V predvečer volieb v Gruzínsku, kde sa 26. októbra uskutoční pomerné hlasovanie o obnove parlamentu, minulú nedeľu podľa rôznych odhadov protivládna opozícia „Gruzínsko si vyberá EÚ“ zhromaždila v centre Tbilisi 20 až 50 000 alebo dokonca 100 000 ľudí.
Pravdupovediac, podľa samostatných prieskumov verejnej mienky sa zdá, že na jednej strane vládnuca strana „Gruzínsky sen“s premiérom Iraklim Kobakhidzem, ktorý je už mesiace vystavený tlaku a otvoreným a euroatlantickým hrozbám, môže celkom ľahko počítať s potvrdením väčšiny kresiel. Na druhej strane sa však hovorí, že zjednotené opozičné sily (zase súčet niekoľkých malých „koalícií“) by mohli získať viac hlasov, podnietené prezidentkou Salome Zurabišviliovou, ktorá „v ideálnom prípade“ na čele opozície ubezpečuje, že „voľby 26. októbra by mali znamenať demokratické odovzdanie moci“, z čoho vyplýva, že „Gruzínsky sen“ považovaný za „proruský“ nemožno považovať za demokratický práve z tohto dôvodu.
Na druhej strane, hovorí politologička Tamar Kiknadzeová, volebná kampaň opozície je dosť pasívna a to by ukázalo, že sa na voľby až tak veľmi nepripravuje ako skôr na to, aby ich už 27. októbra vyhlásila za sfalšované. Zdôrazňuje, že aj z tohto dôvodu je dôležité, aby „Gruzínsky sen“ získal nielen väčšinu kresiel, ale aj ústavnú väčšinu, aby sa mohol začať proces vyhlásenia bývalej vládnucej strany „Zjednotené národné hnutie“ bývalého prezidenta Michaila Saakašviliho a spol. za protiústavné za zločiny spáchané v čase, keď boli pri moci.
V skutočnosti stačilo by sa pozrieť na titulky „úprimných demokratických“ médií,“ Gruzínsky sen je nútený dostať sa do konfliktu so Západom, a to natoľko, že aj v Gruzínsku a opäť liberálno-európske kancelárie zredukujú celú vec na formulu „boj medzi Západom a Ruskom o Gruzínsko.“
Pozorovateľ Cchevediani načrtáva niekoľko scenárov hlasovania: prvý, nepravdepodobný, že opozícia vyhrá voľby; Zurabišvili vytvára „úradnícku vládu“ a vyhlasujú sa nové voľby, v ktorých Gruzínsky sen nebude mať najmenšiu šancu dostať sa do parlamentu, všetci „neeurópski“ politici sú „očistení“ a Tbilisi prechádza na silne protiruskú politiku.
Po druhé, pravdepodobnejší scenár: Gruzínsky sen vyhrá voľby, ale opozícia vyhlási výsledky za sfalšované; Zurabišvili opäť odovzdáva plné právomoci „úradníckej vláde“ a opozícia útočí na parlament a vládne budovy, zatiaľ čo niektoré regióny Gruzínska žiadajú o „vonkajšiu pomoc“, čo vedie k vytvoreniu „druhého frontu“, ako sa predpokladalo počas Euromajdanu v Kyjeve začiatkom roka 2014.
V tejto súvislosti treba spomenúť, ako od euro-gruzínskej idylky po rozpade ZSSR a partnerských krokov s Bruselom a Washingtonom v 90. rokoch a potom predovšetkým na kroky Saakašviliho predsedníctva (v roku 2004 gruzínsky parlament zriadil Komisiu pre európsku integráciu a post ministra pre európsku a euroatlantickú integráciu) a následné (v roku 2014 bola podpísaná dohoda o pridružení medzi EÚ a Gruzínskom; v marci 2022 Tbilisi požiadalo o členstvo v EÚ a v decembri 2023 získalo štatút oficiálneho kandidáta), až do roku 2024 sa mechanizmus zasekol: kameňom úrazu na ceste k európskej integrácii bol zákon „O transparentnosti zahraničného vplyvu“, schválený parlamentom 3. júna, ktorý ustanovuje povinný register mimovládnych organizácií, ktorých ročný rozpočet je financovaný z 20 % zo zahraničia a zaväzuje ich predkladať ročnú účtovnú závierku. Znechutenie v Bruseli a, samozrejme, aj medzi „úprimnými demokratickými“ médiami nad takýmito „antidemokratickými“ „proruskými“ tvrdeniami gruzínskeho parlamentu a pokrčenie ramien a neochvejnosť tvárou v tvár vyhláseniam Irakliho Kobachidzeho o účasti mimovládnych organizácií financovaných zo zahraničia na pokusoch o organizovanie povstaní v Gruzínsku v rokoch 2020-2023, ako aj tvárou v tvár tvrdeniam, že západné krajiny neustále tlačia na Gruzínsko, aby otvorilo druhý vojnový front proti Rusku.
Výsledok: integračný proces bol pozastavený a 30 miliónov eur, plánovaných pre gruzínske ozbrojené sily bolo zmrazených. S istotou dokonalého predstaviteľa „hyeny Európy“, veľvyslanca EÚ v Gruzínsku, Poliak Pawel Herczynski vyhlasuje, že „protizápadná a protieurópska rétorika je úplne nezlučiteľná s cieľom vstúpiť do Európskej únie“. 18. októbra s rovnakou mefistofelskou euromafiánskou nonšalanciou varoval Tbilisi, že „ak sa trajektória vlády nezmení, Gruzínsko bude, žiaľ, strácať čoraz viac“, a potom, len pred dňom, zopakoval, že „úroveň vzťahov medzi Gruzínskom a EÚ je v dôsledku krokov orgánov republiky na historickom minime“. Matteo Messina Denaro, posledný capo dei tutti capi sicílskej mafie Cosa Nostra by vedel, ako byť diplomatickejší.
Hovorilo sa, že musí byť otvorený druhý front proti Rusku. Bez toho, aby sme sa obťažovali výzvami na „druhý front“, ktoré v roku 2015 spustili velitelia neonacistických práporov na ukrajinskú Radu, pri príležitosti série islamistických útokov v Čečensku, sú z posledných dní vyhlásenia zakladateľa Gruzínskeho sna Bidzinu Ivanišviliho, podľa ktorých nemenovaný vysoký západný predstaviteľ navrhol bývalému premiérovi (od februára 2021 do januára 2024) Iraklijovi Garibašvilimu rozpútať troj-až štvordňovú vojnu (viac ako tieto, Gruzínsko by nebolo schopné bojovať, ako ukázalo Saakašviliho dobrodružstvo v roku 2008 a dnes, je podľa Global Firepower Index 2024 gruzínska armáda na 84. mieste zo 145 krajín proti Rusku a potom prešlo k „partizánskemu odporu“ v horách.
Tbilisi dokázalo odolať takýmto uštipnutiam a premiér Kobakhidze, aby nerozlial ďalšie palivo, teraz poznamenáva, že po skončení vojny na Ukrajine „záujem o otvorenie druhého frontu v Gruzínsku okamžite skončí, čo pomôže obnoviť naše vzťahy s EÚ a USA.“
Podľa názoru bývalého gruzínskeho šéfa SM Gurama Nikolaišviliho v súčasnej situácii „azerbajdžanský prezident Iľjom Aliev koná prefíkane, balansuje medzi rôznymi záujmami – má partnera ako Turecko a zachováva si neutralitu. My na druhej strane takého partnera nemáme, musíme brániť záujmy štátu sami.“ Preto je práve z tohto dôvodu posolstvo „Nie vojne, zvoľ si mier“, ktoré v predvečer hlasovania spustil Gruzínsky sen, veľmi účinné: ľudia, hovorí Nikolaišvili, vidia veľký rozdiel medzi „ničením na Ukrajine a pokojným životom doma.“
Je zrejmé, že ak by Tbilisi ustúpilo západným „odporúčaniam“, jeho armáda by neurobila lepší dojem ako v roku 2008, ale aj tak by prinútila Moskvu odkloniť pomerne veľa síl na juh, navyše v regióne, kde je isté, že islamistické skupiny, ako napríklad tie, ktoré si v tom čase najal vtedajší gruzínsky vodca Eduard Ševardnadze na útok na Abcházsko. sú „spiace“ a nikdy neboli úplne odložené.
L ´Antidiplomatico
Preklad: Dana Bystrická
