Stanovisko prezidenta Petra Pellegriniho k udalostiam, ktoré sa odohrávali v čase okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968:
Prvotnou emóciou mnohých ľudí ráno 21. augusta 1968 bolo zdesenie. Obsadili nás. Bude vojna? Nejde nám o holý život? Zdesenie a strach v mnohých prerástli do hnevu, keď videli okupantské tanky preháňať sa v uliciach svojho mesta a bezradné tváre cudzích vojakov, ktorí takisto ničomu nerozumeli. No postupne všetky pocity nahradilo obrovské sklamanie. Ľudia pochopili, že ich nádeje na lepší život, viac slobody a otvorenejšie hranice sa definitívne skončili.
Historici sa v skúmaní obrodného procesu vo vtedajšej komunistickej štátostrane sústredia na jej vnútorný mocenský boj a následný konflikt s Kremľom. Ale len zo spomienok súčasníkov vieme, ako celú jar 1968 vnímali ľudia. Bola pre nich závanom slobody, nových čias, viery vo svojich lídrov. Bola časom nádeje, že socializmus so svojimi sociálnymi istotami môže mať ľudskú a demokratickú tvár, ktorú stelesňoval predovšetkým Alexander Dubček. A táto nádej medzi ľuďmi mala svoje konkrétne plody – zrazu boli súdržnejší, milší jeden k druhému, ochotní viac obetovať pre svoju vlasť. Cítili, že to robia pre seba a pre svoje deti.
Toto okno nádeje sa v noci na 21. augusta 1968 definitívne zatvorilo. Zavrelo sa za škrípania tankových pásov, štekania guľometov a ostalo pokropené krvou nevinných ľudí. Budeme si na nich pamätať – a robiť všetko pre to, aby naša budúcnosť bola bez cudzích tankov, nevinných obetí a plná spoločnej nádeje tak, ako ju ľudia cítili tých niekoľko jarných mesiacov pred 56 rokmi.
Zdroj:
https://t.me/PellegriniOfficial/1137
1968 je vysledkom postupimskej konferencie. zamienka o pozyvacom liste je rozpravka.
pelegrini je jeden nevzdelany debil.
21.8.1968 začalo pokračovanie mieru a pokoja v CSSR a odloženie planovaneho rozkradania a kolonizacie CSSR o dalsich 21 rokov.
Dakujeme
21. august 1968 zvyknem komentovať takto:
Ak mal prísť november 89 už v auguste 68, tak potom dobre že sem spojenecké vojská prišli.
Ak by sa tak nestalo, asi by som ešte dnes (ako 72 ročný) splácal hypotekárny úver na byt. Ak by, pravda, tá naša bytovka bola vôbec postavená …
PS
Odkaz pánovi prezidentovi: V roku 1968 bolo 23 rokov po vojne a základom usporiadania pomerov boli dohody víťazných mocností z Jalty. A hrozilo ich porušenie, nástrojom ktorého bolo vtedajšie Československo. Bol to začiatok dnešných farebných revolúcií, Západ na tom pracoval. Hovorí sa tomu geopolitika, pán prezident, a tá nepozná sentiment o „socializme s ľudskou tvárou“.
Ja im ďakujem, že oddiali súčasný spoločenský marazmu najmenej o 20 rokov, až kým nás Gorbačov a ÚV KSČ nepredalo. A k tým tankom len toľko. Dúfam, že pán prezident tým myslel tie Americké fašistické tanky, ktoré teraz okupujú “ túto zem „
Ja Vám, pán prezident priblížim to, akí boli ľudia zdesení:
Mala som desať a trávila som prázdniny u tety v Strečne. Ľudia boli naozaj vystrašení. Ráno pribehol bratranec so správou, že bude vojna. Pred potravinami sa strhla mela, ľudia stáli v rade s vozíkmi a vykupovali múku, soľ, tlačili sa a pokrikovali na seba.
Poobede teta a sesternice utekali do Žiliny, pozrieť čo sa robí. Ja som cupotala za nimi a ničomu som nerozumela. V Žiline bolo horúco, námestie bolo plné hysterických ľudí, Námestím šli tanky. Zhrozene som pozerala ako rozdivočený dav hádzal do tankov dlažobné kocky. Ruský vojak vystrčil hlavu z tanku a pokojným hlasom niečo po rusky povedal, nič viac. Na jednom mieste tank obkolesili ľudia. Sovietsky vojak vyšiel z tanku medzi hromžiacich ľudí. Z davu sa vynoril bielovlasý starček a niesol na tanieri červené jablká, milo sa na vojaka usmieval a ponúkal ich vojakovi. Ktosi ho surovo udrel a červené jablká sa rozkotúľali po zemi. Dodnes sa mi objavuje na plátne mojej pamäti tento výjav. Ani neviem prečo som ľutovala starčeka a vojaka.
Rodičia naliehali, aby ma priviezli domov. Nasadli sme s bratrancom do rýchlika, bola som vystrašená. Rýchlik letel zmätenou krajinou. Zaškrípali brzdy a vchádzali sme do prvej stanice. Bratranec otvoril okno na chodbičke. Na stanici stál vojak v zelenej uniforme. Podišiel k nemu mladík s kyticou buriny a strkal mu ju pod nos. Vojak len stál, ani okom nemihol. Ľudia naňho ziapali, aj tí z vlaku vrieskali a hrozili päsťami, bratranec sa pridal a mne sa to, neviem prečo, nepáčilo. Vojačik len tak stál, ani rukou nepohol. Neviem prečo, nepáčilo sa mi správanie ľudí a ľutovala som vojaka.
Až oveľa neskôr som sa dozvedela o čo išlo. Na našich hraniciach už stáli západné vojská, pripravoval sa prevrat, médiá jačali a hystéria sa šírila ako oheň.
Ďakujem vojskám Varšavskej zmluvy, že nás ochránili pred marazmom, ktorý žijeme. Ešte dvadsať rokov sme žili v mieri, nevedeli sme, bez drog, v pokoji a nevidela som ČLOVEKA pohodeného na ulici. Samozrejme že mi je ľúto všetkých obetí, ktorí prišli o život.
Žiadna nádej sa vtedy nestratila, obyčajným ľuďom sa žilo pred tým, aj potom po všetkých stránkach o mnoho, ľahšie, veselšie a lepšie ako teraz. A keby sa tak nebolo stalo, už vtedy by sme boli bývali v prdeli ako teraz.