
Cieľom je transformovať náš čas a energiu na pozitívny a príťažlivý veľký sen.
Autor: Dušan Piršel
Pan autor mohol aspon kratko charakterizovat, co reziliencia je:
Reziliencia znamená PSYCHICKÚ A FYZICKÚ ODOLNOSŤ, VNÚTORNÚ SILU a schopnosť zvládať zmeny, životné výzvy a neúspechy s nadhľadom. Podľa prieskumov má až 40 percentný podiel na úspechu človeka. Predstavuje schopnosť človeka:
• Zvládať náročné životné situácie s nadhľadom
• Dosahovať efektívnejšie stanovené ciele
• Mať kontrolu nad svojim životom, myšlienkami a emóciami
• Kriticky myslieť a robiť správne rozhodnutia
• Efektívne manažovať svoju fyzickú a duševnú energiu
Lenze…vyssie uvedene nam uz vobec “nehrozi” pri plytkosti zitia, ktora zasiahla ludi ako pandemia.
Vyslovujem úprimnú vďaku za stanovisko. Dôležité bude aby človek vonal človecinou.